Hneď na začiatku je zaujímavé uvedomiť si, že zmenu stredoveku na novovek určuje viacero udalostí, ktoré okolo r. 1500 - teda v polovici tisícročia v synergickom efekte zmenili myslenie a priniesli pokrok a vytvorili humanizmus a racionalitu všestranného človeka novoveku:
Uvediem iba pár udalostí:
- objav Ameriky 1492, ktorému predchádzal Guttenbergov objav kníhtlače a tým ohromný rozvoj poznania.
- pre vývoj architektúry bolo významným činom rozhodnutie pápeža Júliusa II. dať zbúrať tisícročný Konštantínov chrám sv. Petra v Ríme r. 1502 a stavbou nového chrámu sv. Petra poveriť najlepších umelcov na rozhraní polovice tisícročia, ktorý sa mal stať chrámom chrámov - a to si vyžadovalo nesmierne financie. Tento chrám sa už staval v novom slohu: renesančnom. K tomuto rozmachu myslenia nového, renesančného človeka nepochybne prispel kritický pohľad Dr. Martina Luthera na stav kresťanstva.
- do Európy sa po Balkáne blížili Turci, ktorí víťazstvom pri Moháči r. 1526 obsadili 2 / 3 Uhorského kráľovstva a na 160 rokov si zaistili prítomnosť v strednej Euópe.
Ak si uvedomíme, že katolícka cirkev sa na jednej strane bez diskusie zmierila so strhnutím tisícročnej pamiatky - Konštanínovho diela - centrálneho chrámu západného kresťanstva, ba intenzívne a kruto začala hromadiť, ba vymáhať peniaze na stavbu nového, ale - na druhej strane - kritika pomerov v cirkvi a jej reformačná náprava vyvolala také nepriateľstvo, že jej inkvizícia likvidovala nielen knihy, ale aj ľudí iného presvedčenia. Tu sa prejavila dominantná túžba cirkvi po moci.

K nám reformácia prichádzala takmer hned po Lutherovom vystúpení na začiatku novoveku.
Veľkú úlohu pre šírenie reformácie na Turkami neobsadenom území Uhorského kráľovstva mala nepochybne tu usadená nemecká menšina, povolaná po tatarskom plienení za Karola Roberta predovšetkým do lokalít, bohatých na rudy. Kontakty prehlbovalo tiež vzdelávanie mladých uhorských šľachticov na nemeckých univerzitách.
A tak, kým sa na hornatom území dnešného Slovenska šírila Lutherská reformácie, na obsadených územiach dneššného Maďarska a Sedmohradska bolo úspešné Kalvínske učenie.
Reformácia hneď na svojom počiatku mala v celej Európe veľký úspech, k reformácii prechádzali zbory aj s kostolmi a preto ani nebolo treba stavať mnoho kostolov.
Pressburg - ako sa v 16. st. volala Bratislava, po obsadení Budína prevzal všetky povinnosti i hodnosti hlavného mesta Uhorska a stal sa korunovačným mestom. I pre reformáciu tu boli iné podmienky ako na ostatnom území.

Reformácia tu zapustila korene a sprvu existoval zvláštny stav, ktorý volali kompromisným katolicizmom. Bolo to možné predovšetkým vďaka umiernenému kráľovi Maximiliánovi II., Habsburgovi /1564 -1576/, prvom v Prešporku korunovanom kráľovi - r. 1563, ktorý v katolíckom prostredí strednej Európy hovoril o sebe, že je "weder Pappist, noch Evangelischer, sondern Christ".

Počas 16. st. evanjelici na svoje bohoslužby používali Kamperský dom neďaleko hradieb.

Už od Tridentského koncilu /1545-63/ však trval tlak katolíkov proti kacírom a jezuiti, pozvaní do monarchie dôsledne ten tlak zvyšovali.
Rudolf II, syn Maximiliána, vychovaný v Španielsku, nebol k evanjelikom taký zmierlivý, preto už za jeho vlády na konci 16. st. sa začali boje proti nekatolíkom.
S Rudolfom II. sa začínalo 17. storočie - storočie konfesionálnych povstaní a vojen.
Roku 1604 pod vedením košického kapitána Jakuba Barbienu Belgiojosa odobrali protestantom Košický dóm a aj konfiškácia majetkov protestantského palatína Štefana Illešházyho mala za následok povstanie Štefana Bocskaya r. 1604.

Preto zbor v Prešporku mohol vzniknúť až po Viedenskom mieri - teda po 23. júni 1606, až po ukončení Bočkajovho povstania, keď sa podpísaním Viedenského mieru zaistili slobody vierovyznania protestantom. Hoci už Pezinok i Rača mala založený zbor, kam dochádzali aj evanjelici z Bratislavy, tu bola iná situácia. Pressburg, Prešpork bol hlavným mestom Uhorska, preto sa cirkevný zbor založil pomerne neskoro - keď už boli napísané všetky tri vyznania - keď na území Slovenska reformácia už bola samozrejmosťou, ba čo viac - keď sa príchodom jezuitov r. 1562 už začala protireformácia.

Založenie zboru

A tak 8. októbra 1606 mohol po prvý raz kázať v Bratislave Andreas Reuss, prvý, nemecký kazateľ zboru, ktorého nahradil Simeon Heuchelin. K trom nemeckým kňazom r. 1612 prišiel aj maďarsko-slovenský kňaz Mauritius.
V tomto období sa evanjelici zhromažďovali už v Armprusterovskom dome, ktorý stál na Hlavnom námestí, pri radnici. Veľkému počtu veriacich, ktorí tvorili väčšinu v Prešporku, vôbec nemohol stačiť.

