V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Prihlásenie do cirkevného zboru

Chodia do kostola hlavne askéti, smotánka a pokrytci?

Keď sa na úvodnej hodine konfirmačnej prípravy pýtam konfirmandov, „Ako by ste charakterizovali kresťana?“, spravidla dostanem odpoveď: „Kresťan je ten, kto chodí do kostola.“ Iste, nie je to úplná charakteristika. Predsa z nej vyplýva, že väčšina týchto mladých ľudí, navzdory tomu, že ešte nie sú považovaní za cirkevne dospelých, chápe, že kresťanstvo úzko súvisí so službami Božími, s účasťou na nich.
Chápe to aj časť tých, ktorí na pozvanie na služby Božie odvetia, že „sa už polepšia“. Naznačujú tým, že si uvedomujú, že ich kresťanstvu bez pravidelnej účasti na službách Božích čosi dôležité chýba. (Pozn.: Obyčajne sa však nepolepšia, lebo drvivá väčšina tých, ktorí nemajú účasť na nedeľných službách Božích zafixovanú v mysli ako „pevný termín“, sa na nich objaví iba veľmi zriedka, výnimočne. Kým tí, pre ktorých sú nedeľné služby Božie pevným termínom, na nich iba veľmi zriedka chýbajú).
Na pozvanie do kostola jestvujú aj iné reakcie, ako sľub: „Prídem.“ – Ide o reakcie odmietavé. Spomeňme aspoň tri.

1.) „Do kostola nemôžem chodiť, lebo v nedeľu musím navariť sviatočný obed.“ Kto takto reaguje, vychádza asi z predpokladu, že tí, ktorí do kostola chodievajú, sú askéti – ľudia, ktorí (prinajmenšom) v nedeľu nepotrebujú obedovať.
Pravdou je, že nedeľný obed môžeme navariť aj v sobotu večer alebo v nedeľu (skoršie) ráno – ako to robieva väčšina účastníkov služieb Božích. Problém nebude vo varení, ale v prekonaní pohodlnosti a včasnejšom vstávaní či lepšom usporiadaní si času. Čo sa začiatku služieb Božích týka, čas medzi 9. a 11. hod., keď sa služby spravidla začínajú, je „humánny“ – t. j. aj spáčov zohľadňujúci čas.

2.) „Do kostola nechodím, lebo nemám na oferu.“ Kto na pozvanie na služby Božie reaguje takto, zrejme predpokladá, že do kostola chodieva hlavne „smotánka“. – Veď títo „zazobanci“ majú nielen na oferu, ale viacerí z nich aj na cestovné.
Pravdou je, že týždeň čo týždeň je v pokladničkách na oferu množstvo 1,-; 2,-; i 5,- korunových mincí – čo nie sú sumy, bežné pre smotánku; a najmä, ofera je dobrovoľná. Problém teda bude najskôr zase kdesi inde (ako v peniazoch). Predsa, žiada sa podotknúť, že tí, ktorí musia kvôli vzdialenostiam od miesta konania služieb Božích či menej poslúchajúcim nohám vynaložiť peniažky na cestovné a venujú aj príspevok do ofery, nie sú zazobanci. Do kostola ich tiahne čosi iné a na cirkev prispejú, lebo ju považujú za svoju. Verím, že to isté platí aj o väčšine tých, ktorí do kostola chodia pešo. My, ktorých účasť na službách Božích sa nespája s cestovnými výdavkami, by sme logicky mohli vhodiť do ofery o niekoľko korún viac, ako tí, ktorých už cesta do kostola a z neho domov stojí viac času i peňazí, ako nás necestujúcich.
Dávanie, obetavosť v cirkvi, bola a je oveľa väčšmi vecou srdca ako finančného nadbytku (čítajme o tom v: Mk 12,41-44; 2Kor 8,7-15; 2Kor 9,6-9).

3.) Vari najčastejšou z odmietavých reakcií na pozvanie na služby Božie je námietka: „Aj my, ktorí do kostola nechodíme, dokážeme žiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, milovať a snažiť sa nikomu neubližovať a je to lepšie, ako keď niektorí „tiežkresťania“ sú nedeľu čo nedeľu v kostole, potom páchajú jeden hriech za druhým, idú zase do kostola pomodliť sa či vyspovedať a naďalej pokračujú vo svojich hriechoch.“

Treba otvorene priznať, že, žiaľ, jestvujú aj takíto „tiežkresťania“. Ide – podľa nášho ľudského zdania – skôr o bytosti, s „ľahkým kresťanským náterom“ ako o skutočných kresťanov. – Hoci, a na to je hodno pamätať nám všetkým, súdiť nás bude Pán Boh, ktorý vidí nie len „lak“, ale aj za „fasádu“.

Problém námietky: „Nebudem v kostole s pokrytcami“, je však v inom, ako v rozsudzovaní, koho správanie je lepšie a ktoré horšie.

