V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Praktické informácie

Krst v Novej zmluve a v teológii evanjelickej cirkvi

O krste sa veľa hovorí, veľa píše a ešte viac argumentuje. Napriek tomu sa zdá, že partneri v debate často nahrádzajú erudovanosť zanietenosťou. No aj pre mnohých sčítaných a inteligentných kresťanov ostáva krst záhadou, ktorú riešia skratovite a „skratkovite“ – tak, že ho vyprázdnia a devalvujú. Je to škoda, lebo úprimní a oddaní veriaci sa vzdávajú nesmierne cenného Božieho zasľúbenia, o ktoré sa možno oprieť v čase najväčších pochybností. Je to škoda aj preto, lebo nesprávne pochopenie teológie krstu prezrádza nesprávne chápanie Božieho konania ako takého, Božieho diela záchrany, Božieho milostivého skláňania sa k nám, bezmocným hriešnikom. Učenie o ospravedlnení Božou milosťou, pre Krista, skrze vieru sa čistým spôsobom kryštalizuje práve v učení o krste. Tento článok prináša krátku sondu, vykresľujúcu kontext a význam Jánovho krstu – a to jednak na pozadí starozmluvného očistného rituálu, pri ktorom sa používala voda, a jednak ako predobraz a anticipáciu toho, čo malo prísť v krste, ktorý neskôr ustanovil Ježiš. Ježišom ustanovený krst bude rozobratý najmä na pozadí pavlovskej krstnej teológie v Liste rímskym, na pozadí Lutherovej teológie krstu (veľmi stručne) s konečným pohľadom do sviatostnej teológie evanjelických vyznaní.

Židovský „krst“

Starozmluvné komunity Izraelcov nepoznali krst v novozmluvnom význame. Používali však vodu k rituálnemu očisťovaniu – či už pri špeciálnych príležitostiach, alebo keď došlo k rituálnemu znečisteniu – (pozri napr.: Ex 29:4; 40:12; Lev 17:15; atď.), alebo pri prijímaní konvertitov k židovstvu. Toto platilo pre mužov ako aj pre ženy. Rituálne obmývanie vodou pritom nebolo jednorazové (ako náš krst), ale sa opakovalo. Pri konvertitoch mužského pokolenia pritom zohrávala oveľa dôležitejšiu úlohu obriezka, ktorá sa stala vonkajším znakom zmluvy medzi Hospodinom, Otcom Izraela, a medzi ľuďmi. Za povšimnutie stojí, že zatiaľ čo dospelí konvertiti k židovstvu boli obrezaní na znak svojho súhlasu a v dôsledku svojej vnútornej túžby patriť k vyvolenému Božiemu ľudu, ich mužskí potomkovia prijímali toto zasľúbenie ako osem dňové nemluvňatá (Gn 17:1-14; 21:4).

Jánov krst

Jánov krst je v Biblii špecifický. Je odlišný od starozmluvného rituálneho očisťovania sa a líši sa aj od krstu, ktorý ustanovil Ježiš Kristus (pozri: Mt 28:19-20; porovnaj: Mk 16:16) a ktorý teologicky aj prakticky opisuje apoštol Pavol [i] (R 6:2nn; G 3:27; Tit 3:5; 1K 12:13; Ef 4:5; Kol 2:11-15) a Skutky apoštolov (Sk 2:38; 8:12.16; 10:48; 19:5; 22:16). Jánov krst sa bežne spája s označeniami: „krst na odpustenie hriechov“, alebo „krst pokánia“ (pozri: Mt 3:1-6; Mk 1:4; Lk 3:3; porovnaj: J 1:33). Išlo v ňom o verejné vyznanie hriechov ako predprípravu na príchod Božieho kráľovstva. Mal byť vonkajším znamením vnútorného pokánia a zároveň znamením Božieho odpustenia. V Jánovom krste sa jednalo o významovo aj časovo výnimočnú vec! Ján rozumel tomu, že jeho poslanie je „pripravovať cestu“ Tomu, kto má prísť po Ňom (Mk 1:1-2.7-8; J 1:15). Svoje krstenie preto považoval za predbežnú prípravu na príchod niečoho väčšieho, dôležitejšieho (porov. Sk 19:4-6). Vzhľadom na intenzívne očakávanie príchodu kráľovstva Božieho možno povedať, že Jánov krst mal príchuť očakávania posledných vecí – aspoň tak sa sa na to pozeral autor Lukášovho evanjelia: „...Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?!“ (Lk 3:7b). Zdá sa, že niektoré z tých židovských komunít, ktoré neprijali Ježiša ako Mesiáša, aj po Jánovej smrti naďalej praktizovali jeho krst pokánia (Sk 19:1-7).