Po Rudolfovi II. /+1612/ a Matejovi Korvínovi /+1619/ na Habsburský stolec zasadol Ferdinand II. /+1637/.
Keď po palatínovi Jurajovi Thurzovi, zanietenom evanjelikovi, /+1616/ zvolili za palatína Siegmunda Forgáča, ktorý prestúpil ku katolicizmu, otvorili sa dvere protireformácii.
Tri ďalšie stavovské povstania viedol Gabriel Bethlen, ktorého podporovalo celé vtedajšie Uhorsko - dnešné Slovensko a jeho vojenské úspechy boli nesmierne. Jeho príchod až do Pressburgu znamenal, že r. 1619 svätomartinský dóm dali do užívania protestantskej väčšine, keďže katolícka menšina mala ešte dva kostoly. Trvalo to však iba do r. 1621, kedy stratili právo na Služby božie v dóme.
Boj protireformácie nadobúdal čoraz väčšie rozmery, v Čechách vypuklo stavovské povstanie, ktoré sa r. 1621 skončilo popravou českých pánov a tým sa začala 30 ročná vojna.

Prvé kostoly

Túžba evanjelikov po vlastnom kostole neustávala, keďže väčšina mesta bola stále evanjelická a Armprusterovský dom už vôbec nestačil. A tak, keďže aj mestská rada bola vo väčšine evanjelická, na základe podpísaných mierových zmlúv o rovnakých právach protestantov s katolíkmi, najmä Viedenského mieru z r. 1606 napísala r. 1634 žiadosť o stavbu kostola namiesto technicky a kapacitne nevyhovujúceho Armprusterovského domu.
Nie je možné uvádzať množstvo protivenstiev a komplikácií, ktoré sa postavili do cesty, ale nakoniec 31. marca 1636 bolo datované kráľovské povolenie, že "luteráni smú kostol postaviť ". A tak 19. mája 1636, na sviatok sv. Trojice položili základný kameň. V tomto roku usporiadali zbierku a všetky rodiny dávali veľkorysé dary - ako dokazujú záznamy. Vzápätí však na viac ako mesiac palatín Pálfy stavbu zastavil. Deputácie mestských radných, kňazov k palatínovi a nové a nové prosbopisy, presviedčania, odvolávania na zmluvy nemali úspech u chorého kráľa Ferdinanda II., ktorý vo februári zomrel. O dva mesiace zomrel i arcibiskup Pázmány a Bratislavčania rýchlo pokročili v stavbe. Boj medzi palatínom a cirkevným zborom sa upokojil až počas snemu 21. septembra 1637 v Prešporku, keď si nový kráľ Ferdinand III. uvedomil, že protestantov bude potrebovať. Takže stavba pokračovala aj počas snemu.
Keď už teda bolo dovolené stavbu kostola dokončiť, palatín si vyhradil, že chrám nesmie mať ani vežu a vstupy a okenné otvory nesmú mať polkruhové ukončenie, ale hranaté, aby nepripomínali kostolné okná. Dokonca aj výška stavby, ktorá bola tiež tŕňom v oku, bola nakoniec schválená, pretože modlitebňa neprevyšovala okolité domy.
A i keď stavitelia museli rešpektovať mnohé obmedzenia, architektúra kostola je prvým sakrálnym dielom nového renesančného slohu u nás.
Renesancia tvorila pre ľudí. A tak jednoduchý obdĺžnikový pôdorys je v rovnakej výške prekrytý krížovými klenbami, ktoré podopiera rad stĺpov, ktoré niesli trojstranné chóry, aby sa Služieb Božích mohlo zúčastniť čo najviac veriacich. Už nie gotické prevýšenie a meditatívne šero interiéru, ale široký, halový priestor, dokonale osvetlený štvoricou veľkých okien v priečelí a dvoma poschodiami po piatich oknách z bočnej fasády. Tento motív poschodia sa objavuje po prvý raz a prezrádza vnútorné chóry, ktoré sa neskôr stali charakteristikou evanjelických kostolov. Znalosť písma, dôraz na kázeň, preklad Biblie do národných rečí a túžba pochopiť evanjelium aj vlastným štúdiom, to bol program reformácie, preto bolo potrebné mnoho svetla.
Autor architektúry nie je známy. Je však známy tesár Urban Windisch, ktorý v októbri r. 1637 postavil na kostol strechu a v nasledujúcom roku 18. decembra 1638 bratislavský farár a senior Jozua Wegelin vykonal poďakovanie za hotové dielo. Vysviacka kostola sa konala o 2 dni a nazvali ho kostolom sv. Trojice.
V 40. rokoch sa počet členov zboru pohyboval okolo 15 000, ročne sa uzatváralo okolo 300 sobášov, na oltári pri Večeri Pánovej pre mnoho komunikantov bolo 12 kalichov a 6 kanvíc - dary cirkevníkov. Tak isto darom cechov a bohatých jednotlivcov bol organ, oltár a ďalší mobiliár kostola.
Nadšenie a radosť sa prejavovali i v tom, že chrámová hudba získala veľkú slávu pôsobením takých organistov - skladateľov, ako bol Samuel Capricornus a Johann Kusser.

Keďže na tomto pozemku už nebolo miesto pre kostol slovensko - maďarského zboru, ktorý mal svoju modlitebňu v dome na dnešnej Obchodnej ulici, z pričinenia prešporského richtára Andreasa Segnera, vzdelanca zo Sv. Jura, ktorý absolvoval prešporské lýceum, ovládal reči, cestoval po Nemecku, ale i Oriente, stal sa bohatým mešťanom a bol povýšený do uhorskej šľachty.
O tom, že bol rozhľadeným človekom svedčí i vlastný dom - trojkrídlová Segnerovská kúria na Michalskej ulici, jedna z najkrajších renesančných pamiatok na území mesta, ktorú si dal postaviť v roku 1648.
Ako spravodlivý richtár videl nutnosť stavby druhého kostola a Linecký mier zaisťoval rovnaké práva obom konfesiám. Ba dovoľoval zriadiť školy a použiť zvony a energický richtár Segner to využil. Ani teraz nechýbali financie a Segner, ktorého považovali za vedúcu osobnosť prešporských evanjelikov na jeseň r. 1658 dostaval renesančný slovensko - maďarský kostol aj s vežou.
Rovnako i teraz ochotní veriaci darovali vnútorné zariadenie, oltár bol darom Štefana Sibrika, tri zvony dal v januári 1658 na vlastné náklady odliať neznámy mešťan, ktorý do roztavenej zvonoviny hodil hrsť strieborniakov, aby mali strieborný zvuk.
Keďže prostredie bolo veľmi nepriateľské, richtár Segner v búrlivej decembrovej noci s jemu oddanými mužmi vytiahol zvony na vežu a na Vianoce sa po prvý raz ozvali evanjelické zvony.
Hneď po viedenskom mieri, teda presne 2. augusta 1606 sa utvorila komisia na zriadenie školy, podali kráľovi žiadosť a dostali povolenie zriadiť partikulárnu školu. Chceli gymnázium. Organizácia školy i hospodárske otázky sa postupne dohodli, našli aj rektora, ktorým sa stal David Kilger i diakona, ktorí 2. decembra začali svoju činnosť. Zároveň s nemeckou, zriadili aj maďarskú.

