V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Sobáš

„Manželstvo“ bez obrúčok

Každý z nás, vedome či podvedome, má určitý princíp života. Základ, na čom buduje „stavbu“ svojho žitia. Pre evanjelikov by týmto základom malo byť evanjelium - dobrá zvesť, ktorá zaznieva z Písma Svätého: Totiž, že Pán Boh drží a nesie náš život, má nás rád a veľmi Mu na nás záleží; má pravdu a vždy nám chce dobre. Potvrdil to tým, čo pre nás vykonal v Ježišovi Kristovi. Ježiš – svetlo sveta (J 8,12) povedal o svojich učeníkoch: Vy ste svetlo sveta (Mt 5,14). Pán Ježiš – pravé svetlo sveta v nás zažal svetlo, aby sme – vierou napojení na Neho – boli svetlom pre svet. – Aby sa od Kristovho svetla, ktoré odrážame, zapálili nové a nové „sviece“. Každého farára, presbytera, každého úprimného kresťana, by vzhľadom na to mala logicky zamestnávať otázka: Ako odráža cirkevný zbor, do ktorého patrím, toto Kristovo svetlo? Odráža ho vôbec, alebo skôr splýva s temnotou? Líšime sa od nekresťanov? - Prinajmenšom v sexuálnom správaní sa členov cirkevného zboru? Zaiste jestvujú aj iné oblasti, kde je namieste odlišnosť od sveta (napr. vzťah k starším, slabým vo viere, spôsob používania daru reči, riešenie konfliktov, vzťah k peniazom a pod.). Sexualitu si chceme všimnúť z viacerých dôvodov:
- Už fakt, že sme na svete, má do činenia so sexualitou.
- Sexuálne správanie je oblasť života kresťanov, ktorú svet pozorne sleduje (väčšina káuz z cirkvi pretriasaných vo svetských médiách sa týka práve sexuality).
- Predovšetkým: nesprávne používanie daru sexuality prináša bolesť duše, rozpad množstva manželstiev (do ktorých ľudia neraz nevstúpili, ale vleteli...), utrpenie detí, trýzeň rodičov nad zbabraným životom ich synov/dcér, „manželstvá“ bez obrúčok a pod. Bolo by teda vážnou chybou ponechať oblasť sexuality dohadom, pripustiť, aby sa k nej vyjadroval iba bulvár, liberálne médiá a rubriky časopisov niekedy hraničiacich s pornografiou. Totiž nielen slovo, ale aj zámerné mlčanie k otázkam sexuality má pedagogický vplyv. I tým, že o nich mlčíme, vychovávame – resp. dávame tichý súhlas iným, aby tak robili za nás. Oni to robia. No sotva v duchu evanjelia. Pritom celá spoločnosť, evanjelických kresťanov nevynímajúc, nesie zodpovednosť za to, aké hodnotové vzory sú mládeži i ďalším ponúkané.

Samozrejme, že nám nejde o moralizovanie, ale o vytváranie protiváhy k tzv. sexuálnej slobode (– spravidla však svojvoľnosti) a chaosu, príznačným pre svet, v ktorom žijeme. Ostatne, za moralizovanie sa dnes považuje temer každý výrok proti rozvráteným mravom a nevere. Tu treba poznamenať, že je lepšie, čeliť obviňovaniu z moralizmu či zákonníctva, ako čeliť skutočnosti rozpadnutých manželstiev a rozbitých rodín. Veď ak sa cirkev stavia k nevere ľahostajne, zväčšuje priestor hriechu - nivočiaceho manželstvá.

Veľa ľudí pochybuje, či im kresťanstvo ešte vôbec môže poskytnúť skutočnú pomoc pre ich život. Keď sa nám podarí zreteľne objasniť – zviditeľniť pozitívne hodnoty kresťanského chápania sexuality, je tu dobrá šanca oslabiť spomínané pochybnosti. A ak nielen zrozumiteľne predstavíme ideál, ale ukážeme, že Kristovo evanjelium je mocou schopnou vysporiadať sa so zlyhaniami i zdrojom sily k nachádzaniu odvahy znovu vykročiť na dobrú cestu, potom sa stanú dôvody spochybňujúce kresťanskú vieru ako pomoc pre život otáznymi.

