V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Sobáš

Manželstvo Dr. Martina Luthera

Určite ste už počuli o Martinovi Lutherovi, ktorý podnietil reformáciu, keď pribil na dvere wittenberského chrámu svojich 95 téz. Ale počuli ste už o jeho manželke Kataríne? Mala rýchly jazyk a prchkú povahu. To je kombinácia, ktorá obyčajne nie je vhodná pre manželstvo. Ako sa znášali? S láskou. Obidvaja sú takí ľudskí a súčasní – ako susedia. Čím viac ich spoznáte, tým lepšie pochopíte, v čom bolo tajomstvo ich lásky.
„V domácich záležitostiach sa podriaďujem Kataríne. V iných veciach sa nechávam viesť Duchom Svätým“, povedal Martin Luther s humorom o svojej manželke. „V prvom roku manželstva si človek musí zvyknúť na veľa nových vecí“, priznal raz Luther. „Ráno sa človek zobudí a na vankúši objaví vrkoče, ktoré tam predtým neboli.“ 41-ročný bývalý mních a 26-ročná bývalá mníška si však museli zvykať na omnoho viac. „Nevymenil by som Katarínu za Francúzsko ani za Benátky“, povedal Luther. Napriek tomu raz po večeri, pri ktorej mu Katarína odporovala, si vzdychol a poznamenal: „Ak by som sa mal ešte raz oženiť, vytesal by som si poslušnú manželku z kameňa.“ Katarína robila veľa vecí – bola záhradníčka, kuchárka, sestrička, chovateľka dobytka, knihovníčka. Nikdy by ste ju však nemohli obviniť, že bola ako kameň. Lutherovi bola rovnocennou partnerkou. Nedalo sa o nej povedať, že bola krásna. Mala dlhé vlasy, vysoké čelo, dlhý nos a silnú bradu. Bola atraktívna svojou inteligenciou a silnou osobnosťou. Vládla svojej domácnosti a svojmu manželovi. On to rezignovane prijal, pretože bol úplne neschopný starať sa o domáce záležitosti a ich domácnosť bola naozaj veľká. Katarína vniesla do Martinovho života poriadok, ale nie vždy to bolo k jeho spokojnosti. Pravdepodobne by to povedal takto: „Má na starosti to, čo som jej prenechal.“ V prvých dňoch ich manželstva by ste sotva našli kúsok romantiky; Martina motivovala skôr povinnosť než láska, a Katarína sa vydávala zo sklamania. A predsa medzi nimi nepopierateľne vyrástla láska. Stali sa príkladom kresťanského manželstva. Luther celý život bojoval s panovačnosťou a prehnanou autoritatívnosťou. Zároveň však túžil byť milovaný. Niekedy hanblivý, mal rád, keď bol v centre pozornosti; niekedy drsný a neokrôchaný a zároveň milý, vrúcny a oddaný. Po svojom otcovi zdedil zdravý zmysel pre humor; po svojej matke lásku k hudbe. Bol náladový, niekedy v depresii. Neúnavný pracovník, často zanedbával svoje zdravie.
V roku 1525, 8 rokov po tom, čo napísal svojich 95 téz a 4 roky po tom, ako vyslovil svoju odvážnu obhajobu na sneme vo Wormse, Luthera naháňal pápež, trápili ho náboženskí fanatici, nenávideli ho roľníci (keď údajne na podklade Lutherovho učenia povstávali proti svojim pánom, Luther odmietol mať s nimi niečo spoločné). V 41 rokoch mal pocit, že ruža reformácie odkvitla. V tomto roku sa Martin Luther oženil. Jeho manželka Katharina von Bora bola o 16 rokov mladšia ako Martin. Keď mala 9 alebo 10 rokov, jej otec sa znova oženil a Katarínina bystrosť a ostrý jazyk sa nepáčili jej macoche. A tak ju poslali do kláštora. Okolo roku 1520 sa spisy Martina Luthera začali potajomky objavovať za múrmi Kataríninho kláštora. A čo viac, šírili sa správy, že mnísi a mníšky opúšťajú kláštory a nasledujú muža, ktorý učil, že spasenie je dar od Boha a nedá sa získať náboženskými skutkami. Katarína a ďalších 11 mníšok tajne poslali list Lutherovi do Wittenbergu, že by chceli opustiť kláštor. Mohol by im pomôcť? Kláštor bol na území, ktorému vládol vojvoda Juraj, Lutherov najväčší nepriateľ a tak bolo treba všetko starostlivo zabezpečiť. Vojvoda totiž už popravil jedného muža za vypracovanie plánu na útek mníšok. V blízkom meste Turgau žil vážený občan menom Leonard Kopp. Mal zmluvu na doručenie sudov údenáčov do kláštora