6. nedeľa po Zjavení – Národný týždeň manželstva, Matúš 19, 1 – 6
Keď Ježiš dohovoril, odobral sa z Galiley a prišiel do končín judských za Jordánom. A nasledovali Ho veľké zástupy a uzdravoval ich tam. Pristúpili k Nemu farizeji a pokúšali Ho: Či je dovolené prepustiť manželku pre akúkoľvek príčinu? Odpovedal: Či ste nečítali, že Stvoriteľ stvoril ich od počiatku ako muža a ženu? A riekol: Preto opustí človek otca i matku a pripojí sa k manželke, i budú dvaja jedno telo, takže už nie sú dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj! (Matúš 19, 1 – 6)
V 5. Mojžišovej knihe (24, 1) čítame toto ustanovenie o rozvode: „Ak si muž vezme ženu a manželsky s ňou žije, a potom sa mu znepáči, lebo nájde na nej niečo odporné, nech jej napíše prepúšťací list, dá jej ho do ruky a pošle ju preč zo svojho domu.“ Dvaja poprední zákonníci v dobe Pána Ježiša dišputovali o tom, čo treba rozumieť pod slovami „niečo odporné“, čo muža oprávňuje dať svojej manželke prepúšťací list a poslať ju preč, teda rozviesť sa s ňou. Podľa zákonníka Šammaja dôvodom na rozvod mohlo byť iba to, ak sa žena dopustila cudzoložstva. Podľa Hillela dostatočným dôvodom bola aj maličkosť, ak napríklad žena nechá prihorieť jedlo a podobne. Farizeji chcú podľa prečítaného textu z evanjelia do tejto diskusia zatiahnuť aj Ježiša. Preto ho pokúšajú otázkou: „Či je dovolené prepustiť manželku pre akúkoľvek príčinu?“ Boli by zrejme chceli, aby sa pridal k jednému alebo druhému z uvedených výkladov.
Pán Ježiš si v rozhovoroch nikdy nedal nanútiť otázku v tom zmysle, žeby sa musel rozhodnúť medzi možnosťami, ktoré mu predkladali jeho protivníci, ale predložené otázky vždy dvíhal na vyššiu úroveň, a tam na ne reagoval. Tak to robí aj teraz. Nerozhoduje sa medzi Šammajovým a Hillelovým stanoviskom, ale odpovedá v tom zmysle, že uzavreté manželstvo má trvať a nemá sa rozvádzať. Vyjadruje to tak, že upozorňuje na ustanovenie Stvoriteľa, ktoré odznelo dávno pred citovanými slovami Mojžišovho zákona. Pán Ježiš hovorí: „Či ste nečítali, že Stvoriteľ stvoril ich od počiatku ako muža a ženu? A riekol: Preto opustí človek otca i matku a pripojí sa k manželke, i budú dvaja jedno telo, takže už nie sú dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!“ Tým, že Pán Ježiš zdôraznil tieto slová Stvoriteľa, povedal jednak to, že manželstvo má trvať celý život, ale povedal aj dôležité slová o kvalite manželstva – a tejto stránke jeho odpovede by sme sa chceli dnes venovať.
Povedal: „Budú dvaja jedno telo, takže už nie sú dve telá, ale jedno“. Treba nám vedieť, že slovo „telo“ má v biblickej reči širší význam ako v našej. Na jednej strane toto slovo označuje aj to, čo my rozumieme pod slovom „telo“, ale jeho širším významom je to, čo my rozumieme slovom „osoba“, „človek“. Takže zmyslom uvedených slov Pána Ježiša je: Dvaja ľudia sa stanú jedným človekom, dve osoby sa stanú jednou osobou. To je vysoká biblická definícia manželstva. O nijakom inom ľudskom spoločenstve sa toto nedá povedať, jedine o manželstve – a v tom je jeho jedinečnosť. Môžeme to opísať aj takto: Dvaja ľudia v manželstve majú tvoriť to najtesnejšie spoločenstvo, spoločenstvo telesné, duševné, duchovné, mravné.
V dejinách manželstva, a to aj v Starej zmluve, sa síce hovorí aj o mnohoženstve, a aj dnes v určitých spoločnostiach existuje mnohoženstvo. Ale Pán Ježiš, citujúc slová Stvoriteľa, hovorí o dvoch. Budú dvaja jedno telo. Teda nie traja, štyria. Tí istí dvaja budú jedno telo, teda nie raz jedni dvaja, potom iní dvaja atď., ale vždy len tí istí dvaja, ktorí vstúpili do manželstva. Tým je vyjadrená požiadavka exkluzívnosti v manželstve. Vylúčené je tým cudzoložstvo a každé správanie, ktoré k nemu smeruje.