Pravda, ešte nie sme v nebi. V realite pozemských pomerov platí, že tí, ktorí by najviac potrebovali poradiť (mladí ľudia) si neradi nechávajú poradiť. Ani to nech nás neodrádza vstupovať s nimi do rozhovoru a konfrontovať ich s ich mienkou o sexualite a biblickým názorom na ňu.

Uvediem niektoré časté námietky (budú vytlačené hrubo) a kresťanské stanovisko.

Pohlavné vzťahy sú súkromná vec a nik tu nemá právo niečo predpisovať či zakazovať. – Je iróniou, že v dobe, keď sa sex považuje za striktne súkromnú záležitosť, si temer nemôžete zapnúť televízny program bez toho, aby ste na sex nenarazili. Dominuje tak filmovej tvorbe, ako aj zábavným reláciám, piesňam, videoklipom i reklamám. Nie sú ho zbavené ani animované programy pre deti. Akáže teda súkromná vec? Okrem toho sa vo svete vykoná ročne milióny interrupcií, medzi nami žije a podporu poberá (často však živorí) množstvo slobodných matiek; AIDS nadobúda v niektorých krajinách rozmer epidémie. Za takýchto okolností označovať sex za súkromnú záležitosť je nedomyslené, ba nemysliteľné.

„Sex je náš, dělá dobře mně i tobě. Otčenáš, ten mi odříkej až v hrobě“ (pieseň skupiny Lucie). Sex patrí tomuto životu, náboženstvo má s plným životom (teda i so sexom) pramálo spoločného. – Sex má s náboženstvom do činenia viac, ako sú si ľudia ochotní pripustiť. Manželstvo i sex je Božou myšlienkou, Božím „vynálezom“. Boh kresťanov nie je asketický suchár, ale Láska (1J 4,8 – pozor, pomýlene nezamieňať s tým, že: „láska /zúžená na sex/ je Boh!“). Prvé Božie slová k človeku, ktoré Biblia zaznamenala súvisia so sexom. Je náležité čítať ich v súvislosti: „Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal a riekol im: “Ploďte a množte sa, a naplňte zem“ (1M 1,28). – Teda: milujte sa, majte sa radi, ľúbte sa, tešte sa zo sexu a užívajte si ho – a nech vás pribúda. Túto výzvu neadresoval Boh egoistom túžiacim pestovať sebectvo v dvojici, ale manželom – ktorí majú byť otvorení prijať deti. Tie sú požehnaním i úlohou. Boh neničí radosť, ani radosť sexuálnu; praje ju ľuďom v hojnosti. Boh je Láska, no láska (sex k nej patriaci) sa nemá stať Bohom. Predsa sa stáva, o čom píše Tim Stafford: „V oblasti sexu sa rozhodne nemôžeme sťažovať na nedostatok zanietených veriacich. Veria, že boli stvorení pre intenzívne sexuálne zážitky. Ak sa im týchto zážitkov nedostáva, majú pocit, že idú do pekla.“ Sexuálne potešenie zamieňajú s nebom. Boh daroval ženu (manželku) mužovi a manžela žene. Nie je namosúrencom, ale Bohom, ktorý nám praje – aj pohlavný život. No už z jeho označenia vyplýva, že je pohlavný = nie hlavný. Aj keď je v manželstve dôležitý, nie je hlavný. Hlavné je to, čo je v hlave: Rozum, pamäť, svedomie. Hlavné – prvoradé má zostať to, čo je v srdci: Viera, nádej, láska. Hlavné je dôverovať Bohu – Láske a od Neho sa učiť, aká má byť naša láska. Prvé Božie prikázanie znie: „Ja som Hospodin Tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. (A preto:) Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa!“ (2M 20,2n) – Boh jediný si zasluhuje naše uctievanie; ono nepatrí sexu. Sex je šľahačka na torte. Zo samej šľahačky sa nedá žiť. Od Nickyho Gumbela pochádza výrok: „Freud povedal: Ľudia hladujú po láske. Jung povedal: Ľudia hladujú po bezpečí. Adler povedal: Ľudia hladujú po dôležitosti. Ježiš povedal: Ja som chlieb života.

