1. nedeľa po Zjavení, Rímskym 12, 1 – 2
Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé. (Rímskym 12, 1 – 2)
Pojem „obeť“ bol v staroveku známy každému. Je to pojem z náboženskej oblasti. V rozličných náboženstvách bolo prinášanie obetí podstatnou časťou bohoslužby. Ako obete bohom prinášali zvieratá, aj iné veci, ale niekedy dokonca aj ľudí. Obete sú známe nielen v pohanských náboženstvách, ale aj v židovskom náboženstve. Starovekí čitatelia mohli teda dobre pochopiť apoštola, keď ako napomenutie napísal: „Vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.“
Obete prinášané v pohanských náboženstvách, ale aj v židovskom náboženstve sú v prečítanom texte obrazom, pomocou ktorého chce apoštol vyjadriť, ako má vyzerať správny kresťanský život. Seba má človek priniesť a ustavične prinášať ako obeť Pánu Bohu.
Všimnime si zvláštne spojenie slov v našom texte: „živá obeť“. Obeť bývala spálená alebo iným spôsobom usmrtená. Na prvé počutie sa preto zdá, že výraz „živá obeť“ obsahuje v sebe protiklad: Ako môže ostať živou obeť, ktorá má byť spálená? V skutočnosti je to veľmi dômyselný výraz Nasledovník Ježiša Krista sa má stať a neprestajne byť obeťou nie v starom zmysle, žeby mal byť ako ľudská obeť spálený na oltári, ale v novom zmysle, že človek ako živá obeť má sa ustavične dávať k dispozícii Pánu Bohu. Má byť živou obeťou nielen v tom zmysle, že ostane nažive, ale hlavne tak, že bude živý v zmysle neprestajnej činnosti, aktivity, ktorá bude plne orientovaná na uskutočňovanie Božej vôle.
Kto sa rozhodne svoj život chápať a formovať ako živú obeť Pánu Bohu, toho by mala pravidelne sprevádzať modlitba takéhoto obsahu: Pane Bože, chcem byť tvojím služobníkom, chcem byť nástrojom v tvojich rukách na vykonanie tvojich zámerov. Spravuj moje srdce tak, aby sa ti s ochotou, radosťou a porozumením dávalo k dispozícii. Toto má byť modlitba, toto má byť vnútorný postoj kresťana, ktorý chápe svoj život ako obeť ustavične prinášanú Pánu Bohu.
Kresťanský život ako obeť Pánu Bohu sa líši niekoľkými podstatnými vecami od tých starých obetí. V pohanských náboženstvách bolo mnoho obetí, ktorými si človek chcel vynútiť od bohov priazeň alebo vypočutie nejakej konkrétnej modlitby. V tejto súvislosti bolo známe heslo: „Do ut des“, Boh, dávam ti niečo, aby si ty mne dal.
Kresťanský život ako obeť nie je vynucujúcou obeťou, ale jej hlavnou charakteristikou je, že je to prejav vďaky Pánu Bohu. Pán Boh nás predišiel a stále nás predchádza svojou iniciatívou, svojou milosťou. Okrem toho, že nám dáva všetko, čo potrebujeme pre život, prejavil nám svoju jedinečnú lásku v tom, že sa k nám v Pánovi Ježišovi sklonil so svojím milosrdenstvom. A tak celý náš život má byť odpoveďou na Božiu iniciatívu, má byť obeťou vďaky Pánu Bohu.
Ďalší rozdiel je v tomto: V predkresťanských náboženstvách prinášali ľudia ako obeť zvieratá alebo iné veci. Vynaložili na to zrejme určité finančné prostriedky, ale pri tom všetkom nebola to obeť radikálna. Kresťanský život má byť obeťou radikálnou, lebo tu sa od človeka v prvom rade vyžaduje, aby priniesol ako obeť nie zviera, ale seba samého.