v Nimbschen, kde bývalo 12 nešťastých mníšok. Nevieme presne, ako to Kopp urobil, ale keď prišiel, zdalo sa, že má na voze pod plachtou 12 sudov údenáčov a keď odchádzal, zdalo sa, že je na voze pod plachtou 12 prázdnych sudov. Ale sudy neboli prázdne. O dva dni neskôr 9 mníšok (3 sa vrátili k rodičom) prišlo za Martinom Lutherom a bolo na ňom nájsť im miesto alebo manželov. Nájsť pre nich prácu nebolo jednoduché. Mníšky nevedeli robiť domáce práce, len modliť sa a spievať. Ani nájsť manželov pre nich nebolo jednoduché. Keďže nemecké dievčatá sa vydávali v pätnástich-šestnástich rokoch, mali mníšky najlepšie roky za sebou. Ale Martin Luther sa cítil povinný pomôcť im. Nakoniec Luther našiel manželov pre niektoré mníšky, ale jedna zostala. Bola to Katharina von Bora, ktorá bola dočasne zamestnaná u Lutherovho suseda Lucasa Cranacha. Cranach mal veľkú domácnosť a potreboval pomoc. Nebolo to tak, že by ju nikto nechcel. Jej povaha a bystrosť priťahovali pozornosť jedného mladého muža zo vznešenej rodiny z Nuremburgu. Zaľúbili sa do seba. Ale keď sa vrátil domov a povedal rodičom, že sa chce oženiť s bývalou mníškou, nedovolili mu to. Kataríny sa to hlboko dotklo a zlomilo to jej srdce. Ale Luther – “vyjednávač” - sa nevzdával. Bol rozhodnutý nájsť pre Katarínu manžela a už myslel na niekoho ďalšieho. Nanešťastie, ďalší kandidát sa nepáčil Kataríne. Keď Luther povedal, že si nemôže vyberať, Katarína mu odpísala, že aj keď vôbec nie je proti myšlienke manželstva, nikdy by si nezobrala hocijakého kandidáta; a preto, aby zdôraznila svoju vôľu vydať sa, navrhovala by dvoch kandidátov – hoci všetkým bolo jasné, že ešte stále miluje mladého muža z Nuremburgu. Jedným kandidátom bol Amsdorf, jeden z profesorov vo Wittenbergu; druhým bol samotný Luther. Amsdorf, tak ako Luther, práve prekročil štyridsiatku. Správa sa k Lutherovi dostala vo vhodnom čase. Po Európe sa šírili správy o deviatich mníškach, ktoré sa usadili pri Lutherových dverách. Lutherovi nepriatelia – a bolo ich dosť – si predstavovali to najhoršie. Rozprávali si vtipy o Lutherovom “háreme.” Katarína bola jediná, ktorá zostala, a ohováranie sa zhoršovalo. Bola už len jediná, ale ohováranie bolo deväťnásobné. V apríli 1525, krátko po tom, čo dostal Kataríninu správu o dvoch kandidátoch, ktorí prichádzajú do úvahy, Martin navštívil svojich staručkých rodičov. Jeho otec, ktorý nikdy nechcel, aby sa Martin stal mníchom, bol rád, že Martin opustil kláštor. Zostávala už len jediná vec, ktorú musel jeho syn urobiť a definitívne nechať minulosť za sebou. Musel sa oženiť a stať sa otcom detí, ktoré by ďalej niesli rodinné meno. Luther niekoľko rokov kázal, že manželstvo je Bohom ustanovená inštitúcia. Vyzdvihovať celibát nad manželstvo bolo nebiblické. Teraz prišiel čas, aby uviedol do praxe to, čo kázal. Pre 41-ročného mnícha to bol veľký krok. Okrem svojich rodičov sa pravdepodobne neradil s nikým iným. Mnohí z jeho najbližších priateľov o jeho vnútornom zápase netušili. Niektorí prívrženci ho opustili. Už nebol taký populárny a jeho duchovný vplyv sa rozpadal. Cítil, že bude musieť začať odznova. Azda aj ako 41-ročný môže začať odznova. Existuje lepší začiatok ako založiť si rodinu? Keď o tom rozmýšľal, manželstvo by “potešilo jeho otca, nahnevalo pápeža, rozosmialo anjelov, rozplakalo peklo, a spečatilo jeho svedectvo.” A zatvorilo ústa klebetníkom. Neponúkla sa mu Katarína sama? Už to bolo skoro ako návrh, keď povedal Kataríne, že ho možno upália na hranici a ak sa zaňho vydá, mohlo by to ohroziť aj jej život. Katarínu nebezpečenstvo vôbec neodradilo. Ich známosť nebola romantická. “Nie som do nej bláznivo zaľúbený, ale mám ju rád”, povedal Luther. 10. júna 1525 napísal: “Božie dary musíme prijímať vtedy, keď nám ich dávajú.” Keď sa Luther definitívne rozhodol, nechcel zmeškať ani minútu.