Gymnázium

Gymnázium postavili na zadnej časti Armprusterovskej parcelu za kostolom. Postavili ho vďaka horlivosti a obetavosti richtára Andreja Segnera. Je pozoruhodné, ako starostlivo a prezieravo ju vybudovali: Okrem vyučovacích tried mala aj veľkú sálu s pódiom, či scénou pre vyučovanie rétoriky a divadelné umenia, v ktorom aj uviedli komédiu na počesť kráľa Leopolda I. od učiteľa školy Rehlina. Škola mala aj kabinety - priestory pre učiteľov a ich byty.
Budovu gymnázia vysvätili 30. novembra 1656. Richtár Segner dal na túto počesť vyraziť pamätné mince s trójskym koňom na averze. Tento dátum si lýceálna mládež slávnostne pripomínala ešte aj začiatkom 20. storočia. Tohto roku bude 350 rokov od vysviacky prvého evanjelického gymnázia v Bratislave.
Škola mala svoju knižnicu. Po odobratí a zatvorení školy r. 1672 si cenné knihy nechali jezuiti.
Jednoduchá, symetricky koncipovaná 7 osová budova bola pôvodne trojpodlažná. Ale už o 10 rokov, v r. 1665-6 jej pristavali dvorové krídlo a nadstavili ju o jedno poschodie. Dodnes - už ako jezuitské Aloisianum udivuje utilitárnou racionalitou a nezvyčajne vysokou sedlovou strechou.

Mierové rokovania, ktoré Bethlen podpísal r. 1624, 1626 a nakoniec aj Linecký mier r. 1645 dávali protestantom rovnaké práva s katolíkmi, ale postupný prechod mnohých uhorských magnátov ku katolicizmu bol badateľný.
Ale na tróne už od r. 1658 - bol v Španielsku vychovaný mladučký - iba 14 ročný kráľ Leopold I., ktorý sa počas celých 50 rokov svojej vlády stal vášnivým prenasledovateľom protestantov, chcel mať Regnum Marianum a radšej krajinu mŕtvu ako kacírsku. Počas dlhého panovania sa mu to aj podarilo. Významne mu pomáhal nástupca Petra Pázmána arcibiskup Juraj Szelepčényi - Slepčiansky.
A tak z katolíckej strany nastali zákazy o používaní zvonov, neposlušnosť, evanjelici neprestali písať nové prosby a dokazovať listinami zaistené práva a slobody, vďaka ktorým nielen kostoly, ale aj 8 ročné gymnázium kvalitne vzdelávalo mládež, ba v jeho sále poriadali aj divadelné predstavenia.
Veľký protireformačný tlak jezuitov spôsobil, že ku katolicizmu postupne prestupovali významné grófske protestantské rodiny najmä Nádasdyovcov a za nimi Pálfyovci, Forgáčovci, Keglevičovci. No a s nimi i obrovské počty ich poddaných, protestanti sa stávali menšinou v zemi.
Na prešporskom sneme r. 1662 už iba evanjelická menšina bojovala za zachovanie legitímnych práv a náboženskú slobodu.
Ale s Turkami znova vypukla vojna r. 1663 a protestanti bojovali na kráľovej strane. Ako sa museli čudovať, keď r. 1664 mladý kráľ uzavrel potupný mier a Turci - napriek prehre získali nielen rozsiahle územia, ale i peniaze. Zákonite sa nespokojnosť pretavila do Weselényho sprisahania význačných osobností. Účastníkom bol chorvátsky bán Mikuláš Zrínyi, krajinský sudca František Nádašdy, veľmoži František Frankopán, Štefan Thököly, František I. Rákóczy, ale i katolícky arcibiskup Lippay, ale následky znamenali najkrutejšie prenasledovanie protestantov v histórii.
Po Weselényiho odboji a poprave účastníkov sprisahania r. 1671 sa Nyáryovci, Batthányiovci, Zrínyiovci a Illesházyovci stiahli z boja. Ich majetky boli skonfiškované.

Najväčším prenasledovateľom evanjelikov sa stal arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý bol tiež iniciátorom všetkých prieťahov a komplikácií pri stavbe druhého bratislavského kostola. Okamžite, na začiatku r. 1672 sa usiloval získať kľúče od obidvoch kostolov a škôl, vyhnať kňazov.
A významne, ba zanietene mu pomáhal novovymenovaný prezident prešporskej Uhorskej komory Leopold Kollonič, učeň, čo prevýšil majstra - aby si vydobyl zásluhy.

