V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
imgJúlius Dérer: Pamiatka najsmutnejšia (vydal Tranoscius v Liptovskom Mikuláši v r. 2012, 208 strán)

Spomienkový rukopis evanjelického a. v. farára v Modre Júliusa Dérera sa zrodil v 50. rokoch 20. storočia ako reakcia na spor, ktorý viedol s vtedajším vedením Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Vedenie cirkvi rozpútalo útok na Júliusa Dérera, v Evanjelickej a. v. cirkvi i vo verejnom živote známeho odvahou a statočnosťou, ktoré prejavoval nezávislosťou voči autoritatívnym režimom v období Slovenského štátu a počas komunizmu, osobitne podporou osobností väznených a prenasledovaných. Spor sa rozhorel na základe jeho vernosti kresťanským ideálom, ako aj jeho postojov voči niektorým postupom pri zavádzaní slovenského jazyka do evanjelických služieb Božích. O Dérerových stanoviskách jeho „oltárni spolubratia“ informovali vtedajšiu štátnu moc a samosprávu s cieľom diskreditovať jeho službu v cirkvi a odstrániť ho z úradu evanjelického a. v. farára v Modre. Spor, do ktorého vstúpil vtedajší Generálny biskupský úrad ECAV, sa postupne prehlboval a rozširoval o malicherné obvinenia s čoraz viditeľnejším cieľom vytlačiť Júliusa Dérera z Modry a nahradiť ho farárom blízkym vedeniu cirkvi. Medzi vedúcimi činiteľmi cirkvi a Júliusom Dérerom sa uskutočnili viaceré úradné konania vrátane cirkevného vyšetrovania, na ktorých Július Dérer odvážne demaskoval nespravodlivo vedenú kampaň za jeho odstránenie z Modry, jednoznačne sa obhájil, tým viac, ak za ním stál i modranský evanjelický zbor. Napriek úspešnej obhajobe vedenie cirkvi nezmenilo „z prestížnych dôvodov“ svoj postoj a vynútilo si jeho odchod z úradu evanjelického farára v Modre. Stal sa skladníkom na Pozemných stavbách a nesmel v plnom rozsahu užívať ani vlastný rodinný dom.

Dérer svoj príbeh rozpráva s dôrazmi milovníka pravdy a obhajcu kresťanských ideálov. Usiluje sa byť vecným a v rekonštrukcii príbehu čo najpresnejším. Očividne stavia na bezprostredných zápiskoch o jednotlivých konaniach a stretnutiach. Z jeho výkladu sa vynára nielen obraz temnej totalitnej doby, ale i viaceré negatívne črty jej vtedajších predstaviteľov. Je priam otrasným paradoxom, ak vrcholní predstavitelia ECAV v podaní Július Dérera sa v jeho spore prejavili nadprácou v prospech komunistického režimu. Režim im bol bližší ako evanjelickému kresťanstvu verný farár Július Dérer.

Dérerove spomienky zapadajú do obrazu cirkvi v 50. rokoch 20. storočia, ktorý je známy z iných spomienkových kníh evanjelických farárov napríklad Pavla Uhorskaia, Júliusa Madarása, Dariny Bancíkovej, Júliusa Cibulku a iných. Komplementarizujú ich o ďalšiu evanjelicko-kresťanskú osobnosť, ktorú by slovenská i zahraničná verejnosť mala dôkladne poznať a historické vedomie Slovenska by ju mala jasne interpretovať ako statočného obrancu politikou nemanipulovanej kresťanskej viery a prívrženca slobody, spravodlivosti a práva. Tým viac, ak sú doplnené zasväteným životopisom Dérerovej dcéry Emílie, ktorý približuje osudy a službu Júliusa Dérera v cirkvi. Životopis je previazaný s mnohými dôležitými udalosťami slovenského 20. storočia, najmä medzivojnového a vojnového obdobia, ako aj komunizmu a doplnený viacerými dokumentmi o jeho konfliktoch s Hlinkovou gardou, respektíve s predstaviteľmi Slovenského štátu (napríklad vo veci odhalenia pomníka Ľudovíta Štúra v Modre), z ktorých vysvitá Dérerov osobnostný – nepodkupný, takrečeno biblický charakter.