Svadba sa konala 13.júna 1525. Prvá zaznamenaná hádka Martina a Kataríny vznikla nad svadobným darom – arcibiskup Albrecht z Mainzu im daroval 20 zlatých – to bolo ako Lutherov dvojmesačný plat. Albrecht bol Lutherov nepriateľ a Luther nechcel mať nič do činenia s jeho peniazmi. Napokon, bol to Albrecht, ktorý povolil predávanie odpustkov, čo urýchlilo vydanie Lutherových 95-tich téz. Avšak šetrná Katarína, ktorá pochytila niečo z domáceho hospodárstva u Cranachovcov (boli svedkami na Lutherovej svadbe) vedela, že Martin má dlh 100 zlatých a verila, že svadobný dar 20 zlatých by mali prijať ako od Pána, bez ohľadu na to, cez koho tie peniaze išli. Luther sa vzdal.
V prvom roku manželstva sa museli obidvaja navzájom prispôsobovať. Martin si napríklad neustieľal posteľ. “Predtým, než som sa oženil, nikto mi celý rok neustieľal posteľ. Slama bola zhnitá od môjho potu. Cez deň ma práca úplne vyčerpala a ja som odpadol do postele, nehľadiac na nič.” To sa teraz zmenilo. Katarína mu dokonca dala aj podušku. Pre niekoho, kto žil tak dlho sám, bolo ťažké naučiť sa brať do úvahy aj iné názory, ale Katarínina osobnosť sa energicky presadila do Martinovho rozhodovania. Oblasť, v ktorej sa musel najviac prispôsobovať, bol obmedzený rodinný rozpočet. Martin nikdy nevedel udržať peniaze. Raz povedal: “Boh stvoril na ruke prsty, aby peniaze mali kade pretekať.” Nerád prijímal niečo, čo nebolo nevyhnutné, a rozdal všetko, čo nebolo absolútne potrebné. Katarína sa stala jeho obchodným manažérom a zaviedla finančné plánovanie. Jeden životopisec píše: “Šetrnosť pani Lutherovej umožnila Lutherovcom zhromaždiť väčšie množstvo majetku, napriek veľkorysosti a pohostinnosti jej manžela.” Martin pozýval študentov, aby prišli a bývali u nich; Katarína trvala na tom, aby si platili za izbu a jedlo. Martin uznával Katarínine schopnosti v domácom hospodárstve. “Najväčšie požehnanie”, napísal raz Luther “je manželka, ktorej môžete zveriť svoje záležitosti.”
Luther sa musel naučiť vychádzať s ľuďmi okolo seba. V kláštore žil izolovane, v ústraní, ale Katarína to netolerovala. Podľa jedného rozprávania, Martin sa raz zamkol vo svojej pracovni na tri dni. Potom Katarína dala sňať dvere. Keď ju Martin uvidel stáť vo dverách, nevinne sa spýtal: “Prečo to robíš? Veď nikomu neškodím.” Katarína nebola ochotná byť iba “Martou” a stále pracovať v kuchyni alebo v záhrade. Luther zas nemal vždy chuť byť obťažovaný “Máriou”. Katarína však rada sedela po jeho boku, keď čítal.