Pokrstenie Ježiša Jánom Krstiteľom

V tejto súvislosti treba spomenúť ešte jednu výnimočnú udalosť a tou je pokrstenie Ježiša Jánom Krstiteľom (Mk 1:9; Lk 3:21; Mt 3:13-15). Ježiš sám pre seba nepotreboval podstúpiť krst pokánia na odpustenie hriechov (všimni si Jánove zdráhanie sa v Mt 3:14), lebo žiaden hriech nemal. Jánov krst prijal na znak solidárnosti s hriešnikmi, pre ktorých sa narodil a pre ktorých mal položiť svoj život. Práve vo svojom krste bol Ježiš Bohom verejne označený za svojho Syna (Mt 3:16-17), prijal svoj údel a započal svoje verejné účinkovanie. Ježiš túto udalosť komentuje slovami: „Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť“ (Mt 3:15b). V týchto slovách je krásne vyjadrené, že hoci je Ježiš jednorodeným Božím Synom, neprichádza vo svojom mene (akosi svojvoľne), ale dobrovoľne sa podriaďuje svojmu Otcovi, čaká na jeho poverenie a necháva sa Ním vyslať na cestu kríža. Je to úžasný príklad úcty a pokory, v ktorom sa naozaj napĺňa „všetka spravodlivosť“. Táto udalosť má však význam nielen pre Ježiša samotného, ale aj pre Jána a ostatných ľudí, ktorí boli jeho svedkami, videli zostupujúcu holubicu, počuli hlas z neba, označujúci Ježiša za „milovaného Syna,“ v ktorom sa Bohu „zaľúbilo“ (Mt 3:17). Ježiš nie je samozvaným, svojvoľným mesiášom, ale Synom Najvyššieho, ktorý má to najvyššie, navždy platné poverenie stať sa a naveky ostať Baránkom Božím, Vykupiteľom, ktorý sníma hriech sveta (J 1:29)!

Krst ustanovený Kristom pre Jeho Cirkev

Ježišom ustanovený krst sa už od najstaršej cirkvi apoštolov stáva dôležitým vstupným rituálom a rané kresťanské komunity mu prikladajú veľkú vážnosť (Sk 2:37-38; 1K 12:13). Je to tak nielen kvôli tomu, lebo to prikázal Pán a treba Ho poslúchať, ale najmä kvôli tomu, čo sa ľuďom v krste dostáva. V pavlovských ako aj v pastorálnych listoch NZ je evidentné, že kresťania krst považujú za udalosť intímneho spojenia hriešnika s Ježišom – Ukrižovaným a Vzkrieseným. Človek býva vo vode krstu ponorený do Kristovej smrti, aby potom mohol so Vzkrieseným chodiť v novote života (Tit 3:5; R 6:2nn; Kol 2:11-15). Svedkom toho, že už v najranejšom kresťanstve bol krst chápaný ako spojenie hriešnika s Ježišom Kristom, sú aj najstaršie novozmluvné texty, venujúce sa problematike krstu, napr.: 1K 1:13. Pavol tu spomína, že ľudia v korintskom zbore neboli „pokrstení v meno Pavlovo,“ ale v Ježiša Krista, toho ukrižovaného. Tento Pavlov dôraz možno potom vidieť v praxi na viacerých miestach v Skutkoch apoštolských: Sk 2:38; 8:16; 10:48; 19:5 – na všetkých týchto miestach sa spomína krst v „meno Ježiša Krista“. Takáto formulácia dáva jasne najavo, že pokrstený kresťan viac nepatrí samému sebe, ale stáva sa majetkom Kristovým (porov.: G 2:20; R 14:8). Bol včlenený, či „zaštepený“ do Krista ako pravého vínneho kmeňa (J 15) a preto môže prinášať pravé ovocie (G 3:27; R 6:2nn; 1Pt 3:21).[ii] Ako už bolo povedané, krst je sviatosťou zasvätenia, či „včlenenia“ do Kristovho Tela, Cirkvi. V krste nás Boh ako prvý berie do svojich rúk a robí nás Jeho vlastnými. Krst nás vedie ku dvom základným faktom kresťanskej viery: Po prvé, potrebujeme Božiu milosrdnú lásku, aby sme mohli byť spasení, pričom krst je často prvou udalosťou v našich životoch, kde sa s touto Božou láskou stretávame. Po druhé, Božia láska k nám prichádza ešte predtým, ako ju dokážeme pochopiť, alebo si ju zaslúžiť. Je nezaslúžená, nevyprovokovaná, koná ako prvá napriek našej nemohúcosti a dokonca aj napriek nášmu nezáujmu. Skrze krst sme spojení s naším Spasiteľom, čím sa v Božích očiach stávame úplne spravodliví a čistí (1K 6:11). Vina za hriech je obmytá a my sme pred Bohom nevinní (Žid 10:22). Sme novými stvoreniami (J 3:5; Tit 3:5; porovnaj: 2K 5:17), lebo Boh, náš nebeský Otec, z nás robí omilostené Božie deti (porovnaj: Ef 2:10).

