Marek 1, 14 – 20
Modlitba: Nebeský Otče, naplň nás svojím Duchom. Pane Ježiši, Ty máš slová večného života. Prosíme Ťa, aby aj slovo, ktoré nám bude dnes zvestované, pomáhalo robiť náš život podobnejším Tebe – Tvojmu životu – Tvojmu charakteru. Amen.
„14 Keď Jána uväznili, prišiel Ježiš do Galiley, zvestoval evanjelium Božie 15 a hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!
16 Keď šiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, brata Šimonovho, spúšťať sieť do mora, lebo boli rybári. 17 Ježiš im povedal: Poďte za mnou a ja vás urobím rybármi ľudí. 18 A oni hneď zanechali siete a nasledovali Ho. 19 Keď poodišiel máličko, uvidel Jakuba, syna Zebedeovho, a jeho brata Jána; aj tí opravovali na lodi siete. 20 Hneď ich zavolal a oni zanechali otca Zebedea s jeho pomocníkmi na lodi a šli za Ním. (Marek 1, 14 – 20 )
Milí bratia a milé sestry!
Jestvujú chvíle, sú okamihy, ktoré majú pre nás väčšiu závažnosť, väčší význam ako niekoľko mesiacov či celé roky. Možno k nim patrí prijatie na vytúženú školu, vari sobáš, narodenie bábätka, azda dosiahnutie úspechu v športe či inom odvetví.
Šimon a Ondrej, Jakub a Ján Zebedeovci (Mk 1, 16 a 19) tvorili dve bratské dvojice, pre ktoré bolo stretnutie s Ježišom dôležitejším momentom ako ich celé predošlé roky. Opúšťajú svoju prácu a nasledujú Ježiša. Ako si takéto náhle rozhodnutie vysvetliť? Čo bolo príčinou Ježišovej nesmiernej príťažlivosti?
Niečo sa dá zistiť zo súvislostí úvodnej kapitoly Markovho evanjelia. Píše sa v nej, že Ježiš vystriedal Jána – kazateľa z púšte, prezývaného aj Krstiteľ. Ján bol zvláštna postava. Čudne sa obliekal (do plášťa z ťavej srsti), ešte čudnejšie sa stravoval (jedával kobylky a poľný med – Mk 1, 6). Nezvyčajný chlapík! Ťažko by sme ho mohli zobrať na recepciu, reprezentačný ples alebo na oficiálnu cirkevnú slávnosť. Ján drsno nielen pôsobil, ale aj to, čo kázal, bolo drsne pravdivé. Keď vyčítal kráľovi nezriadený manželský život, panovník ho dal umlčať. – Typická reakcia ľudskej pýchy: namiesto odvrátenia sa od hriechu, odstraňuje toho, kto naň poukazuje. Božie slovo však nemožno umlčať.
Namiesto Jána prechádza teraz Galileou Ježiš. Zvestuje rovnaké posolstvo ako Ján: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ Rybárov si Ježišovo oslovenie podmaňuje. V čom tkvie Ježišova príťažlivosť? – Bola to Božská autorita, ktorá si získala ľudské srdcia. V Ježišovi si k nám našiel cestu sám Boh. Aká to musela byť sila je zjavné z toho, že už písomné správy o Ježišovi v evanjeliách naďalej dokázali oslovovať ľudí a privádzať ich k zmene života. Spomeňme Luthera, ako mu Písmo sväté otvorilo oči! O koľko silnejšie muselo byť stretnutie s Ježišom tvárou v tvár?! Keď už „kópia“ – biblické záznamy o živote Ježiša, vedia pohnúť súčasným človekom, o koľko mocnejší musel byť „originál“ – priame stretnutie s Kristom?