Mali šesť detí a Martin, hoci si už zvykol pracovať aj v domácom rušnom prostredí, často túžil stiahnuť sa do seba – práve keď Katarína chcela byť s ním. Ako píše životopisec Roland Bainton: “Rytmus práce a oddychu Martina a Kataríny sa nezhodoval. Po dni strávenom s deťmi, zvieratami a sluhami, chcela Katarína hovoriť s niekým seberovným; a on po štyroch kázňach, prednáškach a konverzácii so študentami, si chcel sadnúť do kresla a ponoriť sa do knihy.” A vtedy sa ho Katarína začala pýtať na predurčenie, alebo prečo sa Dávid v žalmoch chváli svojou spravodlivosťou, keď taký vôbec nebol.“ Celý môj život je trpezlivosť”, povedal Luther, ktorý musel uznať, že trpezlivosť nie je jeho silnou stránkou. “Musím mať trpezlivosť s pápežom, s bludármi, s mojou rodinou a dokonca aj s Katarínou.”

Katarína musela byť omnoho trpezlivejšia so svojím geniálnym manželom. Bol to muž mnohých nálad; krehké zdravie vyvolávalo melanchóliu a naopak. Mal zoznam chorôb – dnu, nespavosť, katar, hemeroidy, zápchu, kamene (žlčníkové alebo obličkové), závraty, zvonenie v ušiach. Katarína ho liečila diétou, bylinkami teplými obkladmi. Bola viac než len šéfkuchár, ošetrovateľka a umývačka riadu. Musela to byť úžasná žena, keď dokázala viesť stále sa rozširujúcu Lutherovu domácnosť. Lutherovci dostali od vlády Augustiánsky kláštor, kde predtým Luther žil ako mních. Na prvom poschodí bolo 40 kláštorných izieb; boli obdobia, keď boli všetky plné. Okrem vlastných 6-tich detí, vďaka Martinovej dobrote, bývalo u nich pol tucta Martinových neterí a synovcov. Keď jednému priateľovi zomrela žena na mor, Luther vzal domov jeho 4 deti. Katarína na oplátku priviedla domov svojich príbuzných, aj tetu Magdalénu, ktorá sa stala vychovávateľkou Lutherových detí. Okrem detí tam žili aj súkromní učitelia a študenti. Vďaka Lutherovej sláve sa neohlásene zastavovali hostia napr. z Anglicka, Uhorska, zovšadiaľ. Jeden princ plánoval zastaviť sa na pár dní, ale rozmyslel si to. Dostal list, ktorý mu opisoval prostredie kláštora: “V doktorovom dome žije čudesná zmes mladých ľudí, študentov, mladých vdov, starých žien a detí; preto je tam veľmi rušno.”
Táto rušná atmosféra prospievala Lutherovi, z ktorého sa stával spoločenský človek. Študenti, ktorí chodili na Lutherove prednášky ho počas večere trápili otázkami, a tak vznikli slávne “Reči pri stole”. Katarína na jednej strane stola - obklopená deťmi; na druhej strane študenti sedeli okolo Luthera a robili si poznámky. Niet sa čo čudovať, že žiarlila na tých, ktorí sa počas večere dostali k Lutherovi bližšie ako ona. Zistila, že študenti si robia poznámky, ktoré chceli uverejniť a chcela, aby
za túto výsadu platili. Martin jej to nedovolil. Títo študenti neskôr uverejnili 6596 záznamov v rôznych vydaniach “Rečí pri stole”. Ak by bolo podľa Kataríny, za každý záznam by mali Lutherovci jeden zlatý.
Stávalo sa, že počas neformálnej večere Luther začal byť drsný, a tak ho Katarína musela zastaviť: “Prestaň, to sa nehodí!” Muselo to byť často, pretože Luther nehovorieval vyberane. Častejšie sa stávalo, že Luther celú večeru prerozprával. Katarína, ktorá si tiež nedávala servítku pred ústa, mu povedala: “Doktor, prečo neprestaneš rozprávať a nezačneš jesť?” Luther jej odpovedal: “Ženy by sa mali pomodliť Otčenáš, predtým
než niečo povedia.” Katarína mu na verejnosti hovorila “Doktor”. Martin ju oslovoval, ako mu práve napadlo. Keď myslel na Evu, hovoril jej “moje rebro”. Keď videl ako všetko zvláda, hovoril jej “môj pán”. Niekedy jej hovoril “moja reťaz”, čo bola slovná hračka z nemeckého oslovenia “Kethe” (Katka; die Kette – reťaz).


