Prežiť v Laodikei - tip na čítanie
Niektoré knihy oslovia názvom, iné upútajú obálkou a zase ďalšie zaujmú prijateľnou cenou. Sú však i také, pri ktorých už meno autora naznačí, že čítať ich rozhodne nebude stratou času. K posledne menovaným patria aj diela z pera Bengta Pleijela, švédskeho evanjelického farára. Popri výbornom katechizmovom výklade Viery všeobecnej kresťanskej nazvanom „Brána viery otvorená“, ktorý by v evanjelických domácnostiach nemal chýbať, biblických výkladoch 1. Mojžišovej („Ako bolo na počiatku“), Listu Efezským („Obrovská moc Božej sily“) a Daniela („Prorok Daniel – v Božích rukách, nech sa deje, čo sa deje“), vyšiel v slovenskom preklade Michala Hudáka ml. (ten knihu aj ilustroval) a Ľudmily Hudákovej jeho ďalší knižný titul „Prežiť v Laodikei“. Jej podnadpis: „Niekoľko receptov na prežitie pre cirkev putujúcu púšťou“ prezrádza, že ide vlastne o evanjelický receptár pre cirkev. O tom, v akom je stave, autor nevytvára ilúzie. Nezatajuje, ako veľa biedy je ukryté za krásnym náterom. Pomenúva nebezpečenstvá, ktoré cirkev ohrozujú: vlažnosť, kompromisy, pripodobňovanie sa ľuďom, poskytovanie falošnej útechy, to, že cirkev už nepotrebuje Ježiša, je úplne zaujatá sama sebou, chce stáť v centre pozornosti a byť obdivovaná. Pleijel neúprosne tne do živého keď píše, že Ježiš sa stal pre kresťanov medvedíkom, bábikou, ktorá im má zaistiť bezpečie a šťastie. „Je to „medvedíkológia“ namiesto kristológie a teológie“. Autor však vie, že na druhej strane smrti jestvuje zmŕtvychvstanie. Vie, že Pán sa nevzdáva svojej cirkvi. Jeho lásku však nemožno chápať tak, že Ježiš za nás všetko vybaví a zariadi, aby sme sa mali a cítili dobre. Ježišova láska nie je cukríková, ale vychováva nás pre večný život. Pripomína, že kde sa vytráca láska k Ježišovi, mizne aj láska k blížnym. Varuje pred výmenou lásky ku Kristovi za falošnú toleranciu, pred zamieňaním skutočného života so živosťou. Formálne Pleijel knihu rozdelil do dvoch častí. Prvá (Dráma v Laodikei) i druhá (Recepty na prežitie) majú 8 dejstiev. Medzi ne je zakomponovaná medzihra. Kniha končí dohrou. Začína predohrou - je dobre, že v nej čitateľ nájde aj vysvetlenie obrázku na obálke, ktorý je výtvarným zobrazením biblického textu zo Zjav 3,14-22. Pleijelov jazyk je veľmi živý. Nechýba mu dôkladné poznanie cirkevných reálií (píše o roztatárených konfirmandoch – žuvačkároch mechriacich sa v prvých laviciach; tiež o ľuďoch opúšťajúcich cirkev), ani dramatickosť či výstižné obrazy. Uvediem aspoň niektoré: Cirkev je Božia nemocnica, kde človeku ošetria vnútorné rany; cirkev je prezliekáreň, kde smiem odložiť zašpinené šaty včerajška; Ježišova adresa: Matúšova ulica 11,28; Ježiš je Ten, kto sa postará o smeti v našom živote – je „najlepší smetiar sveta“. Autor chápe, že čitateľa chytí za srdce skôr láskavý humor ako vážne moralizovanie (Ján Krstiteľ – oblečený je do plášťa z ťavej srsti, k tomu kožený opasok. – nezvyčajná figúra! Na slávnosť odovzdávanie Nobelovej ceny by sme ho ťažko mohli vziať so sebou...; staré tetky a svákovia zboru budú /v chráme/ vzdychať, starý kantor z chóru bľačať svoj chorál). Najväčším prínosom knihy je jej podmanivý obsah. Má duchovnú, biblickú i literárnu hĺbku. Oslovujúce sú i modlitby, ktorými končia viaceré kapitoly. Na publikácii je sympatické, že kapitoly sú krátke – hutné, takže kniha môže dobre poslúžiť pre denné rozjímanie nad zvesťou Písma svätého, ktorého rozličné texty sú v nej aplikované do súčasnosti. Takéto meditovanie sa zrejme udeje až pri druhom či ďalšom čítaní, lebo na prvý raz text čitateľa nepustí. Prednosťou knihy je jej cenová dostupnosť, „hrúbka“, ktorá neodradí (166 strán formátu A5); nedostatkom pomerne slabá väzba. Na tu a tam vypadávajúcich hárkoch poniektoré Pleijelove „recepty“ môžeme čítať aj separátne. Rozhodujúce však je, že „strava“ na nich je zdravá a výživná. Prečítať si ich, spätne sa k nim vracať a najmä riadiť sa týmto receptárom v živote, možno čitateľom len a len srdečne odporúčať. Tí evanjelickí smú byť hrdí i vďační za ďalšiu kvalitnú knihu, ktorá vyšla v našej cirkvi. Publikáciu vydalo vydavateľstvo Polárka, 032 41 Vavrišovo č. 333 na sklonku r. 2003. V Bratislave si možno uvedený knižný titul kúpiť v kníhkupectve Jonatán na Legionárskej ulici.
