Tomas Sjödin: REZERVNÁ ENERGIA (116 strán formátu A5)
Kniha REZERVNÁ ENERGIA je voľným pokračovaním (v súčasnosti už rozobratého) titulu KEĎ LÍSTIE ZO STROMU OPADNE, VIDÍME ĎALEJ Z NAŠEJ KUCHYNE. Obe vyšli v ev. vydavateľstve Michal Hudák Polárka vo Vavrišove; Rezervná energia v novembri 2004 v preklade Ľudmily Hudákovej a Michala Hudáka ml. Autorom oboch publikácií je Tomas Sjödin, švédsky štyridsiatnik, ktorého 2 z 3 detí trpia zhoršujúcou sa chorobou mozgu, sú odkázané na invalidný vozíček a náročnú opateru. Trvá vyše 12 rokov. Kniha je nesmierne poučným čítaním pre rodičov, ale aj všetkých zdravých i s chorobami zápasiacich ľudí a tiež pre tých, ktorí sa im snažia pomáhať a sprevádzať ich. Úryvok z tejto nevšednej publikácie nájdete v Tranovskom ev. kalendári na r. 2005 na str. 132-135. Kúpiť (za 100,-Sk, 3,32€) či objednať si ju môžete vo vydavateľstve Michal Hudák Polárka, 032 41 Vavrišovo 333, tel.: 044/5271104; e-mail: hudakpolarka@stonline.sk V súčasnosti sú dve z 3 Sjödinových detí už zosnulé.
Viac o titule:
Knihu Rezervná energia tvoria zápisky Tomasa Sjödina z toho, čo prežíva jeho rodina vystavená náročnej dlhotrvajúcej skúške. Prvorodený a najmladší z troch synov Sjödinovcov zápasia s nediagnostikovanou chorobou mozgu a sú odkázaní na doslova celodennú starostlivosť svojich rodičov. Čo konkrétne znamená, prezrádza niekoľko nasledovných riadkov: „Každé jedno ráno sa pri posteli Karla-Pettera nakopí hromada vymenených uterákov. Po dobrej noci štyri-päť, po noci boja aj desať alebo pätnásť. Kopa žiaľu. Hromada lásky.“ Kniha nie je relaxačným čítaním. Poctivo realisticky popisuje, že „bolesť je súčasťou lásky“, že „šťastie a trápenie sa delia v hrudi o príbytok“. A hoci „nájomná zmluva je doživotná, je dovolené radovať sa, aj keď sme zúfalo smutní.“ Sjödin nabáda čitateľov k cvičeniu sa v prijímaní daru života, čo je v čase, keď mnohí vnímajú interrupcie a eutanáziu ako normálne záležitosti, nesmierne cennou výzvou. Hoci autor netají, že ak majú s manželkou Lottou stačiť s dychom pri opatere ich detí, musí sa občas jeden z nich načas vzdialiť od ťažkého dýchania ich prvorodeného syna. Kým pre väčšinu ľudí dovolenka znamená, že bude čas na rodinu, na nerušené venovanie sa jedných druhým, pre rodiny v situácii podobnej tej Sjödinovcov, dovolenka značí odlúčiť sa na čas od detí, aby mohli nabrať dych pre ďalšiu, už roky trvajúcu, obetavú službu. Jej bremeno poznať i z niektorých modlitieb T. Sjödina: „Dobrý Bože, dnes večer sa musíš zaobísť bez môjho zvyčajného „vďaka za dnešný deň“ “ ... „Prečo nič nerobíš? – Myslel som si o Tebe viac. Myslel som si o Tebe oveľa viac!“ Autor skúsil, že „Boh sa nikdy nezmestí do našich ľudských rámov“; že „inštruovať Boha, zdá sa, neprislúcha nám“. Zároveň je však preň Boh a cirkevný zbor silou, rezervnou energiou. Pozná, že v zopnutých rukách je sila, že síce samé o sebe sú slabé, ale „ak ich vystieraš k Všemohúcemu, On sľúbil, že ti odpovie“. Vyznáva: „Každý večer – viac ako 12 rokov – sme prosili Boha, aby položil svoje ruky na naše deti. Verili sme a pochybovali a opäť verili. Ale div sa nedostavil. Predsa, na tejto zemi niet nijakého miesta, kde by sme pevnejšie verili v Boha, ako v blízkosti našich detí.“ A: „len taký Boh sa môže stať Bohom pre celý náš život, s ktorým dokážeme vydržať aj vtedy, keď strácame schopnosť trpieť a zniesť čokoľvek.“ Preto sa Sjödinovci nedívajú na svojich postihnutých chlapcov ako na trest, ale ako na dar. I vďaka situácii v rodine boli „obdarení zvláštnou láskou, akú smie prežiť málo–kto.“ Keď myslia na tých, čo by si neželali väčšmi nič, ako sa stať rodičmi, Tomas Sjödin hovorí: „My máme aspoň svojich synov. Môžeme cítiť ich teplo.“ Jeho zápisky sú mohutným pritakaním životu. Životu, ktorého dĺžka nikdy nemôže byť mierou jeho hodnoty.
