2. list Korintským 12, 1 – 7
Ak sa treba chváliť – hoci to nič neprospeje – prídem k videniam a zjaveniam Pánovým. Poznám človeka v Kristovi, ktorý pred štrnástimi rokmi – či to bolo v tele, neviem, či mimo tela, neviem, Boh vie – uchvátený bol až do tretieho neba. A poznám toho istého človeka – či to bolo v tele, či mimo tela, neviem, Boh vie – že uchvátený bol do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť. Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami. Veď ak sa budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Uskromňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí, alebo počuje odo mňa, a aj pre neobyčajnosť zjavení. (2. list Korintským 12, 1 – 7)
Pochopiť druhého človeka – to patrí medzi najťažšie veci. Kým si všímame len to, čo vidno na povrchu, len povrchnú stránku udalostí a života druhého človeka, máme síce o ňom určité množstvo informácií, ale nie plné porozumenie jeho života. Keby sme mali možnosť nazrieť do zákulisia druhého, vidieť niektorú kľúčovú udalosť v jeho živote, porozumeli by sme ho hlbšie. Apoštol Pavel hovorí v prečítanom texte o jednom kľúčovom zážitku svojho života, ktorý umožňuje v novom svetle pochopiť mnohé jeho slová a jeho postoje.
Hovorí o tom, že pred viacerými rokmi bol uchvátený do tretieho neba, že bol uchvátený do raja, a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť. Takýto zážitok má svoje meno: vytrženie, extáza, videnie, vízia. Nedokážeme si racionálne vysvetliť túto udalosť, aj apoštolovi zostáva všeličo záhadou, ale môžeme sa pokúsiť opísať, aký význam mala táto udalosť osobne pre neho, aké trvalé stopy zanechala na jeho živote.
Apoštol pri tejto udalosti prežil – podľa vlastného svedectva – určité chvíle v bezprostrednom, intenzívnom kontakte s večným svetom. Vtedy si uvedomil, jasne a natrvalo, že večný svet nie je náboženským výmyslom, ale skutočnosťou. – i keď to aj dovtedy bolo obsahom jeho presvedčenia. Môžeme sa domnievať, hoci to tu výslovne nehovorí, že pri tejto extáze zažil stretnutie s osláveným Ježišom Kristom. Toto stretnutie bolo pre neho chvíľou nevýslovného šťastia, pokoja a radosti. Touto skúsenosťou ostal Pavel na celý život natrvalo poznačený. Všimneme si niektoré súvislosti.
V Pavlovom živote, kázni, teológii má oslávený Kristus ústredné postavenie. Svedčia o tom všetky jeho listy. Stručne a veľmi pôsobivo to vyjadrujú jeho slová v Liste Filipským: „Mne žiť je Kristus“. Keď budeme mať na mysli, že apoštol mal vo svojom živote také zvláštne náboženské zážitky, ako ich opisuje v prečítanom texte, pochopíme, že toto ústredné postavenie Ježiša Krista v jeho živote nie je vyšpekulovaná dogmatická veta, ale že má silné osobné potvrdenie v tom, ako oslávený Kristus zasiahol do jeho života, a v nesmiernom šťastí, ktoré pritom zakúsil.
Pavlov život bol poznačený trvalou túžbou, aby mohol žiť v dokonalej, bezprostrednej blízkosti pri oslávenom Kristovi. Túžil po plnom spoločenstve s ním. Túto túžbu vyjadril zvláštnou vetou: „Túžim už umrieť a byť s Kristom.“ Kto raz zakúsil, aké je to šťastie byť v blízkosti Ježiša Krista, ten sa už po celý život nedokáže zbaviť túžby, aby bol v stálom spoločenstve s ním. – Pretože Pavel žil v spoločenstve s Kristom pretože túžil po jeho plnom vyvrcholení, prestal sa báť smrti. Dá sa to vyjadriť aj takto: Z toho, že Pavel bol slobodný od strachu pred smrťou, môžeme odhadnúť, aké pevné miesto malo v Pavlovej bytosti spoločenstvo s Kristom a túžba po jeho plnom vyvrcholení.