Krst detí vo svetle novozmluvného svedectva

Skutočnosť, že krst detí (myslí sa novorodencov), nie je nikde v Novej Zmluve spomínaný, sa nemôže automaticky vykladať tak, že Nová Zmluva je proti krstu detí. Treba tu povedať dve veci: Po prvé, spisy Novej Zmluvy zachycujú situáciu cirkvi v jej najmladšej dobe. Táto doba je charakterizovaná zvestovaním evanjelia dospelým ľuďom a získavaním dospelých ľudí pre cirkev (napr. Sk 8). Texty Písma, ktoré hovoria o krste dospelých, sú svojou povahou (literárnou) dobovými svedectvami prebiehajúcich udalostí, nie teologickou výpoveďou proti krstu detí. To znamená, že tie texty nám chcú opísať, ako fungovala evanjelizácia a nie nám prikázať, aby všetky ostatné krsty v kresťanských komunitách neskorších generácií vyzerali presne takto! Po druhé, krst detí nie je zakázaný, či spochybňovaný ani v Novej Zmluve ani v spisoch raných otcov cirkvi (tzv. Apoštolskí otcovia a prednicejskí cirkevní otcovia). [iii] Naopak, existuje niekoľko zmienok, ktoré takýto krst nevylučujú, ba priam predpokladajú. Jedná sa o situácie, kedy boli pokrstené celé domácnosti. Pavol spomína krst celej „domácnosti Štefanovej“ (1K 1:16) a v Skutkoch apoštolských máme domácnosť Lýdie (Sk 16:14-15) a domácnosť strážnika vo Filipis (kde bol Pavol vo väzení – pozri Sk 16:33). Krst detí si vieme v situácii ranej cirkvi ľahko predstaviť z dvoch dôvodov. Po prvé, v ranom kresťanstve apoštolov boli aj deti veriacich rodičov pokladané v istom zmysle slova za „sväté“ (oddelené pre Boha), a to preto, lebo sa „posväcujú vo viere svojich rodičov“ (1K 7:14; porov.: Mk 10:13-16). Ako také sú aj ony účastníkmi Božej zmluvy a prijímatelia Božích zasľúbení. Po druhé, kresťania zo židovstva, vrátane samotných biblických pisateľov, prirovnávali krst so židovskou obriezkou [iv] (Kol 2:11nn). Táto „stará zmluva“ – znakom ktorej bola obriezka – bola ustanovená s dospelým (Abrámom – viď Gn 17:10), avšak platila následne aj pre deti patriarchov (Gn 21:4). Do zasľúbenej zeme Jozua doviedol nielen dospelých a „rozhodnutých,“ ale aj ich deti, ktoré ešte za seba rozhodnúť nevedeli. Izraelci nenechali svoje malé deti na brehu Červeného mora, alebo na brehu Jordánu, aby za nimi prišli, keď nájdu vo svojom srdci dosť viery a odhodlania! Tak ani kresťania nenechávajú svoje deti pred dverami Ježišovho kráľovstva, kým sa samé rozhodnú! Pavol poznal hĺbku a dôležitosť toho, čo sa deje s hriešnikom v krste. Chápal zároveň „neslýchané“ milosrdenstvo, ktoré hriešnika stretá v evanjeliu Ježiša Krista (1K 2:9; R 1:16). Vedel, že to nie je o tom, že ľudia „chcú“, alebo „bežia“, alebo túžia – ale je to o „Bohu, ktorý sa zmilúva“ (R 9:16), ktorý ako prvý miluje hriešnika celkom bezpodmienečne a prekvapujúco (1J 4:10.19), ktorého voľba umožnuje ľuďom prejsť zo smrti do života (J 15:16; porovnaj Ef 2:1-10). Biblia je plná textov, ktoré jednoznačne hovoria o Božom vyvolení si človeka pred tým, ako sa dotyčný jednotlivec môže pre Boha rozhodnúť (Jer 1:5; Lk 1:15; Lk 1:44; Mt 9:2; J 15:16 atď.). [v] Ak je naším Bohom skutočný Pán života a smrti, ktorý sa z vlastného rozhodnutia ako prvý skláňa k nám, vstupuje do nášho sveta (J 1:1nn; F 2:5-11) a do našich životov, plných vzbury a sebectva (R 5:6-8), potom je spása skutočne Jeho dielom, Jeho nezaslúženým darom. Krst novorodeniatok, v ktorom rodičia a celé kresťanské zhromaždenie odovzdáva bezmocné dieťa (bezmocného hriešnika!) do Božích rúk, je potom najkrajšou a najistejšou udalosťou Božieho skláňania sa k človeku. Toto chápanie vyplýva nielen z Pavlovej krstnej teológie, ale aj z Pavlovho chápania evanjelia ako „moci Božej na spasenie každému veriacemu“. Evanjelium ako moc Božia pôsobí v hriešnikovi slobodne, nespútane, vždy prekvapujúco a nad očakávania, aby naozaj platilo, že naša záchrana je jedine z Božej milosti, pre Krista, bez skutkov, aby sa nikto nechválil (Ef 2:5.8).

