Príbehy staré i nové... (Čitateľský klub Sofia)
Len nedávno sme rozbehli Čitateľský klub Sofia a už máme za sebou tri stretnutia a spoločne prečítané dve knihy. Cez prázdniny sme si dali pauzu, ale už v septembri pokračujeme ďalej... Prázdninové čítanie ma svoje osobité čaro. Čas oddychu akoby nabádal listovať v časopisoch a knihách. A my sme si na toto obdobie vybrali dva špeciálne tituly. Prvý je o žene, ktorá po boku muža objavovala a „zakladala“ Ameriku. Nový kontinent, ktorý je v tom období viac divočinou ako civilizovanou krajinou. Irving Stone vynikajúco zachytil príbeh dcéry guvernéra a zároveň manželky známeho bádateľa v románe Nesmrteľná žena. Nech vás neodradí hrúbka knihy. Napriek objemnosti sa číta ľahko a rýchlo a pútavosť deja neuberá univerzálnosti niektorých myšlienok. Neoľutujete, ak sa pohrabete v knižniciach svojich mám a starých mám a objavíte tento skvost. Druhý titul, ktorý sme si vybrali, je strhujúci bestseller o tajomstvách života, o pôvode zla a dobra, o Bohu a zázrakoch. Chatrč od Paul Younga je zase moderný, dostatočne spopularizovaný, hanený i ospevovaný román, ktorý ako svojho času Brownov Da Vinciho kód zdvíha odpor hlavne v cirkevných kruhoch. Narúša zaužívané klišé a chápanie niektorých dogiem. Ak si chcete vytvoriť vlastný názor, nebojte sa začítať do jeho obsahu. Niekedy sa oplatí zamyslieť nad vecami inak ako sme zvyknutí a môcť si tak urobiť revíziu vlastných hodnôt. A potom je možné vrátiť sa hoci aj k svojim pôvodným myšlienkam.
Už 5. septembra o 17.00 v Starom Lýceu sa tešíme, že si nájdete čas a prídete sa medzi nás podeliť o svoje dojmy z prečítaných letných kníh.
Čo už máme za sebou...
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu
Naša prvá kniha v čitateľskom klube Sofia nebola čerstvou novinkou, ale vhodná pre svoj nadčasový obsah. Ján Rozner nie je ani „typický spisovateľ“. Asi pre mnohých zostane len manželom Zory Jesenskej. Alebo známy ako žurnalista a prekladateľ, ktorý bol zakázaným autorom rovnako ako jeho manželka. Čitateľky v klube boli sklamané, že taká osobnosť akou bola Zora Jesenská, sa ešte ani dnes neobjavuje v encyklopédiách osobností Slovenska. Zdá sa, že komunizmus dokázal divy „s miznutím ľudí“. O ich premyslených praktikách ako nechať vymazať človeka z učebníc, vylúčiť ho z verejného života a odsúdiť ho na samotu neželaného súkromia svojho bytu, sa dozviete v tejto knihe viac ako dosť. V klube som sa dozvedela aj to, že v 70. rokoch si žiaci sami vyčiarkovali „nevhodných“ spisovateľov v učebniciach a to rovno žiletkou, ktorú si doniesli z domu. Ale kniha nie je len o komunistických praktikách, je predovšetkým o manželstve, rodine, smrti a starobe. Aj o zanikaní tradícií, o intelektuálnom snobstve a literárnej elite tej doby. Román je košatý ako strom, na ktorom nielen hlavné vetvy sú dôležité, ale záleží na každej vetvičke a aj maličký konárik má svoj význam. Preto sa mi ani nedá vymenovať, či vybrať najdôležitejšie témy a myšlienky.
Každopádne ako povedala jedna čitateľka klubu: „Zora bola taká silná osobnosť a vzdelaná žena, že až príliš vytŕčala medzi ostatnými „literátmi“ a mnohí sa jej radšej vyhýbali... Možno sa jej aj báli...“ Áno, pre Slovákov je príznačné, že nadpriemerných ľudí sa nesnažia podporiť, aby mohli rozvíjať svoj talent, ale radšej ich „normalizujú“ a zaradia do davu. Napriek Zorinej sebadisciplíne, prísnosti k sebe i k iným, pracovitosti a talentu, nemala možnosť zožať plody svojej práce. A to je dosť zahanbujúce, aby sme sa nad tým nielen zamysleli, ale aj prakticky varovali aj dnes, keď nás zdanlivo neohrozuje žiadna diktatúra.
Monika Kompániková: Piata loď
Ďalšia kniha je od autorky, finalistky ceny Anasoft litera, ktorá je vo svojom smútku nepodobná žiadnej knihe, čo som doteraz čítala. Zato postavy sú celkom všedné. Bežne ich stretávame na ulici, len za vonkajšou fasádou nevidíme nič z toho, čo odhalíme s autorkou. Niekedy nám prebehne mráz po chrbte, inokedy úsmev, pohoršenie i hnev. Tieto odhalenia nikoho nenechajú ľahostajným. Napriek hĺbke, ktorú pocítime na mnohých miestach tohto emóciami nabitého románu, vás možno miestami zarazí akási ľahostajnosť, či odstup, s akým píše napríklad o sexuálnom zneužívaní. Ale pritom sme v klube nadobudli pocit, že možno práve toto bol autorkin zámer. Pretože aj v živote je to tak, že o najťažších veciach hovoríme akoby sa nás netýkali. Chráni nás to pred bolesťou, či sebazničením. Hlavná hrdinka je ešte dieťa, ktoré prevezme zodpovednosť za ďalšie deti, pritom si zachová svoj detský pohľad s nemožnosťou plánovať ďalej ako na pár hodín a neschopnosťou zachytiť následky činov. Vytvára to napätie, ktoré udrží vašu pozornosť až do konca knihy. Žitie v prítomnosti sa považuje za akýsi filozofický i náboženský ideál. Preto naozajstné žitie v prítomnosti, ktoré Kompániková tak bravúrne zachytila, je znepokojujúce s možnosťou kedykoľvek sa zvrhnúť a obrátiť proti nám. A predsa je v tom neopísateľná sloboda, ktorú by každý z nás chcel aspoň raz zažiť: nemyslieť na zajtrajší deň!
Aj keď je to kniha o deťoch, zlomených, podvedených, opustených i príliš milovaných, je to v konečnom dôsledku o nás dospelých. Ide v nej o výmenu stráži z generácii na generáciu. O predávaní „zla“ z matky na dcéru, o „dedení nelásky“, ktorú sme dostali od našich najbližších a o pokuse prelomiť tento kruh. Či sa to podarí? Prečítajte si! A v septembri sa môžete o tom porozprávať aj so samotnou autorkou.
Teší sa na vás Ivana Kaduková-Adamcová
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