Na túto apoštolovu túžbu a na blaženosť očakávaného spoločenstva s Kristom by sme mali myslieť, keď nás navštívi smrť blízkych ľudí, keď sa objavia v našom živote udalosti, ktoré nás privedú k tomu, že sa musíme za dlhší čas zaoberať myšlienkami na smrť, keď sa priblíži naša vlastná smrť. Aj pri nás môže túžba po spoločenstve s Kristom premeniť strach pred smrťou na radostné očakávanie.
Extatických zážitkov jestvuje mnoho, ale nie všetky sú pravé. V mnohých ide len o psychické predráždenie, a ich základom nie je stretnutie s večnosťou. Bol Pavlov zážitok pravý? Máme na to nejaké meradlo? Jestvuje na to viac meradiel, a jedno z nich jej toto: Pravý extatický zážitok, skutočné stretnutie s večnosťou duchovne obohatí človeka a dá mu veľké zásoby tvorivej sily. Možno u Pavla pozorovať tvorivosť pod vplyvom tohto zážitku? Na to sa dá odpovedať jednoznačne: Dielo, ktoré vykonal, stojí vysoko nad priemerom. Je to dielo budovania niečoho nového na základe, ktorý položil Ježiš Kristus. Dôsledky tohto diela vidíme zreteľne dodnes. Nie psychické predráždenie, ale iba skutočné stretnutie s večnosťou, s Ježišom Kristom, môže človeku dať takúto silu.
U Pavla sa táto darovaná sila a darovaná múdrosť prejavila mnohostranne. Stretnutie s večnosťou, s Ježišom Kristom, mu dalo silu, ktorá ho zbavila strachu a darovala mu veľkú smelosť. Vo svojej misijnej práci kráčal od jedného rizika a nebezpečenstva k druhému, pohyboval sa uprostred hrozieb a nepriateľov. Vedel to dobre, a aj píše o tom vo svojich listoch. Napríklad aj v tom istom liste, z ktorého je náš text, a to v predchádzajúcej, jedenástej, kapitole. Ale v tomto ťažkom prostredí kráčal vyrovnane a so smelým srdcom. Smelosť na krátku chvíľu dokáže zo seba vydolovať skoro každý ale Pavlova smelosť bola ustavičná, permanentná. Tá musí mať zdroj, ktorý nepochádza z človeka, a týmto zdrojom bolo jeho stretnutie s večnosťou, stretnutie s Ježišom Kristom.
Stretnutie s večnosťou, stretnutie s Ježišom Kristom mu do srdca silne vložilo nový pohľad na svet. Naučilo ho veľmi ostro rozlišovať medzi hodnotami pominuteľnými a hodnotami večnými. Z tohto nového hodnotenia pochádzala jeho nesmierna sloboda. Neviazal svoje srdce na nijakú z vecí, o ktorých vedel, že sa míňajú, že majú len predbežnú, pominuteľnú dôležitosť. Dával prednosť hodnotám nepominuteľným, večným. Z tohto jeho pravdivého, slobodného postoja by sme sa mali poučiť aj my, z toho by sa mal poučiť dnešný človek vôbec, ktorého túžby a záujmy sú orientované predovšetkým na dočasné, pominuteľné veci.