Lutherovo chápanie ospravedlnenia na pozadí jeho krstnej teológie

Luther vo svojej teológii krstu vychádzal najmä z Pavlovho Listu rímskym a Listu galatským. Výborne vystihuje radikalitu Pavlovho svedectva. Práve v krste dostáva zákon to, čo vyžaduje. V šiestej kapitole Listu rímskym (R 6:2nn) stanovuje Pavol v rámci svojej krstnej teológie dva základné princípy: Po prvé, hriech musí dostať to, čo mu patrí – a to, čo mu patrí, je smrť. Život nepochádza z naprávania chýb minulosti, ani skrze ľudské konanie dobrých skutkov, či už hriešnikom alebo hriešnikovým náhradníkom (Kristom). Po druhé, porušeným, hriešnym ľuďom sa život vracia rovnakým spôsobom, ako prišiel v záhrade Eden – ako nezaslúžený Boží dar (list Rímskym 6:23). Hriešnik ho neobjavuje sám v sebe, v duchovnom rozpoložení svojho srdca. Zmierenie prichádza, lebo Kristus preberá na seba rozsudok smrti podľa zákona a táto smrť je udeľovaná hriešnikom, ktorí sú pričlenení do Kristovho Tela cez smrť v krste. Hriešnici dostávajú v ospravedlnení to, čo im podľa zákona patrí. Zomierajú, keď ich Slovo Pánovo usmrcuje a následne oživuje a vyhlasuje za spravodlivých. Ospravedlňuje ich vykonaním radostnej výmeny: hriešne ľudské „ja“ je pochované s Kristom v hrobe krstu. Začína žiť nový človek, nové stvorenie (2K 5:17), nový Adam, obdarený Kristovým životom a spravodlivosťou. Čokoľvek mu v budúcnosti prinesie boj proti hriechu, tento nový Adam je a ostáva skrytý v Kristu, spojený s Ním, oblečený do Krista – a preto ospravedlnený: Božie Slovo krstu ho zabilo, aby mohol žiť, pre Boha a pre blížneho. Obliecť si Krista podľa evanjelia znamená „obliecť si“ odpustenie hriechov, spravodlivosť, pokoj, radosť v Duchu Svätom, spasenie, život a Krista samotného. Lutherovo učenie o ospravedlnení je skutočne určované jeho chápaním krstu.

Krst ako sviatosť v evanjelickej cirkvi

Z povedaného jasne vyplýva, že krst nie je len obyčajný ľudský úkon, ale Boží čin milosti. Takéto viditeľné Božie milostivé konanie, nazývame v cirkvi sviatosťami. Ustanovil ich Pán cirkvi, lebo sa práve prostredníctvom nich chce svojej cirkvi darovať. Sviatosť je Božie dielo, skrze ktoré Boh prichádza a koná niečo s každým jedným z nás osobne. Je to viditeľné Slovo, Vzkriesený Kristus medzi nami, ktorý prichádza ku mne a k tebe cez niečo, čo je viditeľné. Hlásané Slovo je všeobecné, je adresované všetkým, ktorí ho počúvajú. Sviatosť krstu je Božím Slovom vyrieknutým osobne pre mňa! Boh mne osobne hovorí: „Ty si moje milované dieťa! (porov.: Mt 3:17)“. Máš novú totožnosť, bol si zaštepený do Krista a tým vlastne do života trojjediného Boha. Patríš Jemu a niet sily na tomto svete, ktorá by na tom mohla niečo zmeniť! (R 8:38-39). A tak zasľúbenie a viditeľný znak (voda krstu) patria spolu, podobne ako bolo Božie večné Slovo spojené s telom Ježiša z Nazareta v udalosti vtelenia. Slovo Božie v krste dáva každému hriešnikovi zasľúbenie, že tu, v tomto malom kúsku stvorenia, je Boh prítomný pre neho osobne. Slovo v krste nepridáva nič navyše k tomu, čo hriešnik počuje v kázni evanjelia. To isté Slovo evanjelia robí však konkrétnejším, hmatateľnejším, reálnejším pre mňa, osobne. Nie je to tak preto, lebo si to vymyslela cirkev. Je to tak preto, lebo Stvoriteľ vie, čo je pre nás, Jeho stvorenie, to najlepšie. Chce nás uistiť o svojom milostivom prijatí a o svojej spásonosnej prítomnosti aj formou telesných, hmotných, viditeľných znakov. Robí tak preto, lebo pozná našu situáciu, lebo vie, čo je to život v tele. Život stvorených bytostí uprostred Božieho stvorenia Mu nie je ani cudzí ani príliš nízky. Stvoriteľ neodmieta hmotu, neohŕňa nos nad svojím stvorením, ale ho objíma, vykupuje a napĺňa samým sebou (R 8:19-21; 1K 15:20-28). Nestretáva nás v mystickom duchovnom blúznení, ale tu, dole, na zemi, práve vo vode krstu – podobne, ako to urobil v tele Ježiša z Nazareta (J 1:14; Kol 2:9).