Cez deň sa deti hrávali v Martinovej pracovni. Raz povedal o svojom synovi Hansovi: “Ja sedím a píšem a on mi spieva; ak je to veľmi nahlas, vynadám mu, a on pokračuje ďalej tak isto nahlas.” Luther hovorí, že sa od svojich detí veľa naučil, aj keď bol udivený detskými hrami: “Kristus povedal, že máme byť ako deti, aby sme vošli do nebeského kráľovstva. Pane Bože, to je príliš veľa. Musíme sa stať takými idiotmi?”
Katarína bola dobrou matkou a schopnou gazdinou, ktorá sa vedela postarať o farmu, záhradu i dobytok. Starala sa aj o rodinný pivovar a Luther stále chválil jej pivovarnícke schopnosti. Katarína prestavala kláštor – nainštalovala kúpeľňu a pridala tri nové pivnice so samostatným schodiskom. Jej cieľom bolo, aby táto veľká domácnosť dokázala byť samostatná. V záhrade pestovala fazuľu, melóny a šalát, v sade rástlo osem druhov ovocných stromov. (Jeden rok sa o záhradu veľkodušne staral jej manžel.) Nerád, ale predsa súhlasil s kúpou ďalšej záhrady. Rozhodlo to, že cez ňu tiekol potok. Katarína chytala ryby a potom ich jedli na večeru. Mali hospodárske zvieratá: 8 prasiat, 5 kráv, 9 teliat, kurence, holuby, husy a Tolpela, psa, ktorého Luther túžil stretnúť v nebi. Toto všetko bolo na Kataríninej zodpovednosti. Svoju prácu robila poriadne, a občas bola aj veterinárom. Martin sa netešil, keď Katarína zdedila farmu v Zulsdorfe, asi dva dni cesty od Wittenbergu. Nepáčilo sa mu, koľko času tam trávila; pre ňu to však bol oddych od všetkého zhonu vo wittenberskom kláštore. List, ktorý jej raz Luther napísal, mal takúto adresu: “Bohatej pani zo Zulsdorfu, ktorá telom býva vo Wittenbergu, ale duchom v Zulsdorfe.” V liste priateľovi Martin napísal: “Môj pán, Katarína, Ťa pozdravuje. Stará sa o naše polia, pasienky, predáva kravy, a tak ďalej. Medzičasom začala čítať Bibliu. Sľúbil som jej 50 dukátov, ak skončí do Veľkej noci. Je na seba tvrdá a už je na konci 5. Knihy Mojžišovej.” Človek by ju obdivoval, keby si našla čas prečítať čo len List Júdov, nieto celú Bibliu. Luther ju v čítaní Biblie povzbudzoval, až mu raz povedala: “Ide ma rozhodiť, že sa mi to nedarí!”
Keď bola Katarína z niečoho nešťastná, štuchla sa do boku a vyrazila zo seba: “Ave Mária”, na čo Luther reagoval: “Prečo nepožiadaš Krista, aby ti pomohol? Obidvaja si radi zo seba v dobrom uťahovali.


Martinova vysoká mienka o manželstve sa počas 20-tich rokov manželstva prehlbovala. Manželstvo je skúškou charakteru a obidvaja sa veľa naučili. Učili sa jeden od druhého, od svojich detí a zo vzájomných skúseností. “Otec”, povedal raz Luther, “sa učí aj z takej skúsenosti akou je vešanie plienok, na všeobecný údiv susedov. Nech sa smejú”, uzatvára, “Boh a anjeli sa usmievajú v nebi.”