Z jeho listov sa dozvedáme nielen o tom, od čoho bol v dôsledku svojho spoločenstva s Kristom slobodný, ale aj o tom, čo boli pre neho tie najvyššie hodnoty. V Prvom liste Korintským v 13. kapitole sa nachádza takzvaná Hymna lásky. To nie je suchý filozofický rozbor, ale nadšená pieseň o láske, o kresťanskej láske, agapé. Kto sa ponorí do týchto slov a pochopí ich hĺbku, je nimi strhnutý k nadšeniu. Niečo také nepochádza z chladného uvažovania, ale zo stretnutia s večnosťou. Hymna lásky a vedomie, že jej základ je vo večnosti, má i pre moderného človeka nesmiernu dôležitosť. Pri vážnom zamýšľaní sa nad životom doliehajú totiž na nás otázky tohto typu: Čo má skutočnú cenu a čo je bezcenné? Ktoré typy konania sú dobré a ktoré sú zlé? Na tieto otázky jestvuje množstvo rozličných, často protichodných odpovedí. Z toho vzniká v duši zmätok, ktorý plodí životnú neistotu. Pavel nám zo stanoviska svojho stretnutia s večnosťou dáva odpoveď na naše otázky: Pred súdom večnosti najvyššiu cenu má láska. Všetko, čo je namierené a konané proti láske, rozumie sa proti biblicky chápanej láske, to všetko večný Boh odsudzuje. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi chcel boháč zo záhrobia poslať odkaz svojim bratom. Naliehavý odkaz, aby sa nesprávali podľa jeho sebeckého, egoistického príkladu, ale aby sa s láskou ujímali nešťastných ľudí. Nikto nepotrebuje také odkazy – všetko to máme v Božom slove. Zdôrazňuje to aj Pavel na základe svojho stretnutia s večnosťou.
Z Pavlovho zvláštneho zážitku sa vlastne po obsahovej stránke nedozvedáme nič nové. Všetko to, a ešte omnoho viac, nachádzame v Ježišovej zvesti a jeho činoch. On je ten najkompetentnejší, ktorý nám o večnosti prináša dôležité správy. A predsa taký zážitok, o akom hovorí Pavel, má aj pre nás veľký význam. Človek je pochybovačná bytosť a ustavične v ňom hlodá otázka: Ktovie, či je to naozaj tak? Ktovie, či Ježišove slová máme brať s plnou vážnosťou? Vierou by sme mali prekonáva takéto pochybnosti. A predsa taká skúsenosť, o akej hovorí Pavel, nám potvrdzuje: Áno, možno a treba ich brať s plnou vážnosťou.
Nie každý má také skúsenosti a zážitky, o akých tu hovorí apoštol. Tie sú skôr výnimkou ako pravidlom. Keď sú však niekomu darované, nie sú darované iba pre neho, ale pre všetkých. To si zrejme uvedomoval aj Pavel, keď o tomto zvláštnom osobnom zážitku píše v liste cirkevnému zboru. Preto by sme aj my mali z tohto apoštolovho zážitku vyťažiť čo najviac pre seba.
Zhrnieme stručne, ako by nás mohol a mal tento apoštolov zážitok obohatiť. Mali by sme byť naplnení ustavičnou túžbou po blízkosti Kristovej. Táto túžba sa v plnom rozsahu a prekvapivým spôsobom splní až vo večnosti. Preto by sme mali túžiť po večnosti, čo by nás oslobodilo od strachu pred smrťou. Mali by sme sa naučiť ostro rozlišovať medzi hodnotami pominuteľnými a hodnotami večnými. Mali by sme nájsť cestu od strachu k smelosti. Najvyšším pravidlom nášho života by sa mala stať láska.
Extatické zážitky, ako bol Pavlov, sú zriedkavé. Ale krátke chvíle, v ktorých prežívame niečo podobné, i keď nie tak intenzívne, môže zažiť každý, a to v modlitbe. Ak sa modlíme v sústredenosti, tichu a samote, ako nás učil Pán Ježiš Kristus, môže sa naše vedomie dostať do silového poľa večnosti. Vtedy človek cíti neopísateľný pokoj a radosť, cíti blízkosť Božiu, pozerá na svet i na svoje problémy novými očami. V takých chvíľach by sa nám potvrdilo všetko to, čo nám vo svojej zvesti a konaní priniesol Pán Ježiš Kristus. Práve v takých chvíľach by jeho zvesť mocne vnikala do našich bytostí a tvorila by z nás nových ľudí.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
