2. nedeľa po Zjavení, Matúš 7, 12
Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. (Matúš 7, 12)
Toto je takzvané „zlaté pravidlo“. Volá sa tak zrejme preto, že rozmýšľajúci a zodpovedný človek môže z neho odvodiť, ako sa má správať v jednotlivých konkrétnych situáciách, do ktorých sa dostane. Toto pravidlo existuje aj v negatívnej forme: Čo nechcete, aby vám ľudia robili, nerobte im ani vy. Obe tieto formy, aj pozitívna aj negatívna, sú potrebné a sú veľmi dôležité. Zlaté pravidlo sa z času na čas objavovalo už aj u niektorých veľkých učiteľov mravnosti pred Pánom Ježišom. Ježiš Kristus však vyzdvihol jeho platnosť, keď povedal, že ono vyjadruje obsah zákona, rozumie sa Božieho zákona, a prorokov. Takto mu dal Božiu autoritu, keďže biblické knihy zákona a biblické prorocké knihy obsahujú vyjadrenie Božej vôle.
Zlaté pravidlo v oboch svojich formách má platnosť všade tam, kde sa človek stretáva s človekom, či už jednorazovo, ako keď sa kňaz, levita a Samaritán v Ježišovom podobenstve stretli s ozbíjaným a doráňaným človekom, ale aj tam, kde ľudia žijú dlhší čas alebo aj celý život spolu. Takže do úvahy prichádzajú kontakty medzi človekom a človekom v najrozličnejších situáciách: v rodine, na pracovisku, v škole, v hromadnej doprave, na cestách, na dovolenke a pri mnohých iných príležitostiach. To znamená, že zlaté pravidlo sa týka bez výnimky každého jedného z nás, keďže neprestajne prichádzame do kontaktu s druhými ľuďmi.
V dnešnú nedeľu, druhú nedeľu po Zjavení sa spravidla venujeme životu v manželstve, rodine. Naznačené je to už tým, že v liturgickej časti služieb Božích máme evanjelium o Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne Galilejskej. A tak si dnes chceme osobitne všimnúť, čo nám zlaté pravidlo hovorí o spolužití v manželstve, v rodine.
Zlaté pravidlo predpokladá, že každému človeku je darovaná ľudská dôstojnosť. Nie je to automatická samozrejmosť, ale je to dar Stvoriteľa. V 8. žalme čítame o tejto veci dôležité slová. Tam v ďakovnej modlitbe plnej oslavy Stvoriteľa autor hovorí: „Málo menším si ho (totiž človeka) urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil.“ Nie vždy si svoju dôstojnosť uvedomujeme, ale keď je naša dôstojnosť nejakým spôsobom ohrozená a ponížená, pociťujeme to ako bolestnú krivdu. Takéto zranenia ukazujú, že k ľudskému životu patrí ľudská dôstojnosť a že by sme mali o tom aj vedieť.
Kto si uvedomí svoju dôstojnosť, je na ňu veľmi citlivý – neznáša jej poníženie, a veľmi trpí, ak v takých situáciách nemôže nič robiť proti poníženiu svojej dôstojnosti. Omnoho menej si človek uvedomuje, že nielen jeho vystrojil Pán Boh pocitom a vedomím dôstojnosti, ale rovnako aj druhých ľudí. Túto nerovnomernosť pohľadu vidíme napríklad z toho, že ten istý človek, ktorý je veľmi citlivý na svoju dôstojnosť, neraz bez vnútorných zábran a výčitiek svedomia ponižuje dôstojnosť druhého človeka.
Teraz myslíme predovšetkým na manželstvo. Muž a žena, manžel a manželka sú vystrojení rovnakou ľudskou dôstojnosťou. Túto dôležitú rovnosť pohľadu a hodnotenia vniesol do vedomia ľudí predovšetkým Ježiš Kristus. Pri štúdiu evanjelií sa tento jeho prínos dá ľahko ukázať. Jeho apoštol to formuloval stručne: „Nie je muž ani žena, ..., ale všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi.“ Rešpektovanie dôstojnosti nielen svojej, ale aj dôstojnosti toho druhého v manželstve priamo vyplýva zo zlatého pravidla – aj z jeho pozitívnej aj negatívnej formy.