Máme sa radi, tak načo sobáš? K láske ho nepotrebujeme. - G.K. Chesterton napísal: „Existuje výraz, ktorý je úplne protikladným spojením dvoch slov – voľná láska; akoby ten, kto miluje bol, alebo mohol byť niekedy voľný. V prirodzenej podstate lásky je zaväzovať sa a inštitúcia manželstva iba preukázala normálnemu človeku česť tým, že ho vzala za slovo.“ Pri súžití, ktoré nie je právne upravené, sa partneri zriekajú právne platného uzavretia manželstva, aby sa mohli neskôr bez ťažkostí opäť rozísť. Ide tu o individualistické myslenie, ktoré nevidí či podceňuje význam sociálneho a právneho aspektu života. To konkrétne znamená, že sa človek síce medzi štyrmi očami hlási k partnerovi, nie však na verejnosti. Pred verejnosťou sa vytvára dojem, že partneri sa pre seba ešte definitívne nerozhodli. Tak sa môžu tí, ktorí stoja mimo, trebárs pokladať za oprávnených prenikať do tohto spoločenstva a uchádzať sa o jedného z partnerov. Situácia takéhoto súžitia obsahuje určitý druh sociálnej nespravodlivosti: jeden partner totiž druhému hovorí, že ho miluje a chce pri ňom stáť, ale pred verejnosťou zdôrazňuje, že sa s týmto partnerom necíti bezpodmienečne spojený. To má negatívne účinky na vedomie páru. Ak totiž partneri vedia, že ten druhý môže kedykoľvek z tohto spoločenstva vystúpiť, a že je to kedykoľvek možné aj právne a sociálne, zbavuje to istoty a oslabuje možnosť plnej vzájomnej dôvery a oddanosti.

Domnievať sa, že láska dáva partnerom právo k sexuálnemu zjednoteniu sa ešte pred sobášom, je sporné. Jeden partner môže mieniť, že on sa rozhodol a má vo veci jasno, druhý ešte otáľa. Pretože si však ten prvý pre seba nárokuje pevné právo na pohlavný styk, ten druhý nakoniec privolí. Vzťah oboch sa môže ľahko zmeniť na sexuálne súžitie bez definitívnej záväznosti. Obhajovanie predmanželského pohlavného styku nakoniec vedie k presvedčeniu, že každý cit erotickej náklonnosti už dáva právo na pohlavný styk. Keď niekto má silnú túžbu po nejakej veci, bude mať tiež sklon interpretovať ju ako povolenú. Neexistuje nijaký fungujúci systém noriem, v ktorom sa môže prenechať na jednotlivcovi, čo on na základe svojej vlastnej životnej skúsenosti považuje za správne. Vždy musia existovať i sociálne normy, ktorých sa má jednotlivec pridŕžať, i keď sa nazdáva, že môže na základe najrozličnejších okolností urobiť výnimku. Ľahkovážne chápanie pohlavného styku nezosobášených musí natrvalo spochybniť i vážnosť manželského záväzku vernosti. Ak človek uverí, že zaľúbenosť mimo manželstva mu dáva oprávnenie na intímne vzťahy, nebude viac trvalo pochopiteľné, prečo by napr. ženatý muž, ktorého city k vlastnej žene možno v priebehu rokov ochladli, nemohol riskovať príležitostné vyhodenie si z kopýtka s priateľkou. Ak dochádza stále častejšie k rozvodu a štát i spoločnosť sa naň díva čím ďalej tým menej z hľadiska nejakého previnenia a čím ďalej tým viac ho považuje za normálny medziľudský postup, nemožno sa potom vlastne stavať proti cudzoložstvu v zmysle vyhodenia si z kopýtka v manželstve. Nie je možné zaujímať maximálne tolerantné stanovisko v otázke predmanželských pohlavných vzťahov, kým sa partneri pre seba ešte definitívne nerozhodli, a potom v otázke manželskej nevery nastoľovať prísne meradlá. Ak vidíme v cudzoložstve závažnú vinu, ktorú nemožno spoločensky schvaľovať, je potrebné jednoznačné a jasné stanovisko i vo veci predmanželského styku.