Ježiš si za prvých učeníkov vyberá dve dvojice bratov živiacich sa rybolovom. V očiach zbožných farizejov boli rybári považovaní za odpadlíkov od Mojžišovho zákona. Azda preto, že rybári pracovali v polopohanskej oblasti, akou bola Galilea. Alebo vari preto, že mohli praktikovať pohanské zvyky, o ktorých vraví prorok Abakuk (1, 16): „Obetuje svojej sieti, kadidlo páli svojmu čereňu“ (t. j. sieti na dlhej žrdi) – aby si rybár zabezpečil dobrý úlovok. Ostatne, zmiešavanie viery s poverou, je problém, s ktorým sa v Biblii stretávame veľmi často. A nielen tam. Podnes mnohí ľudia klopú na drevo, niektorí viažu novorodencovi na rúčku červenú šnúrku, aby ho vraj „neurieklo“. Praktikujú to, čo z hľadiska kresťanskej viery nie je zdôvodniteľné. Iste, sú aj iné, hrubšie prejavy pohanstva, no platí, že vždy keď sa púšťame viery, „Božej ruky“, zároveň objímame poveru, falošného boha. Farizeji považovali rybárov za odpadlíkov od zákona vari už len preto, že pri triedení rýb sa títo museli dotýkať aj tvorov, ktoré boli podľa zákona nábožensky „nečisté“.
Pán Ježiš však mal pre rybárov porozumenie. Vedel, že je poslaný k „strateným ovciam domu izraelského“. Ani nám – súčasnej cirkvi – by toto nemalo uniknúť. Nie sme tu pre pestovanie zbožnosti, ktorá sa krúti okolo seba, ale cirkev má byť Božou nemocnicou pre všetkých, ktorí sú ubití na duchu, pohŕdaní a odsúvaní na okraj.
Biblia sa nerozpisuje o tom, čo si galilejskí rybári mysleli, v akom boli rozpoložení, nevraví nič o ich úzkostiach, nádejách, záujmoch či nezáujmoch. Rozhodujúcim je Ježišovo oslovenie, to, že ich Ježiš volá. A oni ochotne idú, nevypytujú sa na podmienky či vyhliadky, nekalkulujú. Ježiš hľadá práve takúto vieru. Vieru, ktorá je odpoveďou na Jeho volanie. – Odpoveďou bez vypočítavosti. Volá rybárov k sebe: „Poďte za mnou!“ (v. 17) A volá ich pod svoj vplyv: Niečo s vami urobím! – Bude to nové a zvláštne povolanie. Majú sa stať rybármi ľudí.
Galilejskí rybári sa dali odvolať od toho, čo si doposiaľ mysleli, čo zamýšľali, čo robili a dali sa pozvať k tomu, čo si Ježiš myslí, čo s nimi On zamýšľa, čo On podniká. Kým pre ryby znamenalo ich ulovenie rybármi smrť, bratia rybári majú teraz „loviť“ – získavať ľudí, aby v Ježišovi našli pravý život, aby sa stali skutočnými, dôstojnými ľuďmi (por. J 19, 5b). Kvôli tomu je možné opustiť siete, zamestnanie (v. 18) aj otca (v. 20).
Pripadá nám to tvrdé. Zdá sa, ako by Pána Ježiša nezaujímalo, čo zaujíma nás. Odvolal štyroch mužov od práce, od rodín. Starali sa predsa o príbuzných, o ich aj svoje živobytie. Má niekto právo ich z toho vytrhnúť? Má Ježiš právo vytrhnúť nás z našich zväzkov a vzťahov, z rodinných pút a spoločenských záväzkov? Otec Zebedeus bol sotva nadšený, keď mu Nazaretský Ježiš odvádza dvoch v rybárskom „remesle“ vyučených synov. Jeho rybáska „Zebedeus, s. r. o.“ tým bola poriadne ohrozená.