S tým súvisí aj ďalší rozdiel. Pohan priniesol vo svätý deň na svätom mieste svoju obeť, a tým mohol považovať svoju náboženskú povinnosť za vybavenú. V kresťanstve je to inak: nie iba vo svätý deň, nie iba na svätom mieste má byť človek ochotný dať sa celkom k dispozícii Pánu Bohu, ale celý život kresťana má byť bohoslužbou, celý život má byť prinášaním seba ako obete Pánu Bohu.
Služby Božie a nedeľný deň nie sú na to, aby sme si vtedy odbavili svoje náboženské povinnosti, a ostatný čas venovali výlučne sebe, nedovoliac Bohu starieť sa do našich súkromných záležitostí, ale služby Božie sú na to, aby sme sa na nich pripravili pre všetky všedné dni a chvíle, aby sme tak aj vo sviatok, ale aj vo všedné dni vedeli žiť ako ľudia, ktorí sa dali celkom k dispozícii Pánu Bohu. Ak sa nám vo všedných dňoch postupne vytráca z hlavy myšlienka že máme byť živou obeťou Pánu Bohu, tak na službách Božích a v súkromnom nedeľnom sústredení si máme túto myšlienku s novou čerstvosťou zase uvedomiť a zároveň rozmýšľať, čo to v konkrétnostiach znamená, že máme byť živou obeťou Pánu Bohu.
Jedna myšlienka z pohanských a židovských obetí je aktuálna aj pre nás. Keď vtedy ľudia prinášali obete, keď vyberali obetné zvieratá, kládli si vždy otázku, či to bude obeť Bohu príjemná, či sa mu bude páčiť. Toto je aj pre nás rozhodujúca otázka. Keď v konkrétnej situácii a pri konkrétnom probléme rozmýšľame o tom, ako má vyzerať naša obeť Pánu Bohu, treba si nám klásť otázku: ako sa mám rozhodnúť, ako sa mám správať, čo musím urobiť, aby som sa Bohu páčil, aby mu bolo príjemné to, čo idem urobiť?
V Biblii sa stretávame s predstavou o eónoch, vekoch, to jest o veľkých časových obdobiach existencie sveta. V týchto predstavách sa rozlišuje medzi „týmto vekom“ a „oným“, čiže budúcim vekom. „Tento vek“ – to je obdobie, v ktorom žijeme teraz, v tomto časnom svete. „Budúci vek“ – to je obdobie, v ktorom má prebiehať náš nový život. Kresťanská existencia má preto taký zvláštny charakter, lebo kresťan síce žije v tomto eóne, rovnako ako všetci ostatní ľudia, ale vie už o novom veku, ba viac: niečo z toho nového veku mu je už darované, ako napríklad závdavok Ducha, pokoj, radosť.
Toto nám treba vedieť, ak máme správne pochopiť Pavlovo napomenutie v našom texte: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu.“ V tejto vete je v pôvodnom texte použité slovo „eón“, „vek“. Takže citovaná veta vlastne znamená: Nepripodobňujte sa, neprispôsobujte sa tomuto veku, neberte si vzorce, modely, schémy svojho myslenia a správania z tohto terajšieho veku, ale vnášajte už do tohto časného veku čím viac z onoho budúceho sveta.
Toto je veľmi dôležitý pokyn, ktorý nám umožňuje pochopiť, ako má vyzerať naša obeť Pánu Bohu. Obetovať znamená vzdať sa niečoho. Kto sa nepripodobňuje tomuto svetu, ale osvojí si čím viac modelov z budúceho sveta, prináša obeť a vydáva sa riziku. Lebo zatiaľ čo v tomto svete je život vo veľmi veľkej miere určovaný sebectvom, kresťan, ak sa radikálne obetuje Pánu Bohu, má sa vzdať sebectva. Zatiaľ čo v tomto svete je mnoho bezohľadnosti a ľahostajnosti, kresťana má charakterizovať láska a priateľský záujem o blížneho. Zatiaľ čo v tomto svete si ľudia veľmi často vypomáhajú lžou, kresťan má urobiť výlučne pravdu pravidlom svojho života.