“Manželstvo“ na skúšku. – Skutočne dôležité veci nášho života nie sú na skúšku. Na skúšku sa nemožno ani narodiť, ani zomrieť, ani otehotnieť. Ani manželstvo nemôže byť na skúšku; má ísť o definitívnu voľbu (Oz 2,21a). Za dnes mnohými bežne schvaľovaným názorom „manželstva“ na skúšku je predstava, že partner/ka sú v tomto skúšobnom vzťahu postavení na úroveň spotrebného tovaru, ktorý keď na ňom nájdeme chybu, vrátime späť. „Tak, ako neexistuje krajina zhliadnutá z výšky hôr, pokiaľ ju sám nevytvoríš namáhavým výstupom, rovnako tak je to i s láskou“ (Exupéry). Kresťansky chápaná sexualita partnera nevyužíva, ale berie ho vážne aj s jeho budúcnosťou. „Manželstvo“ na skúšku je ponímanie, ktoré kladie dôraz len na prítomnosť a nepripúšťa si zodpovednosť za budúcnosť; ponímanie, v ktorom sa jednoducho verí, že vyskúšaním je možné získať záruku neskoršieho úspechu. Kresťanstvo hľadí na človeka vždy s celými jeho dejinami. Ak človek chce niekomu pomôcť alebo mu vyjadriť svoju lásku, nesmie sa pritom zaujímať iba o to, či toto vyjadrenie zodpovedá vlastným pocitom, ale vždy je potrebné sa pýtať, či chce človek za týmto vyjadrením stáť i v budúcnosti a či sa ním tomu druhému prejavuje v dlhodobej perspektíve skutočná služba. Ak sa človek správa k druhému veľmi priateľsky, potom sa ho tým bolestnejšie dotkne, keď s ním na druhý deň zaobchádza tak, ako by ho vôbec nepoznal. V druhom, človeku boli očakávania vzbudené, a následne aj sklamané. V pohlavnom styku však nejde iba i akúsi priateľskosť, ale o telesný symbol plnej oddanosti voči druhému a plnej sunáležitosti s ním. Tento styk sa zakúša z hľadiska ľudských túžob a pocitov ako prísľub čo najtesnejšieho spojenia. Takéto dianie môže byť výrazom osobnej lásky iba vtedy, ak chce človek za ním stáť aj v budúcnosti. Pokiaľ to tak nie je, vyjadruje sa tým, že človek síce po tom druhom nejaký čas prahol, ale že neberie do úvahy, čo bude v budúcnosti. Tým ho človek neberie ako osobu v plnej vážnosti. Pri uzavieraní manželstva sa človek musí pýtať, či si neberie druhú osobu iba z momentálnej zaľúbenosti, ale či spolu skutočne môžu byť šťastní a či si vedia predstaviť spoločné partnerstvo až do staroby. Obdobne však platí táto otázka i pre pohlavný styk. Aj tu by bol ten druhý ako osoba ponížený a zranený, keby ho chcel človek k sebe pritiahnuť iba na chvíľu a potom sa od neho opäť odlúčiť. O čo hlbší je vzťah medzi dvomi ľuďmi, o to viac sa musí jeho rozpad pociťovať ako stroskotanie. Pohlavné zjednotenie je telesne i psychologicky najsilnejším výrazom jednoty medzi dvomi ľuďmi. Navzájom si hovoria, že sa milujú, že nechcú dať vzniknúť ničomu, čo rozdeľuje a že sa vzájomne plne prijímajú. Ak má byť tento výraz pravdivý, nemôže sa toto vzájomné prijímanie vzťahovať iba na prítomnosť. K osobe predsa nepatrí iba prítomný okamih, ale vždy aj minulosť a budúcnosť. Nie je možné niekomu úprimne hovoriť, že ho milujeme a súčasne mu dávať najavo, že nám je ľahostajné, čo sa s ním stane zajtra či pozajtra. Ak človek druhého miluje, musí toto jeho prijatie zahŕňať i jeho budúcnosť. Inak toho druhého neberieme vážne ako osobu. Ak s ním vstupujeme do najužšieho životného spoločenstva, bez úmyslu, že toto spoločenstvo bude existovať i v budúcnosti, využívame partnera na odstránenie pocitu osamelosti, alebo na uspokojenie pohlavných chúťok, nezaoberáme sa však túžbou toho druhého byť bratý vážne ako osoba a byť milovaný. Takáto dočasná láska zostáva zásadne egoistická a rozhodne odporuje kresťanskému chápaniu.