Keby sa vo všetkých manželstvách a rodinách rešpektovala dôstojnosť toho druhého, muselo by manželské a rodinné spolužitie v našej spoločnosti vyzerať celkom inak. V mnohých prípadoch je toto spolužitie dnes veľmi narušené, či priamo otrasné. Televízny seriál Súdna sieň sa zakladá na prípadoch, ktoré sa skutočne stali. Mnohé z nich sa týkajú rozvratu manželského a rodinného spoločenstva. V nejednom z týchto prípadov sa diváka zmocňuje pocit hrôzy a hnusu. Mnohé z nich sa dajú uviesť na jedného spoločného menovateľa, že totiž on alebo ona alebo obaja nerešpektujú dôstojnosť toho druhého v manželstve. On alebo ona si v duchu povie: Ja si chcem užiť, ja chcem mať rozkoš, ja chcem pociťovať čím viac šťastia a je mi celkom jedno, ako bolestne to zasiahne toho druhého, ako ho svojím správaním ponížim a zraním. A aby poníženie bolo dokonalé, robí sa to poza chrbát toho druhého. Ba niekedy človek pociťuje démonskú radosť z toho, že sa mu natrvalo darí toho druhého klamať.
Kto takto ponižuje dôstojnosť druhého, si neuvedomuje, že katastrofálnym spôsobom ponižuje aj svoju vlastnú dôstojnosť. Boh nás nestvoril na to, aby sme boli konzumenti primitívnej rozkoše, ale aby z nás vyrástli čisté ľudské bytosti. Dôstojnosť, ktorú nám dal, nie je len veľký dar, ale súčasne veľká úloha a zodpovednosť. Akoby nám Pán Boh povedal: Vypestuj zo seba čistú bytosť, lebo som ti dal na to predpoklady. Kto ponižuje dôstojnosť druhého a zmysel života vidí v primitívnej rozkoši, ten klesá hlboko pod úroveň skutočného človeka. Obávať sa treba, že toto je diagnóza duchovného života mnohých.
Utrpenie, ktoré prežívajú deti v rozvrátených rodinách je celkom osobitná kapitola. Kto privedie na svet deti, stáva sa okamžite s ich počatím a narodením v najprísnejšom zmysle za ne zodpovedný. Deti potrebujú aj finančné zabezpečenie a ďalšiu všestrannú starostlivosť. Ale nevyhnutne potrebujú spoľahlivé pokojné rodinné zázemie. Ony majú takisto svoju ľudskú dôstojnosť. A ten kto ich privedie na svet, ale nezaistí im bezpečnú atmosféru pokoja a lásky, ten vlastne ignoruje ich najzákladnejšie potreby a tak ponižuje ich ľudskú dôstojnosť. Ale zaslepený človek, ktorý sa ženie iba za svojou rozkošou, sa nad tieto základné potreby detí veľkodušne povznesie tým najodpornejším spôsobom. Základom takéhoto postoja je formulované alebo neformulované hrubo egoistické myslenie: „Len ja“, po mne potopa, okolo mňa potopa, hlavne, že ja sa mám dobre. Ťažko je predstaviť si odpornejší typ myslenia. Deti tým strašne trpia a niekedy sú dohnané na pokraj zúfalstva.
Existujú aj pekné manželstvá a pekné rodiny. Každý, kto vstupuje do manželstva a zakladá rodinu, má možnosť vytvoriť pekné manželstvo, peknú rodinu. Uvedomiť si treba, že manželstvo a rodina je dar od Pána Boha. Dnes sa síce všetko spochybňuje a relativizuje a mnohí nad ustanovizňou manželstva a rodiny ohŕňajú nosom. Kto tak robí, mal by ukázať lepšiu možnosť, lepšiu alternatívu. Ale skutočnosť je taká, že lepšia alternatíva neexistuje. Najlepšou alternatívou je vytvoriť a natrvalo udržiavať pekné manželstvo a peknú rodinu. Opakujeme: Blízki ľudia, s ktorými žijeme v peknom vzťahu, to je nesmierne cenný dar od Pána Boha.
Čo môžeme robiť v záujme toho, aby naše manželstvá a rodiny boli čisté? Spoločná viera v Pána Boha a vďačnosť za rodinné spoločenstvo, za opravdivý domov – to je jeden dôležitý predpoklad pekného spolužitia. Jednak preto, že sa všetci spoločne cítia obklopení Božou láskou a cítia sa pod jeho ochranou, ako aj preto, že všetci sú si vedomí zodpovednosti pred Pánom Bohom. Zodpovednosť znamená uvedomovať si: On, môj Boh stále na mňa pozerá a hodnotí ma. Dal mi síce v určitých hraniciach slobodu, ktorú rešpektuje, ale sleduje kroky, ktoré robím svojím slobodným rozhodovaním. Je smutný, keď vidí, že sa uchyľujem na zlé cesty, má radosť, keď vidí, že som pochopil otcovské zámery jeho zákona a že ich rešpektujem.