Sú knihy, ktoré nás môžu urobiť duchovne bohatšími. Sú i také, bez čítania ktorých budeme určite o čosi podstatné ochudobnení. Rezervná energia k nim nepochybne patrí.
Niekoľko citátov:
Každý večer – viac ako 12 rokov – sme prosili Boha nášho detstva, aby položil ruky na naše deti. Každý večer sme ich odovzdávali do Ježišových rúk. Verili, pochybovali a opäť verili – ale div sa nestal. Ibaže k nášmu príbehu patrí aj malá informácia o tom, že na tejto zemi niet miesta, kde by sme silnejšie verili v Boha, ako je miesto v blízkosti týchto detí.
Vidím našu úlohu v tom, aby sme našich synov milovali tak veľmi, aby naša láska prehlušila ich úzkosť. Či je to možné, neviem, ale viem, že je hodno sa o to pokúsiť.
Život je ako dar od Boha. Pozemské dobrodružstvo človeka so zreteľným darcom a zreteľným adresátom. Pôžička. Duch života sa navráti k Bohu. ... Rezignácia a dôvera používajú vlastne rovnaký slovník. Medzi nimi je však predsa len veľký rozdiel. Rezignáciou je povedať „je to, ako to je“ – a vzdať sa. Dôverou je povedať to isté, ale - hľadať nové možnosti.
My sa nedívame na našich chlapcov ako na trest, ale ako na dar, na niečo, čo sme dostali, aby sme to prijali – nie preto, že sme zhrešili, ale napriek tomu, že sme zhrešili.
Výraz, ktorý považujem za jeden z najodpornejších: „obstarať si deti“. Človek si môže obstarať golfové palice, možno psov, ale nie deti. Ony sú predsa darom; vieme to. A predsa nevieme, lebo väčšina volajúcich do relácie uvažovala o deťoch spôsobom, ktorý by sa hodil aj pre rozhovor o športových autách alebo chatách.
Je možno sa cvičiť v prijímaní života ako daru. Prv než ráno otvoríme noviny a skontrolujeme, aký je kurz akcií, môžeme si vyhradiť niekoľko okamihov a zamyslieť sa nad obsahom slova „jestvovať“. Povedať si: nemusel som vôbec jestvovať. Takéto cvičenie nesmeruje k uľahčeniu a zjednodušeniu života, ale skôr k tomu, aby sme sa naučili žasnúť nad svojím životom. Už to je veľká výhra. „Aha, tak ty si smel dnes vyjsť von na svetlo!“ vykríklo prekvapené dieťa na hrobára, ktorý ležal a odpočíval vedľa čerstvo vykopaného hrobu. Toto je plodné nazeranie na život. Byť človekom znamená práve to, že z nejakej záhadnej príčiny smieme zrazu vyjsť na svetlo.
Je mi ľúto, ale nemôžem povedať, - nech by som akokoľvek chcel – že by viera bola spôsobila nejaké zlepšenie. To skutočne nie. Bolesť je bolesť. Úzkosť je úzkosť, či už veríme v Boha, alebo nie. Epileptický záchvat nie je menej bolestivý preto, že zasiahne veriaceho človeka. Vám, čo ste veriaci, je ľahšie, vravievajú ľudia. Čo tým myslia? Čo vlastne? Že keď sme kresťania, menej nás bolí utrpenie dieťaťa? Prirodzene, že to nie je tak. Som však pevne presvedčený, že viera ponúka spoločenstvo. Pomyslenie, - lepšie povedané – pocit, - že neviditeľne je tu prítomný ešte Niekto, kto ponúka ďalší chrbát na jarmo. A v tomto zmysle robí viera jarmo o trochu ľahším.
Najsilnejšou veľmocou na svete je front zopätých rúk.
Pre náš život je cirkevný zbor silou. Kedysi, sediac na chóre, veľa času som premrhal tým, že som meral a vážil – to je veľmi dobré, toto dobré, čo menej dobré, tamto zlé. Stal som sa vo svojom vnútri recenzentom zboru. Súčasne však čoraz chudobnejším. Stal som sa steblom, ktoré zabudlo, že je súčasťou poľa a bolo sfúknuté na zem. Ale bolo tu zmilovanie, smel som sa znovu pozviechať, tento raz pod záštitou druhých. Ísť na služby Božie je niečo iné, ako ísť na koncert. ... znamená to otvoriť všetky zmysly a prijímať silu zo spoločnej viery, ktorá naplňuje priestor. ... Priestor svetla, tepla a sily. ... Na službách Božích dovoľujeme, aby sa náš život ako v taviacej peci stavil so životmi všetkých tých, ktorí sem tiež prišli. ... Spoločne sa stávame niečím, čím by sme samostatne nemohli byť. Chcem, aby si naši chlapci práve toto zobrali so sebou do života – náš život nepatrí len nám. Patríme do určitého spoločenstva a k istému ľudu.
Dĺžka života nikdy nemôže byť mierou jeho hodnoty. Život nemožno hodnotiť ani podľa úspechu, ani podľa chýrnej povesti a zvučného mena.
Človek by nemal nikdy robiť úsudky o ľuďoch, keď je od nich ďaleko. Z desiatich prípadov je v deviatich úsudok chybný.
Pripravil: Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