Keď chce muž ukázať žene, že ju miluje z celého srdca, musí jeho úsilie obsahovať aj sľub, že to platí aj pre budúcnosť. Pohlavné spojenie vyjadruje: Chceme byť (za)jedno, byť spolu v bezpečí, chceme si vzájomne dôverovať, navzájom sa obdarovať, odovzdať sa jeden druhému. To všetko sa deje medzi osobami, ktoré nemajú život podenky, ale majú budúcnosť. Ako reč našich slov, tak i reč nášho tela má byť pravdivá. Pravdivosti pohlavného spojenia by odporovalo, keby si ľudia telesným stykom dnes vyjadrili bezvýhradné Áno, ale zajtra by o tom už nechceli nič vedieť. Telesné spojenie nie je iba výrazom prítomnej lásky, ale aj zasľúbením vernosti. Preto môže nachádzať plnú pravdivosť iba tam, kde sa uskutočňuje vo vzťahu považovanom za nerozlučiteľný. Preto patrí pohlavný styk do manželstva.

Nerozlučiteľnosť vzťahu môže začať dávno pred svadbou, prečo teda nezačať pohlavne žiť už pred ňou? – Hans Rotter odpovedá: Predstavme si dvoch mladých ľudí, ktorí sa do seba zaľúbia, ale svoje vzájomné city pred sebou úspešne skrývajú. Ak by jeden z partnerov došiel k záveru, že by s tým druhým predsa len nechcel žiť, a odvrátil sa od druhého, nikto by mu to nemohol vyčítať. – Ak naproti tomu svoju lásku druhému prizná, situácia sa tým zmení. Slovom, ktoré si povedia, vznikne záväzok, ktorý predtým neexistoval. V partnerovi sa vzbudí očakávanie, a ak je očakávanie neskôr sklamané, môže sa tomu druhému ťažko ublížiť. Vyznaním a súhlasom, ktorý z toho vznikol, získal vzťah medzi partnermi novú interpersonálnu realitu a záväznosť. Analogicky to platí i pre pomer páru voči verejnosti. Ak si tento pár vyznal lásku nielen medzi štyrmi očami, ale potvrdil ju i verejne, získal partnerský vzťah ďalšiu, novú sociálnu realitu a záväznosť. Týmto verejným prehlásením (sobášom) sa partneri k sebe ešte viac pripútavajú. Človek sa zaväzuje i voči verejnosti, a tým na seba berie nielen nový záväzok, ale nachádza i novú šancu. Pretože verejný charakter so sebou – nie náhodou – nesie i právny a sociálny štatus, ktorý je pre trvanie spoločenstva často rozhodujúci.

Žijeme spolu pred svadbou, lebo predsa musíme poznať či sa k sebe (telesne) hodíme. – Je veľmi nepravdepodobné, že v príjemnom a láskyplnom vzťahu sa objavia sexuálne poruchy, pretože tam, kde si partneri dôverujú a navzájom im na sebe záleží, sa menej obávajú o svoje výkony. Všeobecne sa uspokojivý sex zakladá na pocite bezpečia a lásky. Ľudia, ktorí vedia, že chcú spolu vydržať po celý život nemusia prehodnocovať budúcnosť svojho manželstva po každom nedorozumení či hádke.