Viera je jediná adekvátna odpoveď na stretnutie Boha v sviatosti

Toto osobné stretnutie samozrejme znamená, že jedine viera môže prijať sviatosť krstu, pretože jedine viera môže prijať zasľúbenie osobného Boha evanjelia. Sviatosť krstu nie je ani automatická a ani magická. Obyčajné umytie vodou neprináša človeku nijaký duchovný úžitok. Na stretnutie s Bohom človek odpovedá buď dôverou – slovami: „staň sa vôľa tvoja“ (porov: Lk 1:38) – alebo neverou a vzburou (Gn 3:6nn). Podobne je treba povedať, že je to viera, ktorá prijíma Božie zasľúbenie, ba samotnú Božiu spásonosnú prítomnosť vo vode krstu. Viera samotná však nerobí krst platným. Nemusíme si najprv vyprodukovať vieru vo svojom srdci, aby sme mohli prijať sviatosť. Ale ak má mať sviatosť krstu nejaký úžitok pre nás, pokrstený musí svoj krst s dôverou prijímať ako Božie dielo záchrany, ako Božiu adopciu, ako smrť s Kristom a povolanie do nového života v moci Vzkrieseného. Boh si ma ako bezmocné, stratené dieťa adoptuje za svojho vlastného syna, či dcéru! Je to ako keď vojdete do detského domova, kde leží choré (postihnuté) novorodeniatko, ktoré nikto nechce, ktoré nemá „budúcnosť“. Zrazu tam príde človek, ktorý láskavo pozrie na toto dieťa, zoberie ho do rúk a povie: odteraz patríš mne! Dávam ti svoje lásku, opateru, svoj čas. Dávam ti svoje meno a novú rodinu. Odteraz si mojím právoplatným dedičom a všetko, čo mám ja, patrí aj tebe! Takto koná Božia láska. V tejto situácii sa nachádzame my, hriešnici – a nezáleží na tom, či sme pokrstení ako dospelí, alebo ako novorodenci. Božia adopcia je rovnako nezaslúžená. Rozdiel je v tom, že keď Božie prijatie v krste podstupujeme ako dospelí, sme vo väčšom nebezpečenstve myslieť si, že sme si to zaslúžili (svojou vierou, svojím vyznaním), sme vo väčšom nebezpečenstve pýchy! Boh dáva všetko a koná všetko. Hriešnici mu môžu ponúknuť len svoju pýchu, svoju vzburu, svoju nedostatočnosť, svoju nemohúcnosť. Cesta k pravej viere vedie cez temné údolie zúfania si nad sebou, ktoré končí v pokání. Treba tu podotknúť, že toto nie je jednorazová udalosť, ale celoživotný proces, celoživotný vzťah s Kristom, celoživotný akt nasledovania Ježiša – pre ktorý sa krst stáva neotrasiteľným základom. [vi] Preto Luther hovorí, že kresťan musí každý deň umierať samému sebe a ožívať spolu s Kristom v moci jeho Ducha. Každý deň je starý Adam topený, keď sa v pokání a vo viere vraciam k Božiemu rozhodnutiu zachrániť ma, ktoré som ja osobne prijal v krste. Preto môže byť moja viera v Božie prijatie pevná, objektívna, neotrasiteľná, lebo toto Božie rozhodnutie nemôže byť spochybnené mojimi momentálnymi pocitmi, pochybnosťami, či čímkoľvek iným. Moja viera ostáva pevná, lebo sa opiera o udalosť krstu, o zasľúbenie, ktoré mi môj nebeský Otec dal osobne a ktoré mi pripomína každá kázeň evanjelia, každý moment pokánia a každé stretnutie Krista v jeho svätej Večeri. Práve tu zlyhávame ako cirkev, ako kresťania, ako rodičia a krstní rodičia. Ku krstu zvykneme pristupovať ako k niečomu magickému, automatickému. Nechápeme, že je to základ a začiatok niečoho nového, krásneho a zároveň dobrodružného – je to základ a začiatok života viery. Ak je novorodeniatko „adoptované“ do Božej rodiny, do rodiny cirkvi, ktorá je nefunkčná, hrozí mu podvýživa, zmätok v srdci aj duši, ľahostajnosť a nakoniec mu hrozí, že sa stane márnotratným synom (či dcérou), ktorá opustí rodinu aj dedičstvo a premrhá svoj život pri „kŕmení prasiat“ (pozri Lk 15:11nn). Je pravda, že v tomto ani v budúcom svete nie je taká sila, ktorá by nás vytrhla z Božej ruky. Beda však tomu, kto toto zasľúbenie odmietne a vo svojej vzbure bude hľadať vlastné šťastie. Beda nám rodičom a krstným rodičom, cirkevným zborom a spoločenstvám, keď vychovávame zo svojich detí dobrých matematikov a angličtinárov, ale neučíme ich porozumieť veľkosti a sláve Kristovho dedičstva. K nášmu zármutku sa tak stávajú márnotratným, stratenými synmi a dcérami a ich krst sa pre nich stáva skôr výčitkou ako zasľúbením (Lk 15:21; porovnaj Žid 6:4-8).