Aj my máme svoje životné úlohy. Osvojili sme si to, čo v živote potrebujeme, alebo chceme získať odbornosť pre to, čo budeme potrebovať. Aj nám sa však môže stať, že Ježišovi pri nás pôjde o niečo iného. Môže sa stať, že to, čo sa nám zdá dôležité, naše plány v rodine či práci, bude Ježiš považovať za vedľajšie. On nás volá k tomu, čo sa Jemu javí zásadné a nevyhnutné. Čo je v konečnom dôsledku aj pre nás tým najlepším riešením. S Ježišom prichádza Božie kráľovstvo, On chce byť Kráľom nášho života. Nevolá nás predovšetkým od úloh, ale k úlohám, k poslaniu. K akému? – Pokúsme sa to priblížiť:
Žijeme v dobe, keď technika silne mení tvár sveta. Priamo aj nepriamo. Priamo tak, že utvára podobu krajiny stavbami, zásahmi do jej členenia, spomeňme nové úseky diaľnic, diaľničné mosty či tunely. Nepriamo trebárs informáciami, ktoré inšpirujú alebo aj zvádzajú k inému usporiadaniu života, inému spôsobu bývania, správania, k iným morálnym hodnotám. Aj myšlienky, idey tlačia na zmenu sveta. Mnoho z toho je nutné, ak má naša zem uživiť rastúci počet obyvateľov a pokryť spotrebu nevyhnutnej energie. Ježišovi však ide o hlbšiu zmenu. Ide Mu o nový svet pod Božou vládou. O Božie kráľovstvo – Božie kraľovanie v našom žití. Pán Ježiš nás volá, aby sme svojimi postojmi, svojimi otázkami, svojím citlivým svedomím prebúdzali cirkev aj naše okolie pre taký život a svet, aký ho chce mať Boh. – Pre to, aby sa ľudia stali skutočne ľudskými.
Nezáleží na tom, ako to s nami je, ani na tom, či si uvedomujeme, že potrebujeme Spasiteľa. Rozhodujúce je, či aj nás Pán Ježiš potrebuje, či aj nás chce použiť vo svojom diele. Posolstvo dnešnej state evanjelia znie, že to tak je – že Ježiš chce, aby sme vstúpili do Jeho služby. Ťažko presne povedať ako, akým spôsobom si nás chce Pán použiť. Možno celkom inak ako vtedy oných štyroch rybárov. Azda Ježiš chce, aby sme verne zostali práve tam, kde sme, ale inak ako doposiaľ. Jedno je jasné: Máme byť rybármi ľudí, Nie v zmysle, že by sme ako kresťania alebo ako cirkvi navliekali – chytali ľudí na nejaké reklamy alebo lovili z lode – preťahovali ulovené rybky z iných lodičiek. Je znakom sektárstva loviť z lode, nie z mora.
Chceme byť otvorení pre všetkých – byť rybármi ľudí; rozhodne však nie so zámerom najmä si rozširovať členskú základňu cirkvi, ale predovšetkým získavať ľudí pre Krista, pre Jeho riešenia, Jeho charakter a spôsob života. Máme ukázať ľuďom, ako žije kresťanský študent, kresťanský dôchodca, kresťanská stará mama, kresťanský robotník, učiteľ, lekár, umelec, kresťanský otec, matka, syn či dcéra, kresťanský obchodník, podnikateľ, kresťanská rodina... V nás má svet objaviť Krista, stretnúť sa s Ním. Nie je to ani jednoduchá, ani ľahká úloha
Ak by dnešná zvesť končila tu, mohla by vyznievať ako ukladanie ťažkých požiadaviek na naše príliš slabé bedrá. Kristus nás nevolá predovšetkým k úlohám, ale k sebe. A u Neho človek objaví radosť aj silu ku konaniu a dávaniu, k službe iným. Každým poslúchnutím Ježišovho volania sa naša viera stáva pevnejšou – a zažijeme to, o čom hovorí Nehemiáš (8, 10b): Radosť z Hospodina je našou silou. Amen.
Pramene:
Miroslav Heryán: homília in: mesačník Getsemany /3. nedele v mezidobí B; roč. 1994/ (vyd. Síť, Praha 1994);
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei ( Polárka, Vavrišovo 2003).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