Odobratie kostolov a lýcea

Ako zo scenára akčného filmu sa čítajú zápisy o jari 1672 v Prešporku:
Arcibiskup Selepčéni žiadal kľúče od kostolov a školy. Neohrozený richtár Segner už nebol medzi živými, ale mešťania sa osobne postavili na obranu svojich kostolov, ktoré mala odobrať hradná stráž. Jezuitmi vychovaná mládež zaútočila na gymnázium, ale neúspešne, školu ubránili ženy. A na to sa díval Selepčéni z okna radnice.
Hnev a nenávisť Selepčéniho sprvu nemala úspech. A tak musel budovy dostať násilím. Aby nepobúril mešťanov, 4 regimenty vojakov pod vedením oficiera Nigrelliho prišli na Kvetnú nedeľu 10. apríla popoludní, keď evanjelici boli na Službách božích, odzbrojili stráže na Michalskej a Laurinskej bráne a vzali im kľúče. Napochodovali na Hlavné námestie, obsadili všetky brány.
24. apríl bol v Prešporku dňom volieb do mestskej rady. Ale radnicu obsadili vojaci a voľby sa nemohli konať.
Na máj zorganizoval Selepčéni mimoriadny súd v Trnave, na ktorý predvolal všetkých štyroch evanjelických kňazov, s nimi bol aj senior Titius a všetkých významných mešťanov Prešporka - teda asi 320 ľudí. 3. júna padol rozsudok ktorý hrozil smrťou a stratou majetku a cti.
Selepčéni sa usiloval zničiť evanjelickú cirkev tak, že jej zoberie kostoly, školy, kňazov a mešťanov prinúti podpísať reverzy.
V tomto čase ku 4 regimentom pribudli ešte 2 kompánie pešiakov.
Napriek všetkému, kľúče od kostolov a školy podobrotky nedostal.
17. júla večer postavil Kolonič pred svoj dom obraz P-Márie loretánskej so sviečkou - predtucha, že prichádza deň D.
18. júla ráno o 5. potichu, bez zvyčajného trúbenia a povelov sa Nigrelliho vojaci zhromaždili na Hlavnom námestí, pred Zeleným domom, pred radnicou, ďalší obsadili ulicu ku ev. kostolu, postavili sa na Obilný trh - k dnešnému uršulínskemu kostolu.
A keďže znova nedostali kľúče od kostolov a školy, ktoré konrektor Pihringer odmietol vydať, vojaci dostali rozkaz rozbiť dvere do lýcea. Zaútočili, dostali sa do vnútra lýcea, ktoré bolo spojené s kostolom, takže obsadili kostol a Kolonič im za odmenu dal peniaze, ktoré našli ako oferu v kostole. A potom kladivami a čakanmi rozbili dvere oboch kostolov. Všetok inventár bol zabavený.
Nemecký kostol dali jezuitom, ktorí sa oň dávno usilovali.
Osud kňazov vo v trnavskom väzení bol stále neistý. Prešporčania 31. júla žiadali, aby ich prepustili, že odídu z Uhorska. 4. augusta o 3. ráno bez rozlúčky, bez majetku, pod eskorou opustili Uhorsko.
Mesto bolo stále plné vojakov. Na 9. septembra jezuiti pripravili vysviacku - aby sa evanjelikom kostoly nevrátili. Strieborný oltár - dar grófa Nádašdyho, ani strieborná krstiteľnica už neboli. Dostal meno sv. Margarety. Druhý kostol dali rádu uršulínok.

A tak prišla doba temna.
V r. 1673 Selepčéni /Szelepcsényi/ zorganizoval slávne Prešporské súdy, predvolal v celého Uhorska protestantských kňazov a učiteľov, ktorých odsúdili a poslali na galeje.

Šopronský snem

Snem, ktorý r. 1681 zvolal kráľ do Šopronu, mal dôležitú úlohu: aj evanjelické stavy primäť k spoločnému boju proti Turkom. A tak, po krutom prenasledovaní, odobratí chrámov, vyhnaní kňazov, nezostalo kráľovi nič iné, iba uzákoniť určité ústupky.
Znamenali iba veľmi malé úľavy, vôbec nie rovnoprávnosť konfesií z Viedenského mieru.
Nie je potrebné osviežovať všeobecne známe podmienky dvoch artikulov, ale zdôrazním iba to, čo bolo pre protestantov krutou skutočnosťou, a čím sú unikátne dejiny architektúry tohto obdobia u nás. Namiesto odobratých 888 kostolov, bolo povolené postaviť v župách a kráľovských mestách po dva kostoly, teda spolu okolo 50. Pretože však zbory prišli o svoje majetky a bohaté grófske rody - donátori zo strachu o majetky a postavenie, donútenia, straty perspektívy, no najmä kvôli výhodám pomaly prestupovali ku katolicizmu, bolo ozaj ťažké postaviť kostol. Okrem toho kňazi, iniciátori a radcovia i pri stavbe, boli vyhnaní. Biedni veriaci dokázali postaviť asi 38 kostolov, väčšinu z nich koncom 19. a začiatkom 20. st. prestavali.
V tom istom čase, keď jezuitom a ďalším novým rádom prišli stavať kostoly predovšetkým architekti z Talianska a bohato ich vyzdobili, keď sa barok stal slohom protireformácie a využíval emotívny účinok všetkých druhov umenia, domáci ľud si musel poradiť sám.
Ešte jeden moment z artikulov si dnes tak intenzívne neuvedomujeme: kostoly museli postaviť na vyznačenom mieste počas jednej sezóny a z dreva. Práve to drevo bolo ponižujúcim materiálom, netrvácnym, horľavým. Z dreva sa stavali dedinské chalupy a humná, ale na kostoly sa od počiatkov kresťanstva na Slovensku používal trvácny materiál - kameň - už archeológia Veľkej Moravy to dokazuje a aj preto sa nám zachovali románske a gotické kostoly. A tak dodnes zachovaných 5 artikulárnych kostolov, ktoré v limitovanom čase postavili tesári bez architektonického školenia, maľbami a rezbami vyzdobili nadaní amatéri, ktorí nepodľahli mocnému rekatolizačnému tlaku, treba považovať za zázrak, za diela, vedené Duchom Svätým.