Sviatostný charakter ospravedlňujúcej viery

Pýtame sa: „Prečo je kresťanská viera vo svojej podstate sviatostnou?“ Evanjelické učenie o sviatostiach vychádza priamo zo samotnej podstaty Božieho vtelenia (inkarnácie). Trojjediný Boh evanjelia nás vždy stretáva v Slove, ktoré sa stalo telom (J 1:14). K Bohu nepristupujeme nejakým vnútorným, mystickým spôsobom. Rýchlo by sme totiž upadli do modlárstva a duchovného blúznenia. Boh vždy prichádza k hriešnikovi v človeku Ježišovi. V Ňom telesne prebýva plnosť božskosti (Kolos 2:9). Len keď osobne stretnem Ježiša, v moci Božieho Ducha (Ducha Svätého), môže sa vo mne „zrodiť“ ospravedlňujúca viera, teda nové stvorenie, nový Adam, ktorý Bohu hovorí: Staň sa vôľa Tvoja! Len keď naozaj platí to pavlovské: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (G 2:20), môžem vpravde vyznať: „Ja verím“! Kľúčové je teda stretnutie so Vzkrieseným Kristom v moci Jeho Ducha. Ako a kde ma Vzkriesený stretáva? Piaty článok Augsburského vyznania to zhŕňa nasledovne: „Aby sme dosiahli túto vieru (ktorou prijímame Božiu milosť a ktorou sme ospravedlnení), ustanovil Boh kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti (krst a VP). Nimi ako prostriedkami (milosti) dáva Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje vieru, kde a kedy chce, v tých, ktorí počúvajú evanjelium – totiž, že Boh je nám milostivý pre Kristove a nie pre naše zásluhy, keď tomu veríme.“ Sviatosti sú spôsob, ktorým je Boh stelesnený dnes medzi nami. Slovo Božie sa stáva viditeľným elementom, preto je sviatosť viditeľné Slovo Božie, viditeľné sprítomnenie vzkrieseného Krista medzi nami. Práve tak ako sa zjavenie Boha nestalo nejakým mystickým spôsobom, ale bolo späté s fyzickou udalosťou v osobe Ježiša Krista, Boh ku nám prichádza skrze Slovo počuté (hlásané) a viditeľné, ktoré má tiež svoju konkrétnu fyzickú podobu. Toto Slovo, Logos – Kristus, ku nám prichádza extra nos (teda mimo nás – zvonku) a stáva sa našou duchovnou potravou. Sloboda Ducha neznehodnocuje Slovo a sviatosti Platí pritom, že Duch Boží je slobodný a vzbudzuje vieru „kde a kedy chce“! Zároveň však platí oné Pavlovo „Ako uveria v Toho, koho nepočuli?...Teda viera je z počúvania a počúvanie skrze Slovo Kristovo“ (R 10:14b.17). Je to Slovo Kristovo, Slovo evanjelia trojjediného Boha, ktoré sa musí postaviť hriešnikovi do cesty, aby mohol vzniknúť nový život v novej poslušnosti slobodných Božích detí. Duch Boží je slobodný a môže konať ako chce (J 3:6-8), ale mi máme jasné zasľúbenie, že Slovo Božie je „ostrejšie ako dvojsečný meč“ (Žid 4:12), že Slovo Evanjelia je „moc Božia na spasenie“ (R 1:16), že viera môže vzniknúť tam, kde sa hriešnik stretne so Slovom (R 10:17; J 17:20; 1Tes 2:13) – teda že Duch Svätý sa kvôli našej spáse dobrovoľne „nadväzuje“ na Slovo, počuté a viditeľné, a že toto Slovo sa k Otcovi nevráti s prázdnymi rukami. V tomto sú evanjelici „pozemskí“, naviazaní na kazateľov Slova, na prisluhovanie sviatostí. Ale v tejto svojej pozemskosti sú vlastne „evanjelioví“ – spoliehajú sa na zasľúbenie Slova, Evanjelia Ježiša Krista, lebo nechcú hľadať Boha tam, kde ich Boh k tomu nepozval, ale na druhej strane nechcú premrhať šancu stretnúť Ho tam, kde sľúbil, že pre nich bude prítomný: v Slove evanjelia; keď sa dvaja stretnú na modlitbe; pri lámaní chleba (VP); vo vode krstu. Ten prvý, rozhodujúci a najdôležitejší dar, ktorý od Ducha Svätého hriešnici prijímajú, je dar odpustenia, omilostenia, ospravedlnenia, keď nás Duch spája s Ježišom, v kontexte Jeho Tela – Cirkvi. Duch so sebou prináša množstvo darov a sprevádza ho množstvo prejavov, ako čítame v knihe Skutkov apoštolských (a aj inde), ale ten rozhodujúci dar – prítomnosť Ježiša, dar odpustenia a Ježišovej spravodlivosti – tento dar je naviazaný na Slovo a sviatosť, lebo Boh tak povedal (porov.: Sk 2:38)!