KRÍŽ JE KĽÚČ
(úryvok z knihy Bengta Pleijela: „Prežiť v Laodikei“)
Raz vraj jeden chlapec stretol biskupa, ktorému visel na krku kríž. Chlapec sa pozrel najprv na kríž, potom na biskupa a spýtal sa: „To, čo máš na bruchu, je nejaký kľúč?“ Biskup sa zamyslel a odpovedal: „ Áno, je to kľúč.“
Kresťania môžu mať na mnohé otázky odlišné názory. Aj tajomstvo kríža môžu vyjadrovať rozličným spôsobom. Ale v každom prípade boli vždy zajedno aspoň v tom, že kríž je samým srdcom kresťanstva, stredobodom viery, fundamentom našej nádeje, inšpiráciou pre našu lásku. Kríž je kľúč, ktorým sa otvárajú najhlbšie tajomstvá o Bohu a o svete, o človeku a jeho problémoch, o živote a smrti.
V Novej zmluve sa píše hlavne o tom, čo povedal a vykonal Ježiš. Ale keď sa blížia posledné týždne Jeho života, výpovede o Ňom sú čoraz podrobnejšie. Do detailov je zaznamenaný Ježišov rozhovor s učeníkmi, i správy o uväznení, vypočúvaní, nesení kríža, o ukrižovaní a zmŕtvychvstaní.
Z Matúšovho a Markovho evanjelia tretina, z Lukášovho štvrtina a z Jánovho celá polovica sa zaoberajú Veľkým týždňom. Ježiš sám často hovorí o tom, čo sa má vtedy stať, pričom znovu a znovu zdôrazňuje svoje „musím“. On musí ísť do Jeruzalema, aby bol ukrižovaný. Veľmi mu záleží na tom, aby povedal, že to, čo sa stane na kríži, nie je nezmyselné utrpenie. Všetko smeruje k tomu, aby mohlo byť vyslovené: Kristovo telo za teba vydané. Kristova krv za teba vyliata.
V apoštolskom vierovyznaní sa prechádza od Ježišovho narodenia z Márie Panny rovno k slovám, že Ježiš trpel pod Pontským Pilátom a bol ukrižovaný. Určite to nie je preto, že by nebolo dôležité, čo Ježiš robil, ale preto, že všetko dostáva svetlo kríža. Kríž je kľúč.
Kríž je kľúč, ktorým sa otvára prístup smerom nahor, k Bohu; k pochopeniu, kto Boh je. Nie je ďaleko, niekde za nedohľadným vesmírom. On zostupuje dolu, do našej biedy, dolu, do ľudskej zloby, preráža si cestu k nám cez utrpenie, plače s nami, vykričí našu opustenosť. Ylva Eggehornová napísala báseň, s názvom Žiadny iný boh nemá rany. V nej vyjadrila myšlienku, že iba Boh, v ktorého veríme, bol zranený; „Jeho tvár svedčí o tvojej bolesti, ktorú On každý deň berie do seba,“ píše Ilva. On, ktorý je Svetlo, vchádza do našej tmy. Pretože do nej prenikol On, nikdy sa nestane „pratmou“.
Kríž je kľúčom, ktorým sa otvára smerom dovnútra dom nášho vlastného života. V ňom je tak veľa toho, čo je zamknuté. Potácame sa dokola vo svojich problémoch. Uzatvárame sa do trpkostí a sklamaní, do závisti a sebaľutovania. Keď ticho a pokorne stojíme pri kríži, nájdeme aj u Ježiša všetko, čoho sa my bojíme a nad čím vzdycháme. Možno sa cítime opustení – presne tak ako Ježiš. Bojíme sa urážok, znevažujúcich slov, pohŕdavých posmeškov – aj toto musel Ježiš podstúpiť. Bojíme sa, že bude spochybnené naše úsilie – Ježiš bol tiež spochybňovaný. Bojíme sa bolestí, smrti – je však uzdravujúce, že môžeme sedieť pod krížom a hovoriť s Ježišom o všetkom, čo nás tak veľmi ťaží. Základným spôsobom človek pociťuje to, čo vyjadruje švédska pieseň: „Odohráva sa tu blahoslavená výmena: Ty berieš našu vinu a dávaš nám svoj pokoj“.
Kríž je kľúč, ktorým sa otvára cesta aj smerom von, k druhým. Na kríži vystiera Ježiš k nám svoje ruky. „Nikdy nezatvorené náručie Tvojej lásky nás večne k Tebe tiahne“ (švédsky spevník). Ak máme my, ktorí sme takí rozdielni a názorovo odlišní, nájsť niekedy niekde jeden druhého, tak je to pri kríži. Tam stretávame jedni druhých a smieme žasnúť nad tým, ako sme milovaní.
Ježiš nechce stáť vonku. Prečo neotváraš? Stratil si kľúč?
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