Po Šopronskom sneme

Akokoľvek sa opakované prosbopisy, memorandá s odvolaním na minulé privilégiá a deputácie evanjelikov usilovali o navrátenie odobratých kostolov, Leopold I. a jezuiti boli neoblomní.
Po šopronskkom sneme ešte existovali aké - také nádeje na vrátenie kostolov. Na prvej schôdzi zboru v máji 1682 si určili prvé úlohy:
- V prvom rade otvoriť školu a to sa stalo už 7. júla 1682 v obytnom dome.
- povolať kňazov, keďže ani jeden nepodpísal reverz, všetci boli vyhnani. I napriek ťažkej situácii koncom júla prišiel kňaz Bibelius
- postaviť nové kostoly, bolo najvážnejšou úlohou. Podľa artikulu 25 a 26 kráľovská komisia určila miesto na predmestí
Keďže ešte nebolo isté, či evanjelici smú bývať v meste, mešťan Gašpar Koegl ponúkol svoj dom pri Laurinskej bráne na Služby Božie, cirkevníci venovali celé vnútorné zariadenie, každý prispel s radosťou tým, čo vedel. Takže - po rokoch krutého prenasledovania sa už 27. júla konali prvé Služby Božie. Vzápätí však, teda už 29. júla im akúkoľvek evanjelickú činnosť zakázali a doslova: pre zachovanie mieru a pokoja, aby obyvatelia neviedli šarvátky kvôli kostolom, ktoré od r. 1670 patria inej cirkvi, môžu si prešporskí evanjelici na predmestí, označenom Jeho Veličenstvom postaviť kostol na vlastné náklady.

Artikulárne kostoly

A vtedy museli Bratislavčania pochopiť, že kostoly im už nevrátia. Ba, že vo vnútri hradieb nielen že nemôžu byť Služby Božie, ale kňaz ani nesmie navštíviť chorých, prislúžiť Večeru Pánovu umierajúcim, ani krstiť, ani pochovávať A tak v nedeľu 27. septembra 1682 boli naposledy povolené Služby Božie v Koeglovom dome. V pondelok sa ranná modlitba konala pod holým nebom na evanjelickom Michalskom cintoríne za Michalskou bránou, kde dnes stojí Trojičný kostol. Na cintoríne sa denne konali Služby Božie za každého počasia. A tak bolo rýchlo treba vystavať kostol, pretože jeseň a sychravé počasie sa blížili. Na označenom mieste na Panenskej ul. sa rýchlo začal stavať kostol, ktorý aj pre nedostatok peňazí, aj pre náhlivosť stavali ako sa dalo: z troch vonkajších, uličných strán bol kostol murovaný, a k dnešnej fare hrázdený s tehlovou výpňou. Hrubé drevené stĺpy niesli drevenú klenbu, trojstranné chóry s malým organom z Koeglovho domu a strechu, ktorá tvorila akési štvorstrešie - pretože výška strechy nesmela prevýšiť okolitú zástavu. Kostol bol asi 3x väčší ako dnešný Malý kostol a mal kapacitu asi 1200 ľudí. Ale keďže zbor mal prinajmenej 3000 členov a k tomu ešte ľudia z predmestí, od počiatku bol primalý.
Na prvú adventnú nedeľu, na prvé Služby Božie bola v kostole už i kazateľnica.
Hoci kostol bol čisto utilitárnou stavbou, postavený bez nárokov na architektonické hodnoty, v skromnom a úzkom priestore kázal Matej Bel, odtiaľto ho aj pochovali, i Ján Ribinyi a mnohí ďalší významní vedci, či kňazi.
Tak isto aj slovensko-maďarský zbor v bezprostrednom susedstve nemeckého kostola postavil svoju modlitebňu, ktorá sa stala súčasťou fary a dodnes je v suteréne domu na Panenskej č. 28

Škola

Po odobratí gymnázia zboru bytostne chýbala škola - veď všetkým na mládeži, na jej vzdelaní záležalo. Preto už 7. júla 1682, po Šopronskom sneme v nájomnom dome na Hummelovej ul. otvorili školu - ale vzápätí komisia pod vedením grófa Mikuláša Draškoviča, tak ako Služby božie vo vnútri hradieb, zakázala i školu. Na Panenskej a Konventnej ulici už stáli domy, príkoria a nepriateľstvá sem postupne vypudili evanjelikov z mesta. Jeden dom na mieste dnešného Starého lýcea pre školu darovala grófka K. S. Eibeswald - Starhembergová už 1. decembra 1682. Neskôr zbor kúpil aj ďalšie domy pre školu.
R. 1713 prišiel mor, ktorý v celej monarchii skosil obrovské množstvo ľudí. Bratislavské lýceum sa zatvorilo.
Aby sa vrátila k predošlá vzdelanostná úroveň i sláva lýcea, povolali r. 1714 z Bystrice za rektora M. Bela, ktorému sa to výborne podarilo. Hneď od počiatku svojej existencie škola mala aj alumneum pre chudobných študentov. Belovi sa podarilo postarať o 20, neskôr sa staralo o 60 až 80 chudobných študentov.

Kostoly predtolerančné

Tretiu dvojicu kostolov postavili evanjelici potom, ako pod osvietenským vplyvom Jozefa II. panovníčka Mária Terézia vyhovela žiadostiam evanjelikov na stavbu nového kostola.
Po 100 rokoch bol nemecký, drevený artikulárny kostol v zlom technickom stave, ale najmä bol príliš malý - počet veriacich sa počítal na 5000 a nedal sa zväčšiť.
Povolenie prišlo 24. mája 1774 s poznámkou, že kostol nesmie byť výstavný.
Zbor oslovil Mateja Walcha, aby za budovou fary, neskôr zbúranou, v záhrade farára Ribínyho postavil kostol pre 2000 veriacich nemeckého zboru so žiadosťou, aby koncept dnešného Veľkého kostola nadviazal na architektúru kostola sv. Salvátora pri radnici, ktorý v r. 1672 odobrali. Ak si ich pozornejšie pozrieme, zistíme, že oba majú štvorosové priečelie a bočných 5 osí.
S prvým plánom M. Walcha s jedným chórom a krížovými klenbami na konvente nesúhlasili, bolo ho treba preriešiť. A tak M. Walch vytvoril takmer centrálny priestor s kazateľnicovým oltárom a dvoma poschodiami chórov. Výška monumentálnych klenieb nad strednou loďou stúpa k strednému poľu a znova klesá - tým vznikol priestor mimoriadnych akustických kvalít. Ich rozmery a odvahu majstra si najlepšie uvedomíme pod strechou dômyselnej drevenej konštrukcie - najväčšou strechou Bratislavy.
Tretí, monumentálny organ postavila r. 1923 firma Rieger v Krnove /Gebruder Rieger - Jägerdorf/ na návrh vtedajšieho organistu G. Rhodesa. Architektonické riešenie jedného z najlepších a najväčších organov na Slovensku je dielom architekta Christiana Ludwiga.
Základný kameň položili už 26. júna 1774. M. Walch pracoval rýchlo.
Plocha záhrady za domami ho inšpirovala k tomu, že hlavné vstupy umiestnil doprostred dlhšej strany pôdorysu, vybavil ich drevenými zádveriami. Pohodlné schodištia rozložil na obe strany od hlavných vstupov. Celý Veľký chrám postavil M. Walch - podľa požiadaviek z Hofburgu bez veľkej výzdoby - v racionálnom klasicistickom slohu s črtami doznievajúceho baroka. Symetria, veľkorysosť, jednoduchosť tvarov mu zároveň určila lapidárnu formu s vysokou strechou, ktorá uzatvára mimoriadne kvalitný priestor v prísnej farebnosti bielej, svetlo okrovej a šedej - charakteristická pre evanjelickú triezvosť a racionalitu.