Krst Duchom Svätým

Krst Duchom Svätým, alebo tiež „naplnenie Duchom Svätým“ (Sk 9:17; 19:5-6), či „prijatie Ducha Svätého“ (napr.: Sk 8:17), ktoré sú spomínané v súvislosti Ježišom alebo v súvislosti s účinkovaním apoštolov, neznamená to isté, ako usmrcujúce a nový život prinášajúce spojenie so Vzkrieseným v moci Božieho Ducha. Zázrak nového stvorenia, ukrytého v Kristu a preto úplne spravodlivého, nie je naviazaný na vonkajšie prejavy Ducha, ako sú prorokovanie, hovorenie inými jazykmi, uzdravovanie, vyháňanie démonov, atď. Je spojený len s jediným – s novou dôverou, ba priam s detskou dôverou, že napriek mojej nemilovateľnosti som milovaný, neprijateľnosti som prijatý, že pre Krista teraz patrím Otcovi neba a zeme, ktorého smiem volať svojím „Oteckom“. Evanjelici týmto nechcú povedať, že ďalšie dary či prejavy Ducha sú nemožné, alebo nesprávne, ba ani že sú nepotrebné (pozri Sk 8:17; 9:17; 19:4-6; ako aj viaceré Pavlove state, kde hovorí o duchovných daroch a prejavoch Ducha: 1K 12; 1K 14; R 12:6-8; atď.)! Duch sa vo svojej slobode prejavuje a dáva dary podľa potreby a vlastného uváženia. My za tieto dary síce smieme a máme horliť (1K 14:1), ale podstata je niekde inde – viď 1K 13! Prvým a hlavným poslaním Ducha Svätého je spojiť nás s Kristom. Len v Ňom nájdeme odpustenie, spravodlivosť, život, radosť, pokoj prevyšujúci každý ľudský rozum. Je to práve v spojení s Kristom, kedy v moci Ducha po prvý krát vzniká pravá dôvera nového stvorenia, ktorú my teologicky nazývame „ospravedlňujúca viera“. K tomuto sa Boh rozhoduje použiť si zvestované a prisluhované (viditeľné) Slovo evanjelia – tak znie jeho zasľúbenie.

Nevyhnutnosť viery pre správne užívanie/účinok krstu

V našich vyznaniach je dôraz kladený na to, že sviatosť krstu je viditeľným spôsobm toho, ako nám Boh dáva Svoju milosť v Kristu a zasľúbenú spásu v moci Ducha Svätého. Krst vytvára, posilňuje, ale aj vyžaduje vieru v človeku. Je to tak preto, lebo vo svojom živote sa môžeme vrátiť k niečomu „hmatateľnému,“ konkrétnemu, k niečomu, čo sme s Bohom takpovediac „zažili na vlastnej koži“, keď sa po našom čele liala voda a keď každému z nás osobne boli vyrieknuté slová o Božej adopcii. Preto sa k sviatosti treba neustále vracať v pokání, kedy hriešnik vždy nanovo umiera sebe, aby žil Bohu – a vždy nanovo si privlastňuje novú totožnosť Božieho dieťaťa, ktorá mu bola daná v krste. Preto treba často užívať aj sviatosť Večere Pánovej, aby sme mohli zotrvávať a rásť vo viere, aby náš život bol prerastený Kristovým. Viera prijíma to, čo Boh koná – vo svojom mocnom Slove evanjelia (R 1:16-17) a vo sviatosti ako viditeľnom Slove toho istého evanjelia. Človek nie je zachránený tým, že je obmytý vodou krstu. Človek je zachránený tým, že aj vďaka svojmu krstu verí Bohu, ktorý zasľúbil, že skrze obmytie sme učinení Jeho vlastnými, že nám On dáva odpustenie, život, a spasenie, lebo nás spája so Vzkrieseným Kristom. Viera je dôverou v to, že Boh vo sviatosti krstu (a VP) vykonal a vykoná presne to, čo zasľúbil. Viditeľný kúsok stvorenia a Slovo idú dohromady. Bez Slova niet spasenia. A bez znaku by sme hovorili o inom Bohu, nie o Bohu evanjelia, ktorý je všemohúcim Stvoriteľom a ktorý k nám prichádza v tele Ježiša Krista a následne v malom kúsku stvorenia. Robí tak preto, aby sme Ho mohli naplno (aj zmyslovo!) vnímať. Robí tak preto, aby nás nevystrašil. Robí tak preto, aby sme Mu rozumeli a boli si istí, že On, všemohúci Stvoriteľ neba a zeme, je tu pre mňa a pre teba – osobne! – vo vode, chlebe a víne ako vtelený Spasiteľ! Robí tak preto, aby sme nezabudli, že Boh v Ježišovom tele vstupuje do nášho sveta a vo vode krstu, chlebe a víne Večere Pánovej nám pripomína dobrotu Svojho stvorenia a cenu nášho vykúpenia. Všetka naša náboženská pýcha je rozbitá, keď si uvedomíme, že Boží Syn nás stretáva a daruje nám seba samého v troche vody, ktorá sa leje po našom čele. Tieto znaky, akokoľvek skromné, sú tým prostriedkom, ktorý používa Boh, aby zničil naše staré hriešne „ja“. Túžime po veľkých skutkoch, duchovnom napredovaní, prekrásnych duchovných zážitkoch a skúsenostiach, ... a čo nám Boh dáva? Dáva nám čosi tak skromné a obyčajné a ľahké ako sú kúpeľ a jedlo a svoje Slovo. Je to skutočne ponižujúce, ale je to Boží spôsob, ako nás priviesť späť na zem, urobiť z nás pravých ľudí, znovu nás utvoriť na obraz Kristov. [vii]