Svadbu v Káne (J 2. kap.) pokladal za podobenstvo o manželstve. “Prvá láska”, povedal, “je opojná. Keď vyprchá opojenie, potom prichádza naozajstná manželská láska.” Najlepšie víno prichádza na koniec. Niekedy sa môže zdať, že víno sa míňa. ”Nebral by som manželstvu hádky. Iba tí, ktorí to okúsili, vedia, ako sa to môže krásne obrátiť.” Martin a Katarína mali ostré jazyky a tak v ich rodine neboli hádky cudzie. “Ale”, hovorí Martin, “pomyslite na Adama s Evou a na všetky hádky, ktoré viedli 900 rokov. Eva hovorila: Ty si si odhryzol z jablka a Adam jej odsekol: Ty si mi ho dala,”
Lutherovci mali dobré manželstvo prešpikované žartami. “Pokoj a láska v manželstve je dar, ktorý nasleduje hneď za poznaním evanjelia”, povedal raz Luther. A nikto nemohol poprieť, že oni ten dar mali. Predtým, ako sa Luther oženil, hovoril o manželstve ako o nevyhnutnosti pre telo. Neskôr zdôrazňoval, že je to príležitosť pre ducha. Ostro odsudzoval fakt, že mnohí muži sa ženili len kvôli telesnej stránke, zneužívali svoje ženy a nevedeli nič o láske. “Manželstvo nie je vtip”, povedal. ”Musí sa na ňom pracovať a modliť sa zaň... Získať manželku je jednoduché, ale vytrvalo ju milovať je ťažké... lebo iba jednota tela nestačí; treba porozumenie aj v chutiach a charaktere. A toto porozumenie sa neobjaví za jednu noc.” “Niektoré manželstvá sa uzavierajú z telesnej túžby”, povedal raz Luther. “Ale žiadostivosť pociťujú aj blchy a ploštice. Láska začína vtedy, ak sme ochotní slúžiť iným.” “Samozrejme, aj kresťan by mal milovať svoju manželku”, vyznával Luther. “Mal by milovať svojho blížneho, a keďže manželka je jeho najbližší blížny, mala by byť milovaná najhlbšou láskou. A mala by byť aj jeho najlepším priateľom.” Takéto priateľstvo existovalo medzi Martinom a Katarínou, čo je zrejmé z jeho častých odvolávok na ňu. Keď hovoril o Pavlovom liste Galatským, ktorý ho viedol k duchovnému znovuzrodeniu, označoval ho ako “moja Katarína von Bora”. Bol to list, ktorý bol jeho srdcu najdrahší. Raz zdôrazňoval aké dôležité je dôverovať Kristovi v každodennom živote a vyznal: “Viac dôverujem Kataríne a viac očakávam od nej ako od Krista.” Pravdepodobne to svedčí viac o jeho vzťahu ku Kataríne, ako o jeho nedostatku v odovzdanosti Kristovi. “Nič nie je sladšie ako harmónia v manželstve, a nič smutnejšie, ako nezhody”, povedal Luther; jeho manželstvo poznalo oboje. “Hneď po tom nasleduje strata dieťaťa. Viem, ako to bolí.” Lutherovci stratili druhé dieťa, nedožilo sa ani jedného roka. Ďalšie, Magdaléna, zomrela 14-ročná. “Je to zvláštne, že ona má pokoj a ja som taký smutný” – povedal na jej pohrebe.
Deti im priniesli do domu mnoho radosti. “Boh mi dal väčší dar, než akémukoľvek biskupovi”, povedal o svojich deťoch. Boli to normálne, aktívne deti. Jednému z detí raz Luther povedal: Dieťa, čo si urobilo, že ťa tak milujem? Špiníš kúty a hulákaš po dome.” V r. 1531, keď sa Katarína maznala s ich najmladším synom Martinom, si poznačil: “Som si istý, že Boh sa so mnou mazná ešte viac, ako Katarína s Martinom. Keď mal 49 rokov, ich dcéra Magdaléna zomrela. Bol to ťažký úder pre Martina, ktorého v tej dobe trápili aj iné problémy. Jeho zdravie sa zhoršovalo a riešil niekoľko ťažkých náboženských dišpút. Stával sa zahorknutejším, tvrdohlavejším a hašterivým, keď bol mimo domu. Jeho priatelia sa obávali, že by mohol pokaziť všetko, čo dokázal v minulosti. Domov bol však pre neho útočiskom a neexistujú náznaky, že by jeho vonkajšie problémy narušili domácu atmosféru. Na smrteľnej posteli Luhter pripomínal Kataríne: “Ak je to Božia vôľa, prijmi to.” Katarína odpovedala: “Môj drahý doktor, ak je to naozaj Božia vôľa, chcem, aby si bol s Ním a nie so mnou. Neboj sa o nás. Boh sa o nás postará.” Martin zomrel ako 62-ročný. Katarína zomrela o 4 roky neskôr. Jej posledné slová boli: “Budem sa držať Krista a nepustím sa Ho za nič na svete.”
Martin bol možno kľúčovou postavou v protestantskej reformácii, ale Martin s Katarínou spolu prevrátili na ruby obvyklý obraz manželstva svojej doby. Martin s obľubou citoval jedno príslovie: “Je na manželke, aby jej manžel rád prichádzal domov, a aby mu bolo ľúto, že odchádza,” Úspech akéhokoľvek manželstva závisí od dvoch ľudí, ktorí sú ochotní rásť a meniť sa, ako Martin a Katarína.

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.