Ani modlitebňa slovensko - maďarského zboru nestačila. Posmelení nemeckým vzorom podali žiadosť k panovníčke, ktorá súhlasila so stavbou dnešného Malého kostola, za podmienky, že nemecký kostol bude zbúraný.
Na mieste dreveného kostola o dva roky neskôr postavil slovensko - maďarský zbor svoj - dnešný Malý kostol podľa plánov M. Walcha a pod vedením staviteľa Františka Roemischa.

Počet evanjelikov - Nemcov, Maďarov i Slovákov, ktorí zostali verní reformácii aj po ťažkých skúškach za Selepčéniho, Kolloniča a Barkóczyho dokázal veľkú morálnu silu.

I. lýceum, Konventná 15 - dnes Staré lýceum

Po sto rokoch existencie lýcea v darovanom obytnom dome a po postavení oboch predtoerančných kostolov bolo nevyhnutné vybudovať aj novú budovu školy. Po Tolerančnom patente Jozefa II. sa 2. júna 1783 získalo povolenie na stavbu školy. A urýchlene sa začala zbierka. Zbor dal okamžite zrúcať doterajšiu budovu na Konventnej ul č. 15 a podľa plánov M. Walcha začal so stavbou novej. Walch využil renesančné základy, zachoval pivnice a na zalomenom pôdoryse vytvoril symetrickú, budovu školy s priestrannými učebňami. Dvojtraktová budova má učebne s veľkými oknami obrátenými na juh. Na osi symetrie, nad mäzhausový vstup a prechod do kostola umiestnil dvoranu, sálu pre profesorov lýcea. O schopnostiach M. Walcha a aj zodpovednosti komisie, ktorá za zbor vykonávala stavebný dozor svedčí, že škola bola dokončená za necelých 5 mesiacov, už 22. októbra 1783. Budova viac ako 70 rokov vychovávala evanjelickú inteligenciu Uhorska, tu študoval Kollár, všetci Štúrovci, ale i Košút.

Druhé lýceum, Konventná 13 - dnes v majetku Literárneho ústavu SAV

V prostredí čoraz viac pociťovanej tolerancie sa v polovici 19. st. ukázalo, že budova už nedostačuje, zbor sa rozhodol postaviť novú budovu lýcea, ktorá by zodpovedala požiadavkám doby. Pozemok sčasti kúpili a sčasti pridali časť starého cintorína na rohu Konventnej a Lýcejnej ulice. A tak rýchlo, ako Walch postavil dnešné Staré lýceum, budovu lýcea na Konventnej č. 13 postavili od augusta r. 1854 do septembra 1855 podľa projektov staviteľa Gottfrieda Bendla, ktorý navrhol budovu umierneného neorenesančného výrazu s výraznou rímsou. Domáca zbierka nepokryla výdavky na stavbu školy, ale farár Stromský sa obrátil na Spolok Gustáva - Adolfa, ktorý pomohol a aj do budúcna sa zaviazal podporou.

Tretie lýceum - gymnázium - Palisády

Význam a vzdelávacie úspechy Bratislavského lýcea sa šírili - veď od počiatku tu študovala talentovaná evanjelická mládež všetkých národností z celého Uhorska. Ambície prijať čoraz viac mladých ľudí ukázali, že budova už nestačí a vhodnou príležitosťou sa ukázalo milénium. Konvent r. 1894 vyslal zástupcov zboru na Ministerstvo kultu a vyučovania so žiadosťou o stavbu budovy. Následná prehliadka existujúcej budovy ukázala nevyhnutnosť zväčšiť budovu. Vhodné podmienky však boli na novostavbu, keďže zbor mal pozemok na Palisádach. A tak, ak sa podarí postaviť budovu na počesť nadchádzajúceho milénia, štát stavbu podporí finančne. A tak zbor 9. marca 1895 poveril projektom architekta Ignáca Alpára, inžiniera na Ministerstve kultu a vyučovania /Ministrestvo školstva a pre veci cirkevné/, ktorý stavbu dokončil v roku milénia - teda 20. septembra 1896.
Tretie lýceum na Palisádach postavil Ignác Alpár podľa najnovších požiadaviek na kvalitu výuky, takže okrem 10 základných učební navrhol kabinety pre prírodovedné odbory, numismatickú zbierku, knižnicu, zhromažďovací priestor, telocvičňu a priestory pre učiteľov a riaditeľa, ako i byty pre dvoch školníkov. Budovu školy charakterizuje dôstojný symetrický koncept s ústredným reprezentatívnym schodišťom, ktoré z budovy vytvára palác. Dôstojná fasáda, inšpirovaná predovšetkým renesančným tvaroslovím, na nároží s dominantným vstupom a vysokým štítom symbolickou rečou charakterizuje poslanie budovy a reliéf Mateja Bela oznamuje aj konfesionálnu príslušnosť.
Alpár svojimi projektami školských budov posunul úroveň názorov na vzdelávanie mládeže a cirkevný zbor postavil pre lýceum výbornú budovu.