Mgr. Michal Valčo, PhD.
je riaditeľom Biblickej školy v Martine
a pedagógom Žilinskej univerzity

[i] Poukazujeme tu na Pavlove pôvodné spisy ako aj na tzv. Pavlínsku literatúru.
[ii] V snahe pochopiť aké dôležité miesto mal krst v ponímaní prvých kresťanov možno tiež poukázať na krátku a ťažko zrozumiteľnú stať zo slávnej 15. kapitoly Prvého listu korintským, v ktorej Pavol bez hodnotiaceho komentára spomína krst za zosnulých (1K 15:29). Pri čítaní tejto kapitoly nás vždy zaráža, prečo by sa niekto dával krstiť za zosnulého človeka! Tiež nás prekvapuje, že Pavol túto myšlienku/prax nekomentuje, len zmienku o nej sucho používa ako súčasť argumentácie v prospech Kristovho vzkriesenia. Aj tento text v každom prípade naznačuje, že krst bol považovaný za natoľko dôležitý, či priam pre večnú spásu nevyhnutný, že sa kresťania v dobrej viere dávali krstiť za svojich zosnulých príbuzných, či priateľov, ktorí to už počas života evidentne nestihli.
[iii] V súvislosti s ranými kresťanmi – tzv. apoštolskými otcami, apologétmi a pred-nicejskými cirkevnými otcami – existuje zaujímavý a naliehavý argument v prospech ranocirkevnej praxe krstu nemluvniat. Možno ho nazvať „argument z mlčania“, pretože v tejto generácii nenachádzame ľudí, ktorí by krst detí zakazovali, alebo ho považovali za teologicky nesprávny! Niektorí z najranejších „otcov“ cirkvi priamo o krste nemluvniatok píšu: napr. Hippolytus (ktorý vo svojej Apoštolskej tradícii hovorí o tom, že deti majú byť prinášané ku krstu ako prvé, pred dospelými; cca 220 n.l.), Cyprián (ktorý krst dáva do analógie so Židovskou obriezkou; cca 240 n.l.), Origenes, atď. Origenes (185-254) napríklad hovorí, že krst nemluvniatok je tradíciou od samotných apoštolov. V dejinách ranej cirkvi prebehlo množstvo búrlivých diskusií v otázkach viery, avšak nemáme záznam o diskusii, či odmietavé argumenty na túto tému. Nikto Origenovi neprotirečil. Nebol zvolaný žiadny koncil. Začiatkom tretieho storočia sa nenašiel nik, kto by sa pustil do vášnivej debaty ohľadom krstu detí. Jedine Tertullian krst detí neodporúčal, avšak robil tak z praktického dôvodu: aby sa deti potom neobrátili proti rodičom, keď budú trpieť v prenasledovaní.
[iv] Jednalo sa tu o tzv. „typologickú paralelu“, to znamená: obriezka bola v chápaní kresťanov zo židovstva neúplným predobrazom Božej zmluvy v krste.
[v] Zaujímavý je tu najmä prípad ešte nenarodeného Jána Krstiteľa, ktorý reaguje na Božiu prítomnosť – na prítomnosť ešte nenarodeného Božieho Syna – „radostným pohnutím“ v lone svojej matky Alžbety (Lk 1:44). Tento text nás vťahuje do novej dimenzie vnímania Božej prítomnosti, nie kognitívnej, ani emocionálnej, ale akejsi inej – „detskej“ (porov. Mt 18:3). Na tomto text potom Luther zakladal svoje teologické presvedčenie (a trochu aj špekuláciu), že aj deti – novorodeniatka majú svoju vieru, aj keď inú, ako dospelí. Svoju teológiu krstu však Luther nestavia na tomto argumente.
[vi] Aj preto si Luther v najťažších chvíľach a najväčších pochybnostiach opakoval: „som pokrstený“! Pocity viery, Božej priazne a blízkosti sú nestále a prchavé, ale akt Božieho milosrdenstva v krste je nepopierateľný.
[vii] Výborné pojednanie o sviatostiach možno nájsť v diele Gerharda FORDE-ho: Boh sa skláňa k človeku (v pôvodine: Where God Meets Man: Luther’s Down-to-Earth Approach to the Gospel). Preklad Tomáš Gulán. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2003. s. 73-92.
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.