Svoj spor o pravdu, národ i cirkev, Július Dérer viedol doslova až po hrob. Jeho pohreb, ako ho opísala dcéra Emília Dérerová, bol vyslovenou manifestáciou protirežimového odporu: „Pohreb bol z kaplnky pri Kozej bráne. Na žiadosť rodiny obrad vykonal pán farár Juraj Holčík. Texty boli čítané v reči Kralickej Biblie. Jedinú rozlúčku mal pán farár Pivko, a to za priateľov. Veniec dostal zo skladov Pozemných stavieb. Zúčastnilo sa asi 20 farárov, ale na príkaz Biskupského úradu nesmeli si obliecť luteráky. Na protest proti zákazu držali na cintoríne kufríky s luterákmi v rukách. Tento zákaz bol posledným pozdravom vtedajších cirkevných mocipánov človeku, ktorý celý svoj život bezvýhradne slúžil poslaniu evanjelickej cirkvi na poli náboženskom, národnom aj spoločensky ľudskom.“

Dérerovo spomienkové rozprávanie, označované aj ako Dérerove zápisy, je inštruktívne doplnené o svedectvá viacerých známych osobností, Dérerových priateľov, spolupracovníkov i študentov Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorá bola v 50. rokoch 20. storočia vysťahovaná z Bratislavy do Modry. Zhodnoverňujú nielen Dérerove spomienky, ale približujú aj doslova nedýchateľnú atmosféru komunistického útlaku. Hodnotu rukopisu o Júliusovi Dérerovi zvyšuje štúdia znalca života cirkvi v komunistických desaťročiach, ktorú pripravil historik Norbert Kmeť z Ústavu politických vied SAV, ako aj k dielu pripojená genealógia rodu Dérerovcov v podaní popredného slovenského genealóga Zdenka Ďurišku a personálna bibliografia Ľudmily Šimkovej.

Dielo ako celok je uvedené predhovorom – výstižným úvodným slovom editora Martina Šefranku, v ktorom sa zdôrazňuje: „Dérerove zápisy však nie sú nárekom vo vlastnom žiali sa umárajúceho starca, ale svedectvom neúnavného bojovníka, ktorý sa nebál prijímať náročné výzvy, mnoho obetovať, čeliť krajnému riziku, no očividne nepočítal so zradou a zákernosťou ľudí z vlastného stavu. Pre neho, ako angažovanú osobnosť, bola nepochopiteľnou zbabelosť tých, ktorí mohli a mali morálnu povinnosť zasadiť sa za pravdu; podobne nepochopiteľná mu bola ľahostajnosť mnohých – ono biblické: A ľud stál a díval sa (Lukáš 23, 35a). Veď jeho krédom bolo: „Kdo umí dobře činiti, a nečiní, hřích má“ (Jakub 4, 17).

Dérerova Pamiatka najsmutnejšia je aj z odborného hľadiska kompetentne pripraveným rukopisom, ktorý má širokú – nielen čisto cirkevnú alebo na osobnosť úzko zameranú platnosť – ale má širší význam, a to tak pre cirkevné, ako i národné, osobitne regionálne dejiny, je zasvätenou výpoveďou o mravnom a duchovnom stave krajiny, kultúry a civilizácie vôbec. Preto vítam jej sprostredkovanie slovenskej verejnosti, ktorá má právo na Dérerovo spomínanie, na to, aby sa Dérerova Pamiatku najsmutnejšia dostala do jej pamäte.

Doc. PaedDr. Miloš Kovačka, PhD. Slovenská národná knižnica, Martin

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.