To všetko si od človeka vyžaduje, aby prekonal seba, aby prekonal svoje sebectvo, aby prekonal strach. Toto prekonávanie seba, to je tá obeť. Stať sa obeťou v takomto zmysle nie je ľahké. Lebo človek je vo vleku mohutného prúdu všetkých tých životných vzorov, skúseností, životných pravidiel, ktoré ho obklopujú. Oslobodiť sa od tohto mocného prúdu, mocného vleku – na to sa vyžaduje veľká vnútorná energia. Úloha je o to väčšia, že tu nemá ísť o jedno- alebo dvojdňovú slobodu, ale o celoživotný postoj.
Apoštol ukazuje, kde hľadať riešenie tejto ťažkej úlohy: „Premeňte sa obnovením mysle.“ Človek, ktorý sa má stať živou obeťou Pánu Bohu, má sa teda premeniť. Tu je veľmi výstižne vyjadrený veľký dosah onej požiadavky. V podstatných bodoch života má dôjsť k zásadnej zmene. Existujú zmeny povrchné a zmeny hlboké. Pri povrchnej zmene sa človek ako divadelný herec naučí novým vonkajším formám, ale vo svojom vnútri ostáva nezmenený. Nechceme tým nič povedať proti divadelnému umeniu; naopak, veľmi si ho vážime. Ale treba robiť jasný rozdiel medzi divadlom na javisku a divadlom v živote. Divadlo na javisku je umenie. Divadlo v živote je pokrytectvo. Keď apoštol hovorí o nutnosti premeniť sa, nemyslí na povrchné zmeny. Zdôrazňuje: premeňte sa obnovením mysle. Skutočná zmena sa začína v myslení.
Uvedomme si veľkú závažnosť myslenia. Čím sa ľudia líšia medzi sebou? Majetkom? Spoločenským postavením? Úspechmi a neúspechmi? Fyzickou krásou a silou? Toto sú síce rozdiely, ale všetko povrchné rozdiely. Podstatné rozdiely medzi človekom a človekom sú v tom, aké sú spôsoby jeho myslenia, a čo je obsahom jeho myslenia, aké sú jeho etické zásady, akým spôsobom chápe život. Ak myslenie ostáva na primitívnom stupni, je človek primitívny, nech by mal na sebe a okolo seba koľkokoľvek prepychu. Ak je myslenie na výške, je celý človek na výške, hoci v biede a zabudnutí.
Pretože myslenie človeka je rozhodujúcim ukazovateľom jeho úrovne, hovorí apoštol: „Premeňte sa obnovením mysle.“ Treba pracovať na svojich myšlienkach, meniť ich, meniť ich obsah, dvíhať ich. Apoštol to uvádza vo forme rozkazu. To znamená, že človek nie je vydaný napospas tomu, aké myšlienky sa mu samy od seba objavujú v hlave, ale môže ich ovplyvňovať, môže ich meniť, môže sám rozhodovať o tom, čo bude vo svojom myslení pokladať za najvyššie hodnoty.
Ako sa máme premeniť obnovením mysle? Ako môžeme svoje myšlienky uviesť na novú úroveň? Tak, že ich postavíme do prúdu Božích myšlienok. Máme takú možnosť? Za veľké privilégium by sme mali pokladať, že nám táto možnosť bola daná a že je každému k dispozícii. Božie myšlienky máme v najčistejšej forme v evanjeliu Pána Ježiša Krista, a potom aj v ostatných častiach Božieho slova. Každý deň môžeme do prúdu týchto myšlienok stavať svoju vlastnú myseľ, a tak dosahovať obnovenie svojej mysle. Obnovená myseľ nás privedie potom k tomu, aby sa aj navonok primeraným spôsobom zmenil náš život. Až vtedy pochopíme v plnšom zmysle, čo to znamená, že náš život má byť živou obeťou Pánu Bohu. Vtedy pochopíme aj to, aká nesmierna radosť sa skrýva v tomto chápaní a v tomto spôsobe života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