Snaha konať podľa svojho vedomia a svedomia alebo pokrytectvo nie sú body, s ktorými by sa malo začínať. Kde treba začať nie je to, ako ja vidím iných ľudí, ale ako mňa vidí Pán Boh. Nemôžeme pred Bohom obstáť, byť pred Ním spravodlivými, ak Ho odmietame. Ak sa snažíme ospravedlniť vlastným dobrom, ktoré sa usilujeme konať, potom prakticky vravíme, že nepotrebujeme byť Bohom zachránení, nepotrebujeme Božie odpustenie – Boha ako takého. Sme záchrancami samých seba. – Potom však Kristus zomrel zbytočne.
Týmto by sa z kresťanstva stal „Absurdistan“.
Ľuďom, ktorí odmietajú chodiť do kostola s pokrytcami a majú pocit, že sú lepší ako oní „tiežkresťania“, radím prečítať si v L 18,9-14, čo na to hovorí Pán Ježiš. Ako farizej z podobenstva, i my máme sklony porovnávať sa s inými takým spôsobom, aby sme z toho vyšli lepšie ako tí druhí, a preto si myslíme, že sme dobrí, lepší. („Tiežkresťania“ by asi povedali, že oni sú rozhodne lepší ako vrahovia. A vrahovia tvrdia, že sú lepší ako Hitler, lebo on zabil tisícky ľudí, kým oni „len“ jedného či dvoch...).

Pán Boh nás však všetkých „zröntgenoval“. Podľa výsledkov „Božieho röntgenu“ Pánova diagnóza nášho vnútra znie: Hriešny, hodný odsúdenia na smrť (por. R 3,10-12; 3,23; 6,23). Preto, aby sa to mohlo zmeniť, aby sme nemuseli večne zahynúť, musel za mňa i za vás, za všetkých ľudí, zomrieť Ježiš.

Otázka teda nestojí, či sme lepší ako „tiežkresťania“, vrahovia alebo diktátori; otázka stojí: Prišiel som už k bodu, keď som si uvedomil, že som hriešny, že som nesplnil Božie očakávania, Božie pravidlá, a preto - podľa Božích pravidiel, musím večne zahynúť?

Ak sme čo len trochu sebakritickí, potom uznáme, že o všetkých nás platí, že nie sme takí dobrí kresťania, ako by sme sami chceli byť.

Do kostola nie je pozvaná exkluzívna spoločnosť, nejaká duchovná šľachta, ale všetci. Do kostola nechodíme preto, lebo sme lepší ako druhí, ale preto, že tam spoločne ďakujeme Ježišovi, že zobral na seba trest určený nám za naše previnenia, že môžeme byť Božími priateľmi. Tiež dobré skutky majú mať v našom žití miesto ako dôkaz, že sme prijali Božie odpustenie, ako prejav vďaky, že sme Ježišovi priatelia. Je nedorozumením považovať ich za dlžobný úpis, ktorým si Božie odpustenie a Ježišovo priateľstvo vymôžeme ako samozrejmosť, ktorú sme si zaslúžili. Je skvelé, že Pán Boh nás nemiluje podľa našich skutkov, ale takých akí sme. Nech nás to motivuje usilovať sa nezarmucovať Boha, sklamávať Ho čo najmenej; naopak učiť sa od Neho, dať Mu prehovoriť do nášho žitia. A to sa deje (aj) v kostole na službách Božích. Kto tvrdí, že nepotrebuje služby Božie, kto nechce počúvať Božie slovo, vylučuje Pána Boha zo svojho života.

