Praktické informácie

Nemluvniatka požehnávať, alebo krstiť?

Vari sa niekedy v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku deti požehnávali namiesto krstu? Treba o tom vôbec hovoriť? V niektorých cirkvách takáto prax existuje a možno že ste sa už s tým stretli pri pobyte v zahraničí. Preto je dobre sa nad oboma obradmi zamyslieť z pohľadu Biblie a z pohľadu evanjelickej cirkvi.

Význam požehnania
Požehnanie je akiste biblické a dôležité. Znamená Božiu pomoc, aj vo forme úspechu, znamená Božiu priazeň, to, že Pán Boh pri mne stojí. Významné postavy Starej zmluvy prenášali požehnanie, ktoré prijali od Hospodina, na svoje deti. Ézav bol zúfalý a nazlostený, keď ho jeho brat Jákob podviedol a pripravil o otcovské požehnanie. Nesmierne mu na ňom záležalo. Jákob, zápasiac s anjelom, nechcel ho prepustiť, dokiaľ ho nepožehná (1M 32, 26). Židia si požehnania veľmi cenia. Podľa Talmudu je ideálom vysloviť denne 100 požehnaní. Keď sa židovská rodina vráti zo synagógy v predvečer šabatu alebo sviatku otec zvykne položiť ruky na hlavu každého dieťaťa a povedať zvláštne požehnanie.

Požehnanie namiesto krstu?
O čo však ide, keď má požehnanie dieťatka nahradiť jeho krst? Sú rodičia, ktorí neuznávajú, nechápu, alebo nechcú chápať, zmysel krstu nemluvniat. Možno im to nik zrozumiteľne nevysvetlil. Takýto si v niektorých cirkvách dajú dieťa požehnať a krst odložia, až kým dosiahne vek, keď sa preň bude môcť samo rozhodnúť. Niekedy tvrdia, že toto požehnanie nie je namiesto krstu, že je to jednoducho požehnanie, ale v podstate, ako krst funguje a vyzerá. Dieťa je uvedené do zboru požehnaním, ktoré mu udelí farár alebo kazateľ. Je to určitý obrad, má slávnostný charakter a koná sa zväčša na nedeľnom zhromaždení. Ústava Cirkvi bratskej v ČR (hlava IV, čl. 95; hlava 5) chápe požehnanie alebo krst dieťaťa ako alternatívy a oba obrady sú takmer totožné: rodičia sa zaväzujú vychovávať ho v kresťanskej viere, dieťa je určitým spôsobom uvedené do zboru, zhromaždenie sa modlí za jeho požehnanie. Agenda Českobratskej cirkvi evanjelickej takýto obrad volá "Prosba za požehnanie pre nepokrstené dieťa. Uvedenie dieťaťa do zboru".
Ako biblicky zdôvodniť požehnanie dieťaťa? Mária spolu s Jozefom priniesla malého Ježiša do chrámu, aby ho predstavili Pánovi (L 2, 22 - 24). Ako prvorodený patril Bohu a mal byť vykúpený z kňazskej služby (2M 13, 13 a 15; 4M 18, 15 - 16). Požehnanie vyriekol Simeon nad rodičmi Ježiša v dôsledku výnimočnosti ich potomka. Ďalej vieme, že Ježiš žehnal deti (L 18, 15 - 17). Žehnanie dietok je na mieste, otázkou je, kedy. Malý Ježiš, ktorého priniesli do jeruzalemskej svätyne, už bol obrezaný. Navyše pri Máriinej návšteve chrámu podľa Mojžišovho zákona nešlo o požehnanie, ale o úkon zmierenia: obetovanie dvoch hrdličiek bolo zavŕšením procesu očisťovania Márie ako matky (3M 12, 1 - 8). Predstavenie dieťaťa sa týkalo iba prvorodených synov (2M 13, 11 - 14), nevzťahovalo sa na ďalších súrodencov. A deti, ktoré Ježiš žehnal, už boli obrezané, pokiaľ ide o chlapcov. Dievčatká patrili k Božiemu ľudu bez obriezky.
Požehnanie, ako sa dnes praktizuje u detí, nezodpovedá presne biblickej zvesti. Vzhľadom na oba odseky z evanjelia Lukáša, kde sa hovorí o deťoch, prípadne priamo o ich žehnaní, je správnejšie žehnať nie namiesto krstu, ale po krste.
Biblia nechápe požehnanie dietok ako náhradu za ich krst. Požehnanie nie je tým prvým skutkom Božím pri nemluvniatkach. Tým je v Starej zmluve obriezka a v Novej zmluve krst. Nenachádzame pravidlo, že by deti bolo treba žehnať, zatiaľ čo dospelých krstiť. A Pán Ježiš nedal svojim učeníkom príkaz "Žehnajte všetky národy". Na požehnanie sa taktiež neviaže spasiteľná milosť ako na krst: "Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený" (Mk 16, 15).