Práve preto, aby partneri dobre poznali najrôznejšie oblasti osobnosti, sa odporúča predmanželská zdržanlivosť. Pohlavný styk totiž sprostredkováva na počiatku partnerstva všeobecne zážitok vzájomného obšťastnenia a prebúdza najprv dojem, že je čo si dať, že sa k sebe partneri hodia. Pritom existuje nebezpečenstvo, že prehliadnu iné oblasti, pretože svoju pozornosť upriamia na oblasť sexuálneho poznávania. Práve partneri, ktorých súznenie je malé, sa začínajú predčasne telesne stýkať. Navyše sa mýlia v tom, že si v iných oblastiach majú málo čo dať. Je všeobecne nápadné, ako málo mladých ľudí dokáže spolu hovoriť. Nedostatok dialógu sa „kompenzuje“ pohlavným stykom. Naopak, kde si partneri ľudsky rozumejú, možno očakávať i pre sexuálne vzťahy v neskoršom manželstve harmóniu a naplnenie. Skutočnosť, že pred manželstvom nachádzajú ľudia v pohlavnom styku šťastie, vypovedá len málo o tom, či to tak zostane i v manželstve. Čo majú partneri v dobe pred manželstvom obzvlášť dobre poznať, sú predovšetkým ich osobné kvality, najmä ich schopnosť vzájomne sa ctiť a byť si verní. Tradičná norma predmanželskej zdržanlivosti tu môže byť pomocou pre to, ako si vyskúšať niečo z onoho sebaovládania, ktoré sa bude často vyžadovať i neskôr, či už niekedy v rámci manželstva alebo i k iným osobám. Ide teda o nutnosť vzájomného charakterového poznania sa, o spoznanie, či partneri berú na seba ohľad, či si dokážu byť verní, a nie iba o to, ako sa správajú pri pohlavnom spojení. Ostatne, to možno pred manželstvom dostatočne preveriť len ťažko, pretože tu ešte chýba ono plné bezpečie a oná bezpečná dôvera, ktoré sú možné až v manželstve. Či sa manželstvo skutočne vydarí, to si nemožno vyskúšať dopredu. Jedným z najdôležitejších predpokladov tohto zdaru bude práve to, že partneri k sebe nepristupujú s úmyslom vyskúšať sa, ale že sú ochotní podstúpiť riziko bezvýhradného rozhodnutia sa pre druhého.

Proti norme predmanželskej zdržanlivosti sa často argumentuje osobnou slobodou. Pohlavný život je intímna vec, ktorá sa netýka spoločnosti všeobecne, ani cirkvi. – Manželstvo má byť spojením, v ktorom sa obaja partneri nachádzajú v plnej slobode. Majú sa pre seba rozhodnúť bez toho, aby si vo vášni prepadli, a keď vášeň pominie, cítili sa uväznení. Muž bude spravidla túžiť po pohlavnom styku skôr ako žena. Ak by neexistovala žiadna pevná norma, žena skoro ustúpi, hoci by si pohlavný styk sama ešte nepriala. Nerada by vyzerala prudérne či frigidne a predovšetkým by nechcela stratiť svojho priateľa. Je teda pod psychickým tlakom dovedená k tomu, aby akceptovala plné sexuálne spoločenstvo. To znamená znehodnotenie pohlavného spojenia, pretože tu nie je ani tak výrazom vlastného chcenia a vlastnej plnej oddanosti, ale vyplýva z povoľnosti voči určitému typu vydierania. Ak sa človek pripravuje na manželstvo zodpovedne, mal by si počas doby zasnúbenia plne uchovávať možnosť rozchodu, pokiaľ sa ukáže, že by manželstvo bolo zaťažené príliš veľkými ťažkosťami a že by pravdepodobne nevydržalo. Takáto šanca bude existovať iba vtedy, pokiaľ sa človek už pred manželstvom nezaviaže natoľko, že tým prakticky „ochutná“ už samo manželstvo. Skutočnej slobode a zodpovednému poznávaniu sa slúži predmanželská zdržanlivosť, nie predčasné začatie pohlavného života.

