V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Zjavenie Krista Pána mudrcom, Efezským 2, 11 – 18

Milí bratia a milé sestry!

„11 Preto pamätajte, že ste kedysi boli pohania podľa tela a neobrezanými vás prezývali takzvaní obrezaní, totiž (obrezaní) ľudskou rukou na tele,  12 a že ste boli v tom čase bez Krista, vylúčení zo spoločenstva s Izraelom, cudzí zmluvám zasľúbenia, bez nádeje a bez Boha na svete.  13 Ale teraz, hoci ste kedysi boli ďalekí, v Kristovi Ježišovi stali ste sa blízkymi krvou Kristovou.  14 Lebo On je náš pokoj, On, ktorý oboch  spojil v jedno a zboril priehradný múr, nepriateľstvo,  15 keď na svojom tele pozbavil platnosti zákon s jeho nariadeniami, aby tak z dvoch stvoril v sebe jedného, nového človeka, nastolil pokoj  16 a oboch v jednom tele zmieril s Bohom skrze kríž, na ktorom zahladil to nepriateľstvo.  17 A tak prišiel zvestovať pokoj vám ďalekým a pokoj aj blízkym,  18 lebo skrze Neho obaja máme prístup k Otcovi v jednom Duchu.“ (Efezským 2, 11 – 18)