Čo to v jednotlivostiach znamená, že budú dvaja jedno telo? Čo je obsahom tohto jedinečného, najtesnejšieho spoločenstva? Pri hľadaní odpovedí musíme mať na mysli, že sme na biblickej pôde, predovšetkým na pôde Novej zmluvy. Vynikajúcim východiskom pekného manželstva je, ak oboch spája živá viera v Pána Boha, ak obaja veria, cítia, prežívajú: sme Božie deti, Pán Boh nám daroval naše manželské spoločenstvo. Takáto myšlienková a citová základňa spája ľudí mimoriadne silne. Pekné by bolo, keby si obaja priniesli túto vieru z rodičovského domu, alebo z niektorého kresťanského spoločenstva. Prejavovaná vďačnosť najvyššiemu Darcovi posilňuje vzájomné vzťahy. Spoločná istota, že Pán Boh nás miluje absolútnou láskou, a to aj vtedy, keď sa nám vodí dobre, aj vtedy, keď prídu ťažkosti, umožňuje obom zvládnuť prítomné problémy a pozerať s dôverou do budúcnosti.
Oboch má spájať vedomie zodpovednosti pred Pánom Bohom. Dôležitá je aj zodpovednosť pred ľuďmi, ale pred tou sa v mnohých prípadoch dá uniknúť, a človek je v tom veľmi vynaliezavý. Niečo celkom iné je zodpovednosť pred Pánom Bohom. Jeho pohľadu nemôžem nijako a nikdy uniknúť. On ma vidí neprestajne, aj keď som sám, aj keď som ďaleko od svojho manžela, manželky. Ak jeden má istotu, že aj ten druhý pociťuje a vážne berie zodpovednosť pred Pánom Bohom, je to základ vzájomnej dôvery a oslobodzuje to od zhubného upodozrievania.
Oboch má spájať stále sa prehlbujúce poznanie a poznávanie Pána Ježiša Krista. Buď spoločne alebo aj individuálne si treba čím viac čítať evanjeliá, aby tak neprestajne pôsobil na obidvoch duch a myslenie Ježiša Krista. Pod stálym vplyvom Ježiša Krista osobnosť človeka rastie, vyvíja sa, dozrieva. Pod vplyvom kritických slov Ježiša Krista môže i jeden i druhý objavovať svoje sebectvo, a bojovať proti nemu. Pod vplyvom čistej osobnosti Ježiša Krista môže i jeden i druhý objavovať nečistotu vo svojom srdci a podľa Ježišovho príkladu prijímať do svojho myšlienkového a citového sveta nový, čistý obsah. Niet pochýb o tom, že takéto pravidelné intenzívne pobudnutie oboch v blízkosti Ježiša Krista veľmi zvýši kvalitu spolužitia a priblíži ich k ideálu: Budú dvaja jedno telo.
Budú dvaja jedno telo – budú jeden druhého vždy dôkladnejšie a hlbšie poznávať. V rozhovoroch a spomienkach dovolia jeden druhému nazrieť do vlastnej minulosti, do príjemných aj nepríjemných aj háklivých vecí. Človek sa síce chce tomu druhému predstaviť v čo najpriaznivejšom svetle, ale pre vzájomné poznanie a budovanie pekného spoločenstva je omnoho cennejšia pravda. Keď Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“, mal na mysli tie najvyššie pravdy, ktoré sa týkajú ľudskej existencie, ale tieto jeho slová o oslobodzujúcom poznaní pravdy platia vo všetkých situáciách a vzťahoch. Pravdaže, v peknom spoločenstve sa ráta s tým, že obaja majú toľko vzájomnej lásky, že si navzájom pomôžu zvládnuť aj ťažké problémy, ktoré si jeden či druhý prinášajú zo svojej minulosti.
Ak dvaja majú byť jedným telom, je potrebné nielen to, aby jeden poznal minulosť toho druhého, ale aj, aby sa poznali v prítomnosti. To znamená, aby vo svojom spolužití boli jeden pre druhého transparentní, priezrační, aby jeden druhému nezatajoval to, čo by ten druhý mal bezpodmienečne vedieť, a aby jeden druhého nikdy v ničom neklamal. Lebo v opačnom prípade sa stane to, že jedna oblasť života jedného, ktorá je dôležitá pre manželské spolužitie, ostáva tomu druhému skrytá, cudzia. Ale to znamená, že ten, kto dôležitú oblasť svojho života necháva pred očami toho druhého skrytou, cudzou, sa mu sám stáva do určitej, možno do veľkej miery cudzí. Ak sa tak deje na oboch stranách, začína sa proces odcudzovania, a to je veľmi zlá prognóza do budúcnosti. Aj tu platia slová Pána Ježiša, že pravda oslobodzuje. Priezračnosť, transparentnosť by mala byť dôležitým heslom každého zdravého manželstva, v ktorom sa majú realizovať Ježišove slová: Budú dvaja jedným telom.