Čo by požehnanie dietok prinieslo v praxi?
V čom by si evanjelická cirkev pomohla, keby zaviedla požehnanie dietok namiesto ich krstu? Príde čas, keď na konfirmačnú prípravu začnú chodiť mladí ľudia, ktorí boli v detstve namiesto krstu cirkevne "požehnaní". Ako týmto vysvetlíme, čo je konfirmácia? Konfirmácia je priznanie sa ku krstu. Bude zdôvodnenie konfirmácie "požehnaných" iné než u pokrstených? Aké? Budeme viesť v zborovej kancelárii súčasne matriku krstov a matriku požehnaní a podávať nejaké dvojkoľajné vysvetlenie? Ako povedieme "požehnané" deti v pubertálnom veku ku krstu, ktorý je podmienkou konfirmácie? Povedia im ich rodičia: "No, tak začínaš chodiť na konfirmáciu, mal by si sa nechať pokrstiť"? Problémom a určitým zápasom viery spojeným s krstom sa nemožno vyhnúť. Je to ako zákon zachovania energie. Rodičia, ktorí by chceli obísť rozhodovanie viery súvisiace s krstom ich bábätka tým, že by ho nechali "požehnať", na tento "balík" otázok narazia neskôr a budú ho riešiť so svojím dorastajúcim potomkom. Bude s krstom súhlasiť? Bude vôbec súhlasiť s konfirmačnou prípravou? Nepovie: "Čo ta budem robiť, keď nie som pokrstený"?
Ak by v zbore existovala aj prax požehnania detí miesto krstu, je otázkou, či by rodičia "požehnaných" detí tieto svoje ratolesti na konfirmáciu vôbec posielali. Čo, keď povedia: "Toto my neuznávame"? Skúsenosť ďalej ukazuje, že tam, kde funguje aj požehnanie, tam vzniká takmer neobmedzený priestor pre odporcov krstu nemluvniat, ktorí v tomto smere môžu v zbore (mládeži, dorastu...) hlásať takmer hocičo a vždy sa môžu odvolať na to, že zbor a cirkev uznáva obidve možnosti. Farár má v podstate zviazané ruky, pokiaľ ide o vyučovanie o krste malých detí, a zbor nemá vyhranené učenie a ani nie je jednotný.
Rodičia, ktorí uvažujú o tomto, že dajú svoje dieťa "požehnať", hovoria, že mu chcú dať šancu, aby sa pre krst rozhodlo samo. Ale čo, keď im raz ich potomok v adolescentnom veku bude vyčítať: "Prečo ste ma dali požehnať? Prečo ste ma nosili do kostola a nechali nado mnou vykonávať nejaké obrady, bez toho, že by ste sa ma spýtali, či si to želám?" Veď "požehnanie" je tiež určitým začlenením dieťaťa do zboru, do cirkvi, predstavením dieťaťa Bohu s prosbou, aby Boh naň pôsobil a aby v Neho verilo. Prečo robiť radikálny rez s odmietnutím krstu, a pritom "príštipkáriť" s "požehnaním"? Ak by sme chceli naozaj rešpektovať slobodu našich detí, jedinou správnou vecou by bolo nepodrobiť ich v detstve žiadnemu cirkevnému obradu a najlepšie ich ani nevodiť do kostola a na detské služby Božie. Snaha rešpektovať slobodu dieťaťa vyznieva priam rytiersky, ale v podstate je to obyčajný minimalizmus, o ktorom v Biblii nenájdeme ani zmienku. Písmo povzbudzuje rodičov, aby svoje deti cieľavedome vychovávali vo viere. Výchova je výchova.