Milí bratia a milé sestry!
Vravia vám čosi slová: „Lada“, „Parom“, „Živena“, „Vodník“? Pravdepodobne áno. Strednej a staršej generácii bude známe auto Lada – hovorievalo sa o ňom: „Čo kus, to originál...“. Asi sme už počuli v hneve kohosi povedať: „Do Paroma!“. Slovenský ženský spolok sa volá Živena a film o vodníkoch „Ako utopiť dr. Mráčka“ patrí medzi filmovými komédiami ku klasike.
Pri používaní uvedených slov málokomu napadne, že pôvodne to boli mená slovanských bohov. Živena, znázorňovaná v jednej ruke s klasmi a v druhej s kvetmi, bola bohyňou žatvy. Parom bol hlavným bohom – bohom hromu a blesku. Vodník bol vodným démonom, Lada bohyňou jari. Týchto, aj iných bohov, uctievali Slovania dlhé roky.
V čase keď vznikol list Efezským, z ktorého pochádza aj náš
kázňový text, sa náš národ, podobne ako mnohé iné, oddával uctievaniu spomínaných bohov, ktorých dnes nazývame pohanskými. O niekoľko storočí však evanjelium zasiahlo aj slovanské národy. Slovania sa prestali volať pohanmi a prijali kresťanstvo. Takáto premena však nezasiahla len slovanské národy. Evanjelium zatlačilo do úzadia aj germánskych, rímskych a gréckych bohov. Viera v trojjediného Boha začala vnútorne spájať európske národy, aj inde žijúcich kresťanov. Dejiny síce svedčia aj o mnohej nejednote medzi kresťanmi, predsa nemožno poprieť, že viera v Ježiša ako Spasiteľa spájala a spája aj úplne cudzích ľudí, ktorí prijali kresťanstvo.
Dnes sme sa tu zišli, aby sme Pánu Bohu ďakovali za to, že Ježišovo narodenie nebolo oznámené iba prostým Júdejcom na betlehemských pastvinách, ale aj múdrym mužom z východu. Malá poznámka v Biblii, že boli od východu prezrádza, že nešlo o Židov, ale pohanov. Práve skutočnosť, že títo pútnici boli pohania, je veľmi dôležitá. Znamená totiž, že Pán Boh dal jasne najavo, že Jeho Syn neprišiel iba pre jeden – pre židovský národ, ale pre všetkých ľudí.
Poznámka od východu bez konkretizácie presného miesta môže naznačovať, že títo učení muži pochádzali z rozličných východných národov, z ktorých každý uctieval iných bohov. Ak by to tak bolo a predsa sa stretli, značilo to, že dokázali prekonať rozdiely, ktoré boli medzi nimi a spoločne ísť za Ježišom. Rôzni pohania putovali spoločne, išli spolu do židovskej krajiny.
Nechceme o tom špekulovať, ale isté je, že Boží Syn rúca aj najvyššie múry. Veď v onej dobe sa zdalo, že Žid a pohan nemôžu vedľa seba existovať, že je medzi nimi neprekonateľná priepasť. Židia sa v dobe na prelome letopočtov cítili byť takými výnimočnými, že slovo pohan, ktorým označovali všetkých nežidov, sa stalo termínom veľmi urážlivým. Pohania zas Židov vnímali ako na veľmi pyšný národ, ktorý si prehnane zakladá na akomsi vyvolení Bohom. Ani pohanské národy medzi sebou navzájom nehlásali veľkú toleranciu k iným pohanom, ale v náboženských otázkach boli často nepriateľmi.
Nepoznáme detailne životný príbeh učencov z východu. Možno pochádzali zo znepriatelených národov; nevieme. Podstatné je, že spoločne išli hľadať Ježiša na územie obývané Židmi. Už narodenie Ježiša teda spojilo rozdrobený svet. Pri Jeho jasliach kľačali Židia i pohania. Zástupcovia oboch svetov, pohanského i židovského, sa prišli Ježišovi pokloniť. Žid aj pohan si zrazu boli pred Jeho jasľami rovní. Táto jednota je dnes, rovnako ako vtedy, ponúkaná svetu. Každému človeku je ponúkaná možnosť spoznať v Ježišovi svojho Spasiteľa a tak sa pridať do rodiny tých, ktorí už v Neho veria, ktorí už pred Ním dávnejšie pokľakli. Iste, aj táto kresťanská rodina je rodinou, ktorá zažíva krízy, nedorozumenia, dochádza k nej k hádkam a vzájomným bojom, ale napriek tomu neprestáva byť spojená Ježišom Kristom. Je to rodina rôznorodá, každý jej člen má svoje klady i  zápory, ale to neznamená, že jej jednotliví členovia k sebe nepatria. Členovia tejto rodiny sú hriešni, sú schopní konať zlo, sebectvo a hašterenie im nie sú neznáme. Spája ich však puto, ktoré je silnejšie ako ich hriech, egoizmus a nesvornosť. Je to puto pokoja a lásky, ktorým ich k sebe púta Ježiš Kristus. Tento Boží pokoj utišuje nedorozumenia a Kristova láska nabáda objať brata, aj keď nám ublížil.
Minulosť každého z nás, je rozdielna a aj cesta – spôsob, ktorým nás Pán Boh k sebe priviedol, bol pre každého iný. Predsa máme mnoho spoločného. Aj  to, že sme tu a spolu sa zamýšľame nad slovami Písma svedčí, že sme sa z rôznych kútov našich životov vybrali hľadať Krista – tak, ako kedysi mudrci od východu. Na našej ceste sme možno stretli ďalších hľadajúcich a spolu s nimi sme šli za hviezdou. Našli sme Krista. A možno sme sa aj my čudovali, že sa tak nestalo v paláci, ale za obyčajných, nenápadných okolností. No odkedy sme Ježiša našli cítime, že On nás spája s tými, ktorí Ho našli pred nami a túžime, aby Ho našli aj tí, ktorí prichádzajú po nás.
Nájsť Krista totiž neznamená prísť, pokloniť sa a odísť, ale znamená to, že od chvíle keď sa nám dal nájsť už bude s nami stále. Jeho prítomnosť v našom žití nielen potešuje a dodáva silu v ťažkých chvíľach, ale aj zaväzuje šíriť pokoj a lásku k ľuďom. Nájdenie Krista zároveň znamená nájsť pokoj a lásku večnej hodnoty. Touto láskou i pokojom je sám Boh, ktorý v sebe zblížil tých, ktorí si boli kedysi ďalekí a ktorý, ako hovorí náš text, nám otvoril prístup k Otcovi v jednom, spoločnom Duchu. Čo viac si želať ako takýto život vo večnej láske a pokoji? – V pokoji, ktorý nám ponúka a daruje Ježiš. Navzdory rozdielom medzi nami, ktoré zostávajú, napriek tomu, že sme kedysi slúžili rozličným – môžeme povedať bohom, dnes nás zjednocuje Kristus a táto jednota, aj keď je tu časnosti ešte mnohými vecami narúšaná, predsa len raz bude úplná. Vo vedomí, že nás Ježiš zmieruje a zjednocuje, sa odvážme niečo z tej úplnosti zažiť navzájom už tu, na zemi. Amen.

Modlitba: Náš milovaný Pane, Ty si poslal spasenie celému svetu. Ďakujeme Ti, že aj my, ktorých predkovia patrili k pohanom, sme mohli počuť Tvoje evanjelium. Ďakujeme, že nám dávaš možnosť hľadať Ťa a že sa nám dávaš nájsť. Prosíme za tých, ktorí Ťa ešte nenašli, daj sa im poznať. Prosíme, aby naša viera v Teba rástla a prejavovala sa v láske k ľuďom vôkol nás. Pomôž nám s vrúcnosťou, akou si nás Ty miloval, milovať našich blížnych. Prosíme, daj nám na to síl. Klaniame sa Ti, náš Pane. Amen.

Prameň: Kázeň Jany Pacigovej

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.