Ďalšie školy

Zbor už od počiatku školskej výučby zriadil aj alumneum pre spoločné obedy študentov a neskôr, r. 1750 - radca Jesenák dal postaviť a stále podporoval konvikt - internát pre nebratislavských študentov.
Nové lýceum mohlo vyučovať omnoho viac študentov, zákonite sa ukázala potreba omnoho viac internátnych miest. Preto už 7. mája 1900 začali so stavbou štvorpodlažného internátu na Tolstého ul. Pre 120 študentov, v bezprostrednom kontakte s lýceom a do septembra nasledujúceho roka ho dokončil. Podobne ako lýceum, aj výraz internátu so zdôrazneným nárožím eklekticky kombinuje neorenesančné prvky. Nadstavba ďalšieho podlažia po vojne zlikvidovala - žiaľ monumentálne rímsové ukončenie s tampanónmi a atikou, čím budova stratila výrazné architektonické hodnoty .
Okrem lýcea na vysokej vzdelávacej úrovni bola zriadená aj ľudová škola, ktorá zabezpečila elementárne vyučovanie. Kvôli úplnosti spomeniem iba miesta, ktoré sú späté s evanjelickými školami - dom na Františkánskom námestí, dom na Panenskej v záhrade kostola, Sloydovský dom bol aj dievčenskou školou, keď r. 1868 nadstavili poschodie, dnešná škola na Palisádach, blumentálska škola na Fazuľovej ul., postavená r. 1836 bola zbúraná pri výstavbe novej budovy Slovenského rozhlasu.
Vari najvýstavnejšiu budovu pre chlapčenskú školu postavili r. 1882 na Konventnej 11 hneď vedľa II. lýcea, kde dnes sídli Farský úrad. Je parádnym príkladom racinálnej práce staviteľa Kittlera. Symetrickú fasádu budovy vyzdobil reliéfmi Luthera a Melanchtona.
V rovnakom racionálnom duchu vytvoril Ferdinand Kittler r. 1881 aj obytnú budovu evanjelického konventu, ktorá po prvý raz v Bratislave prepájala dve ulice - Laurinskú a Kamenné nám. pri starej tržnici pasážou kruhového pôdorysu. Niekde v týchto miestach pri Laurinskej bráne stál pôvodne Koeglov dom, v ktorom bývali evanjelické Služby Božie po odobratí oboch renesančných kostolov v meste, a ktorý daroval Koegl cirkvi. Bratislava dostala pozoruhodnú budovu s eleganciou plastickej neorenesancie.

Diakoniský domov - evanjelická nemocnica

Cirkev mala vždy v prvom pláne lásku k deťom. Starala sa aj o siroty, ako dokazujú zbierky a testamenty významných členov cirkvi- už od r. 1695 vznikala základina na ich podporu, energickejšie pôsobil M. Bel, od r. 1794 bývali pod dozorom v Jesenákovom dome rohu na Panenskej a Lýcejnej ul., r. 1783 sirotíncom bol dar pani Jelenffy - dom naproti františkánskemu kostolu.
V 19. storočí podnet na stavbu sirotínca dal testament obchodníka Ondreja Samuela Rojka. Tým sa vytvorila základina na novú budovu. Sirotínec sa postavil spolu s diakoniským domovom.

Po r. 1672 bol pre evanjelikov mestský špitál takmer neprístupný - hoci väčšina lekárov boli evanjelici. Kňazom bola návšteva chorých prísne zakázaná. Nové, protireformačné rády Milosrdných bratov a alžbetínky postavili nemocnice, v ktorých však tak dôkladne dodržiavali zákazy ešte aj po Tolerančnom patente, že bolo treba uvažovať o vlastnej nemocnici.
Na tento cieľ rozhodli nemocnicu r. 1807 zriadiť v zadnej časti budovy konventu na Panenskej, rozšírenie sa uskutočnilo v rokoch 1810 a 1811. Obytný dom nestačil, "novou nemocnicou" sa stal od r. 1827 dom na ul. Panenskej - Palisád.
Úvahy o novej nemocnici dostali reálnu podobu, keď 21. 7. 1840 Samuel Andrej Rojko zriadil základinu pre nemocnicu.
Tu sa r. 1891 započala aj diakonická služba, ktorá sa postupne rozvinula do láskavej starostlivosti o chorých a siroty a prihlásili sa do nej dievčatá, pre ktoré sa táto služba stala poslaním.
Logicky sa nové podmienky a požiadavky premietli do úvah o stavbe novej budovy diakoniského domova a nemocnice. Od počiatku 20. st. sa viedli debaty o finančných nákladoch a v jubilejnom r. 1906 mali v úmysle položiť základný kameň. A to už r. 1905 bolo v diakoniskom domove 44 sestier a ošetrovali 184 chorých, 157 detí, v domácnostiach 87, ktorých opatrovali aj v noci, navštevovali chudobných. Čísla sú nevýslovné. Práve tá bilancia dokázala, že stavba diakoniského domu sa stala nevyhnutnosťou.
Finančné možnosti pre stavbu nového Diakoniského domu a nemocnice boli priaznivé až - v r. 1912 - 14 ju postavili podľa projektov viedenského architekta Júliusa Schmidta. Na Palisádach pri Evanjelickom cintoríne postavil budovu moderných, veľkých foriem a na pôdoryse tvaru U sformoval budovu pre oddelené funkcie - do Bradlanskej ul. umiestnil diakoniský domov s kaplnkou, nemocnica bola v hlavnej budove a do Partizánskej umiestnil sirotínec. Moderný výraz dosiahol nielen monumentalitou tvarov budovy, ktoré sú odvodené z románskeho slohu, ale i valcom schodišťa, pohľadovou tehlou v kombinácii s kamennými detailami.
Kvalita nemocnice získala veľkú slávu, takže už r. 1939 ju o jedno podlažie nadstavil bratislavský architekt Christián Ludwig, autor koncepcie veľkého organa vo Veľkom kostole.