Správnosť krstu nemluvniat
Sám Pán Ježiš dáva všeobecný príkaz krstiť, a to je dôvod, prečo brať krst veľmi vážne. Biblia nikde deťom v krste nebráni. Kto krst deťom zakazuje, musí v nej nájsť zákaz krstu nemluvniat. A hoci Písmo sväté o krste detí výslovne nehovorí, hovorí zreteľne o tom, že deti majú prístup do kráľovstva nebeského a sú preň súcejšie ako my dospelí, ktorí sme už veľa nahrešili. V Starej zmluve boli už nemluvniatka prijaté medzi ľud Izraela a na účasť na Božích zasľúbeniach; v prípade chlapcov to bolo utvrdené obriezkou, ôsmy deň po narodení. Starozmluvný Izrael je modelom zboru, ktorý predstavuje určité stabilizované spoločenstvo pozostávajúce z viacerých generácií, teda aj z maličkých detí. Tento model ukazuje aj cirkvi, ako pristupovať k nemluvniatkam, konkrétne k deťom svojich členov: s obriezkou sa nemalo čakať, až keď dieťa bude vedieť o svete a o pravdách viery, nebola tu žiadna veková bariéra či podmienka, žiadny odklad. Argument, že dieťa nemôže veriť, a preto nemôže byť pokrstené, nemá základ v Písme a nevystihuje ducha Biblie. Pochádza skôr z pracovno-právnych vzťahov. Podľa tohto argumentu by však deti nemali byť ani požehnávané (namiesto krstu), lebo nevedia, aký Boh ich žehná; aj na požehnanie sa viaže veľká dogmatika. Azda Boh nevie dať spásu malému dieťatku? Vari nie je v udeľovaní spásy obmedzený našimi vedomosťami a schopnosťami nášho intelektu? Azda matka preskúša svoje bábätko z chemického zloženia materinského mlieka prv, ako ho v pôrodnici nadojčí? Každý deň poskytujú rodičia svojmu dieťatku časnú spásu tým, že ho nakŕmia, prebalia, oblečú, zaregistrujú v poisťovni, toľkým "svetským obradom" ho podrobujú. A dieťa túto časnú spásu prijíma bez toho, že by muselo najskôr poznať pediatriu a právny systém. A Boh by v svojej láske mal byť skúpejší a podmieniť večnú spásu ponúkanú v Krste svätom nejakým testom z vierouky? Samozrejme, hovoríme o deťoch veriacich rodičov, ktorí sa zaväzujú vychovávať svojich potomkov v kresťanskej viere a vo vzťahu k cirkvi. My dospelí už všeličo chápeme, ale o to viac sa poznaniu viery spreneverujeme, hrešiac častejšie, ako si myslíme. Nie sme na tom duchovne lepšie ako nemluvniatka. Stačí si v Biblii prečítať, v akom duchu sa v nej píše o nich a o ich vzťahu k Božím veciam. Kto bráni deťom v krste, protiví sa všeobecnej smernici Pána Ježiša: "Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo nebeské" (Mk 10, 14).

Čo teda s požehnávaním detí?
Ježišov príkaz znamená tiež nebrániť požehnávaniu detí. Otec môže svoje dieťa požehnať každý deň, matka môže spraviť krížik na čele svojho syna, keď ho vyprevádza do školy. Plnia si však rodičia a krstní rodičia túto svoju duchovnú úlohu? Veríme v moc Božieho požehnania? Spoliehame sa na Pána Boha každý deň? Nestratili sme zmysel pre symbolický úkon viery, ktorým je napríklad znamenie kríža?
Pokiaľ ide o "oficiálne" požehnanie dieťaťa, povedali sme, že správnejšie je vykonať ho niekedy po krste. Takto to napríklad stanovuje nový spoločný poľský kancionál Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v. v ČR a Evanjelickej cirkvi a. v. v Poľsku (s. 1588 - 1589). Podľa neho sa má tento obrad konať rok po krste ako jeho výročie spojené s ďakovnou modlitbou a Áronovským požehnaním.

Marek Říčan - teologický referent Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v.
(Prevzaté v Tranovského evanjelického kalendára na rok 2010)