Každý prináša do manželstva aj dobré vlastnosti, čo je v určitom zmysle dobrá morálna investícia. Poznávať sa navzájom znamená poznávať aj dobré stránky toho druhého. Je veľmi dôležité, aby sme dobré stránky u toho druhého jednak vedeli objaviť, ale aj vyjadriť svoju radosť z nich a pozitívne ich hodnotiť. Tým podporujeme ich rozvoj, a to veľmi prispieva k rastu manželstva ako najtesnejšieho spoločenstva. Tým len kráčame v Ježišových stopách, ktorý vedel objaviť dobré stránky človeka aj tam, kde ich iní nevideli.
Pán Ježiš vo svojej zvesti zdôrazňoval, ako je potrebné byť ochotný odpúšťať. Pán Boh nám odpustil a odpúšťa veľké hriechy a od nás v dôsledku toho žiada, by sme boli ochotní odpúšťať svojim blížnym. Ochota odpustiť v manželstve, ktoré je na ceste k tomu, aby sa dvaja stali jedným telom, je veľmi dôležitá. Lebo v každodennom spolužití dvoch, ktoré trvá desaťročia, sa prihodí všeličo. Všeličo, čím sa raz jeden, raz druhý cíti ukrivdený, zranený, ponížený. Nie je vôbec ľahké dopracovať sa vo svojom srdci k odpusteniu. Bráni sa tomu aj naše sebectvo, ale aj oprávnený pocit zranenej sebaúcty. Ale napriek tomu trvá Ježišova požiadavka, aby sme boli ochotní odpustiť. Jeho samého do hĺbky duše zranili, ponížili. A predsa sa modlil na kríži: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Tým nám dal veľký príklad: Cez modlitbu sa môže človek vo svojom srdci dopracovať k ochote odpustiť aj tam, kde sa nám to zdá veľmi ťažké. Pre manželské spolužitie je odpustenie akt záchrany a otvorenia cesty do budúcnosti.
Vo všetkom, čo sme povedali doteraz, sme hovorili o duchovnom a mravnom spojení dvoch bytostí, o láske, ktorá je v gréckej pôvodine Novej zmluvy označená slovom agapé. Dá sa o tom povedať omnoho viac, než sme doteraz povedali, a pri čítaní Písma svätého, pri čítaní literatúry na túto tému a pri vlastných úvahách môžeme si o tom uvedomiť mnoho ďalších vecí. Krásnu hymnu o láske agapé napísal apoštol v 13. kapitole Prvého listu Korintským. Ale slová Stvoriteľa a slová Pána Ježiša: „Budú dvaja jedno telo“ hovoria aj o telesnom intímnom spojení dvoch ľudí v manželstve. Je pozoruhodné, že v biblickom pojme „telo“ sú spojené obe veci: aj telesná aj osobnostná stránka človeka. Pán Boh je Stvoriteľom aj erotickej lásky, ktorej sa netreba učiť, lebo nám je vrodená, a on je darcom lásky agapé, lásky, ktorou nás on miluje, ktorou my máme milovať jeho, ktorou máme milovať svojho blížneho a ktorá má aj v manželstve takú rozhodujúcu úlohu. Tejto láske sa máme učiť z Písma svätého, kde sa hovorí o jej mnohorakých prejavoch. Erotická a sexuálna láska v manželstve má svoje plné opodstatnenie, ale dôležité je, aby vždy bola spojená a zušľachťovaná láskou agapé. Vtedy sa stávajú skutočnosťou slová Pána Ježiša: „I budú dvaja jedno telo, takže už nie sú dve telá, ale jedno.“
Deti, ktoré pochádzajú z takejto lásky, treba prijať s radosťou a zodpovednosťou ako dar od Pána Boha, Stvoriteľa. Deťom treba pripraviť opravdivý domov, v ktorom by sa šťastne a zdarne rozvíjali. O tom by bolo treba povedať osobitnú kázeň alebo prednášku. Dôležité je uvedomiť si, že tento domov sa pripravuje nie až vtedy, keď sa deti narodia, ale od samého začiatku manželstva. Ak sa tí dvaja majú radi tak, ako sme o tom hovorili, je to pekná príprava atmosféry domova, v ktorom sa budú dobre cítiť oni dvaja a v ktorom bude rásť nová generácia. Pre všetky manželstvá aj v tomto cirkevnom zbore aj všade inde prosíme Pána Boha o takúto lásku.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