Za odmietaním služieb Božích je aj názor, že hlavné je pomáhať ľuďom. Náboženstvo rozhodne nesmie byť samoúčelné. Keďže sa Boh v Ježišovi stal človekom, máme Pána Boha milovať aj službou blížnym. Ak nám na potrebách blížnych nezáleží, to nie je znakom zdravého kresťanstva. Naša viera sa nemá zúžiť iba na hodinku týždenne v kostole.
Argument: ja sa pekne správam k ľuďom a to je viac ako chodiť do kostola, je svojím spôsobom scestný. Skrýva v sebe nebezpečenstvo záslužníctva (konám dobro a kvôli tomu som pred Bohom spravodlivý; že ide o omyl, sme uviedli vyššie). Okrem toho, kresťania majú byť ľuďmi, ktorí budú robiť to, čo by na ich mieste robil Ježiš. Chodil Ježiš v každú nedeľu do kostola? Samozrejme, že nechodil. Svätila sa totiž sobota a jediný chrám v celej krajine bol v Jeruzaleme. Ježiš bol pri svojom putovaní Palestínou od Jeruzalema neraz príliš vzdialený, než aby mohol ísť do chrámu. V Biblii však čítame, že Ježiš, ako Žid, zachovával Boží zákon a sotva možno pochybovať, že naozaj každú sobotu chodil do synagogy (na židovské služby Božie). Stačí si prečítať L 4,16 a zistíme, že pre Ježiša bola sobotná návšteva synagogy (v dnešnej reči účasť na nedeľných, či sviatočných službách Božích) takou samozrejmosťou, že v Biblii čítame až slová o zvyku („podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagogy“). Slovo zvyk mnohým zaváňa skôr negatívne, páchne povrchnou formalistickou zvykovosťou, ale Pána Ježiša by sme z takejto hriešnej povrchnosti a zvykovosti darmo upodozrievali. On nikdy hriechu neučinil (1Pt 2,22; 2K 5,21; Žid 4,15). Sú však aj dobré zvyky a podľa Ježišovho počínania k nim patrí i pravidelná účasť na službách Božích. Keď si tento dobrý zvyk osvojíme, správame sa, v tomto ohľade, ako Ježiš. Ak mnohí tvrdia, nie je potrebné chodiť každú nedeľu do kostola, hlavne pomáhajme ľuďom, s tým - keď sa chceme držať pravdy evanjelia - súhlasiť nemožno. Prečo?
Kto by s tým súhlasil, vytvára neevanjeliový kontrast (zdanlivo) len teoretického – kostolného kresťanstva voči praktickému kresťanskému životu (službe blížnym). Umelo stavia do protikladu chodenie do kostola a službu ľuďom, počúvanie Božieho slova a konanie podľa neho. Pritom evanjelium to takto nevidí. Počúvanie Božieho slova a konanie dobra idú spolu ruka v ruke. Nie náhodou sú state „O milosrdnom Samaritánovi“ a „O Márii a Marte“ v Biblii vedľa seba. Prvá (L 10,25-37) zdôrazňuje konanie dobra a pomoc blížnemu. Druhá (L 10,38-42) ukazuje, že v Ježišových očiach je dôležitejšie pokorne a s dôverou počúvať Jeho slovo než služba. Pri Marte, na naše prekvapenie, Ježiš kritizuje to, že Marta slúži Jemu. Kritizuje aktivizmus Marty a vraví, že práve (zdanlivo pasívna) Mária si vyvolila dobrý podiel. Ku kresťanstvu teda rovnako náleží láska k Bohu – k Ježišovmu slovu i láska k blížnym – naša služba pre nich (porovnaj Mk 12,28-31).

Viera bez skutkov je mŕtva (Jk 2,17.26), no spasení budeme z milosti Božej vierou (skrze vieru), nie zo skutkov, nie z našich aktivít (R 3,20; Ef 2,8-9 – dobré však je prečítať si aj verš 10.). Tých aktivít – skutkov, nevykonáme nikdy dosť, aby sme nimi mohli pred Božím súdom Pánu Bohu „zalepiť oči“, a urobili tak z Boha „nebeského vrátnika“, ktorý by nám bol povinný umožniť prístup do neba.

Kto vraví: „Nie je potrebné chodiť každú nedeľu do kostola, hlavne pomáhajme ľuďom“, nazdávam sa, jednostranne nakláňa „misku váh“ k aktivizmu a menej váhy dáva počúvaniu Slova. Nevystihuje evanjeliový (evanjelický) pohľad - nie je v súlade s evanjeliom, a teda pre evanjelického kresťana je takéto tvrdenie nepatričné. Oboje, ako počúvanie Božieho slova, tak i jeho uskutočňovanie, má byť v rovnováhe. Určite, ani Biblia nepopiera, že chodenie do kostola ešte nie je celé kresťanstvo (L 10,25-37: milosrdný Samaritán), ale hneď v ďalších veršoch Písmo sväté prízvukuje: Kresťan je ten, kto počúva Ježišovo slovo (L 10,38-42: Mária a Marta). I svojou aktívnou účasťou na bohoslužobných stretnutiach vzdávajme Pánu Bohu vďaku za to, že Jeho slovo nám doposiaľ znie. Veď sotva je čosi horšie, ako keď Pán Boh začne mlčať.

Čo na záver? Každopádne – ako Ježišovi má aj nám na iných záležať! Ak sme chorí alebo nevládni, resp. staráme sa o chorých či starých ľudí alebo o maličké deti (teda o osoby odkázané na našu pomoc), je jasné, že ich nemáme nechať napospas sebe samým. Evanjelium však jasne prízvukuje, že Pánovi Ježišovi nemenej záleží na tom, aby sme počúvali a poslúchali Božie slovo (L 10,42). Preto Ježiš pravidelne chodieval na služby Božie a zároveň Mu veľmi záležalo na iných.

V Liste Jakuba (1,22) čítame: „Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba.“ Slovko „nielen“ značí: nie iba poslucháčmi, ale aj nimi. Zároveň ukazuje, že iba počúvať a nekonať, je to isté ako žiť v sebaklame.

A tak: nech si aký si, pred Bohom nie si taký zlý, aby si nemohol prísť; no nie si pred Ním ani taký dobrý, aby si si mohol dovoliť neprísť. – Príď teda i ty na služby Božie!

S použitím: Lee Strobel: Kauza viera (vyd.: Porta libri, Bratislava 2002)

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.