Po sobáši život zovšednie, kým spoločný život bez sobáša núti partnerov, aby sa stále o seba uchádzali a práve to je pre lásku výhodné. - Táto myšlienka môže krátkodobo zapôsobiť ako správna. Trvalo však môže človeka iba sklamať a nakoniec dohnať k rezignácii, ak sa musí stále o niekoho uchádzať a nikdy od toho druhého nedostane žiadny záväzný a definitívny prísľub.

Keby sme sa vzali, stratím nárok na vdovské, moje deti na sirotský príspevok, radšej zostaneme žiť nezosobášení. - Ježiš radil svojim učeníkom, aby najprv hľadali kráľovstvo Božie, to ostatné že im bude pridané (Mt 6,33). My to už roky skúšame obrátene. Hľadáme všetko ostatné a myslíme si, že spása a šťastie nám budú pridané. Zatiaľ sme sa tak dopracovali na pokraj skazy. Čo keby sme to raz skúsili tak, ako nám Ježiš radil?

Záver: Pravidlá sami o sebe nestvoria život. Dodržiavanie pravidiel v oblasti sexu nikdy nezaručí verné manželstvo alebo plodný slobodný život. Napriek tomu sú pravidlá súčasťou kresťanského svedectva o sexe. Zákon, do ktorého patria, je učiteľom a sprievodcom na ceste k spaseniu. Pravidlá sú v najlepšom prípade kolískou cností, v najhoršom náhradou za rýdze spasenie. Stále budeme potrebovať Božie odpustenie a milosť. Zákon nám toto nikdy nemôže poskytnúť. Môže nás však ochrániť od bolestných skúseností. Najmocnejšou silou v službe kresťanov v oblasti sexu je stále tá „najstaromódnejšia“ – evanjelium milosti. Videné očami nášho sveta je každý človek pánom svojho života a snaží sa rozkazovať svojmu vesmíru a svojim sexuálnym skúsenostiam pre svoje potešenie. Evanjelium takýto pohľad celkom pretvára. V Kristovi sa každý jedinec podriaďuje Jeho vláde. Prijíma, že jeho život je tu, aby prinášal potešenie Kristovi. Ďalej chápe, že ostatní tu nie sú, aby uspokojovali jeho potreby, ale jeho úlohou je slúžiť ich potrebám. Akonáhle to pochopí, je schopný vytvárať dlhodobé a láskyplné vzťahy. Cirkevné vyučovanie o sexualite alebo komunikácii v manželstve nezastaví záplavu rozvodov a nevery, kým sa budú ľudia v cirkvi správať rovnako ako ľudia zo sveta a pôjdu za svojím šťastím za každú cenu. Temer všetka sexuálna nemorálnosť pochádza z ľudského úsilia o šťastie. Ľudia sa budú snažiť tak dlho, kým neprídu na to, že Ježiš hovoril pravdu, keď vravel, že človek musí stratiť svoj život, aby ho našiel. Tou najdôležitejšou službou v oblasti sexu stále zostáva zvestovania evanjelia. Našou hlavnou úlohou je byť tým, k čomu nás Boh povolal – svetlom sveta a odovzdávať dobrú správu o Ježišovi každému, kto bude poslúchať. Naším povolaním priamo nie je kázať sexuálnu etiku, ale podľa nej žiť; káže o nej náš život. Hlavnou témou nášho kresťanského svedectva má byť zvesť o Božom odpustení a možnosti nového života. – Zvesť, že Pán Boh nás má rád a chce nám vždy len a len dobre. Aj v oblasti pohlavného života. Preto nám dal svoje prikázania – dobré pravidlá pre život. I to 6-te: Nescudzoložíš! (por. Mt 5,27-28) To ako vážne ho berieme, napovedá, či – a do akej miery veríme, že Boh nám chce dobre i v tejto sfére nášho žitia, že aj v nej nám rozumie.

(S použitím viacerých prameňov)

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.