Evanjelický cintorín

Evanjelický cintorín na Kozej bráne je tretím evanjelickým cintorínom Starého mesta. Prvým bol Michalský - na jeho mieste stojí kostol sv. Trojice. Druhým bol cintorín na parcele medzi Konventnou, Lýcejnou, na ktorom bol pochovaný aj Matej Bel a ďalší významní evanjelici. Dnes tam stoja budovy evanjelických škôl a nájomné domy. Ďalším zaniknutým cintorínom bol cintorín blumentálsky na Račianskom mýte, ktorý mal časť katolícku a evanjelickú a oddeľovala ich gaštanová alej, ktorá ešte existuje a lemuje dnešnú ulicu.
Cintorín na Kozej bráne otvorili r. 1783, uprostred záhrad a vinohradov, vysadili vysokou zeleňou a neustále prikupovali ďalšie parcely. R. 1868 pohrebnú kaplnku postavil staviteľ Ignác Feigler ml. Jeho sakrálna tvorba odpovedala romantickým požiadavkám 19. st., preto dostala neogotický výraz. Kaplnka je dnes v majetku cirkvi baptistov.
Na cintoríne leží mnoho významných osobností evanjelických dejín - významní farári, rodina mecénov Jesenákovcov, spisovateľ Janko Jesenský, Dr. Gutherová - Mayerová a mnohí ďalší. Mnohé pomníky sú cennými dielami funerálnej architektúry predovšetkým 19. st.

Lutherov dom - Palisády 46-48

Na Palisádach č. 46-48, na mieste starej evanjelickej nemocnice postavil r. 1931 bratislavský architekt Christian Ludwig v spolupráci a Augustínom Danielisom päťpodlažnú budovu Lutherov dom - dnes sídlo GBÚ - polyfunkčnú budovu pre cirkevnú administratívu a byty. CH. Ludwig rozdelil budovu dvojicou schodíšť, ktorým dodal dominanciu reliéfmi významných evanjelických osobností - Luthera, Melanchtona, ale aj bratislavských - M. Bela, J. Ribinyho a i. Strohá funkcionalistická architektúra získala dôstojnosť. S rešpektom k okolitej uličnej zástavbe zasunul posledné piate podlažie, čím vznikol terasový priestor.

Nový kostol - Legionárska ulica

V tridsiatych rokoch rastúcemu počtu členov slovenského cirkevného zboru nestačil už Malý kostol, vznik samostatného nemeckého zboru viedol k tomu, že slovenský zbor sa rozhodol pre stavbu nového, väčšieho kostola. Vhodný a rozsiahly pozemok na Legionárskej ulici dával možnosti postaviť cirkevný areál. Nový kostol v r. 1933 je dielom architekta Michala Milana Harminca, ktorý vo svojej praxi vytvoril najviac sakrálnej architektúry pre obe konfesie na Slovensku.
Harminc vyhral súťaž na stavbu kostola. Na pozemku medzi dvoma ulicami navrhol kostol s monumentálnym priečelím veľkých, funkcionalistických foriem, s vežou, priradenou asymetricky k priečeliu. Priečeliu dominuje obrovské, zasunuté okno, kde M. M. Harminc pravdepodobne chcel použiť vitráž tak, ako ju vsadil do okna za oltárom v Žiline, v kostole rovnako funkcionalisticky vyriešenom.
Vstup do kostola z Bernolákovej ul. cez rozsiahle priestranstvo dával možnosť pochopiť architektonické riešenie celého komplexu budov a zvonenie z jedinej evanjelickej veže. Opačná orientácia, teda vstup z Legionárskej ulice - tak, ako ho dnes poznáme, nastal až potom, keď sa predala väčšina cirkevných pozemkov, na ktorých sa rozšíril Šteinov pivovar. Tým sa znemožnil hlavný vstup do kostola a poškodil architektonický zámer.

Kostol doplnil na cirkevný areál architekt Juraj Tvarožek, ktorý postavil blok pre farské byty a internát študentov.

Evanjelická bohoslovecká fakulta UK - Machnáč

Poslednou stavbou, ktorú postavili evanjelici v Bratislave je novostavba EBF na Machnáči z r. 1996. Jej projekt má zložitú históriu, keď Generálna cirkev kúpila rozostavanú a nedokončenú škôlku na sídlisku Machnáč. Hoci pôvodný zámer, na ktorý bola aj vypísaná a vyhodnotená architektonická súťaž umiestňoval EBF de evanjelického centra na Konventnú, z rozhodnutia gen. biskupa sa realizovala budova na Machnáči. Preto okrem autora pôvodného projektu na premene škôlky na nové poslanie pracoval Ing. arch. Zbuško, ktorý však počas práce zomrel a definitívne projekt prepracoval Ing. arch. Ján Bahna. Vytvoril areál fakulty s jedálňou, internátom a aulou, ktorá má aj poslanie kostola. Uprostred dnes už husto zastavaného sídliska vznikol priestor pre teologickú mládež. Akokoľvek schopný autor je arch. Bahna, predsa len mu nemožno závidieť úlohu premeniť materskú školu na vysokoškolské priestory.

Architektúra väčšmi, ako ktorýkoľvek iný umelecký druh svedčí o dobe, o situácii spoločenskej, politickej i hospodárskych možnostiach investorov, za ktorej dielo vznikalo.
Prehľad architektonických diel, ktorými prispeli evanjelici k obrazu svojho mesta svedčí o tom, že architektúra vznikala v nepriaznivých podmienkach, že kostoly sa stavali s veľkými ťažkosťami a v obmedzeniach.
Ako sme sa mohli presvedčiť, evanjelici smeli postaviť svoje architektonické diela podľa dovolenia s veľkými pauzami: najskôr renesančné kostoly, po r. 1681, po Šopronskom sneme kostoly artikulárne a nakoniec pred 230 rokmi klasicistické, predtolerančné. I keď vždy mala byť táto architektúra skromná a neagitačná, v samotnej podstate reformácie bola snaha o jasnosť a čistotu výrazu.
Architektúra, ktorú postavili už bez obmedzení v 20. st. však nadväzuje na prísnosť a racionalitu predchádzajúcich autorov a logické myslenie funkcionalistických tvorcov pokračovalo v tomto vyjadrení.

Prof. Ing. arch. Janka Krivošová, PhD.