Svojou prítomnosťou na svadbe v Káne Galilejskej a pomáhajúcim činom dal Pán Ježiš manželstvu charakter posvätnosti. Keď v Betánii navštívil domácnosť Márie a Marty, bola to pre túto rodinu jedna z vrcholných chvíľ. Ježiš Kristus chce byť prítomný v našich manželstvách a rodinách. Čítaním evanjelií pripravujeme pôdu, aby jeho prítomnosťou bola naplnená, presýtená atmosféra našich manželstiev a rodín. Keď budeme neprestajne – vedome i podvedome – pociťovať jeho prítomnosť, dáme sa určovať jeho zlatým pravidlom: Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy. Keď si pod vplyvom jeho evanjelia uvedomíme, že rozhodujúcim nie je to, čo máme a aké rozkoše prežívame, ale že rozhodujúce je, akí sme, bude toto poznanie formovať naše vzťahy. Keď z evanjelií spoznáme, ktoré hodnoty Pán Ježiš pokladal za vrcholné a o ktorých povedal, že sú pominuteľné, osvojíme si aj my jeho hodnotenie všetkého. Keď spoznáme, ako on aj tým, čo si hriechom pokazili vlastný život, umožňoval vstúpiť na celkom novú cestu, bude to pre nás povzbudením, aby sme si uvedomili, že ani pre nás nemusí byť všetko stratené, ale že on nám dáva novú šancu. Keď si uvedomíme, že žijeme z Božieho odpustenia a keď z Ježišových úst počujeme, ako veľmi žiada od nás, aby sme boli ochotní odpúšťať, bude naša ochota odpustiť veľkou pomocou, ako sa dostať z kríz, ktoré sú zapríčinené ľudskou slabosťou. Keď si osvojíme Ježišovo posolstvo o nekonečnej láske nebeského Otca k nám ľuďom, bude to pre nás posilou v ťažkých situáciách života. Keď budeme vážne brať posolstvo o tom, že jeho vykupiteľská smrť a vzkriesenie sa týka aj nás a že je aj pre nás prejavom jeho najvyššej lásky, bude to pre nás nosnou silou, ktorá nám umožní kráčať stále dopredu. Keď jeho čistý život urobíme najvyšším vzorom nášho života, a budeme sa podľa neho riadiť, veľmi tým prispejeme k rozvíjaniu pekného spoločenstva v manželstve a rodine.
Ježiš Kristus by mohol svojou láskou a čistotou svojej osobnosti podstatne prispieť k ozdraveniu dnes tak chorého manželského a rodinného života. Mnohí o tom ani nevedia, mnohí to s cynickým posmechom odmietajú. Ale pravda neprestáva byť pravdou ani vtedy, keď je nepoznaná a keď je odmietaná. No kto sa hlási ku kresťanskej, teda Kristovej cirkvi, mal by v čím plnšom rozsahu dovoliť, aby Kristus svojou prítomnosťou pôsobil na jeho manželstvo, na jeho rodinu. Keby sa všetky kresťanské manželstvá v tomto štáte stali zdravými a čistými, bol by to závažný kresťanský príspevok k ozdraveniu našej spoločnosti.
„Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ Čo nechcete, aby vám ľudia robili, nerobte im ani vy. Každý môže a mal by toto zlaté pravidlo vo svojom myslení rozvádzať do nových a nových konkrétnych viet, a to práve v situáciách, v ktorých sa nachádza. Ale dnes by sme sa ako manželia mali zamyslieť nad tým, k čomu nás obe formy tohto pravidla vedú a zaväzujú v našom manželskom a rodinnom živote. V dnešný deň by sme mohli venovať aspoň pol hodiny takémuto mysleniu, a potom by sme získané poznanie mali uviesť do skutočnosti. To by mohlo byť príspevkom k ozdraveniu našich spoločenstiev. Aby dnešná nedeľa nebola len príležitosťou zamýšľania sa, ale dňom pozitívnych zmien. Takéto poznávanie a snahu uvádzať ho do skutočného života by Pán Boh sprevádzal svojím požehnaním.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
