V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Lukáš 2, 22 – 35

„A keď sa minuli dni ich očisťovania, podľa zákona Mojžišovho priniesli Ho do Jeruzalema, aby Ho predstavili Pánovi,  23 ako je napísané v zákone Pánovom: Každý mužský plod, ktorý otvára život, nech je zasvätený Pánovi,  24 a aby priniesli obeť podľa slov zákona Pánovho: dve hrdličky alebo dve holúbätá. 25 Vtedy žil v Jeruzaleme človek menom Simeon, muž spravodlivý a bohabojný, ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom;  26 tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho.  27 Vedený Duchom prišiel teda do chrámu; a keď rodičia priniesli dieťatko Ježiša, aby vykonali (všetko) podľa obyčaje, predpísanej zákonom,  28 vzal Ho aj on na ramená, chválil Boha a povedal: 29 Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, 30 lebo moje oči videli Tvoje spasenie,  31 ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí: 32 ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský. 33 Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa hovorilo o Ňom.  34 Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke: Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,  35 - ale aj tebe prenikne dušu meč, - aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lukáš 2, 22 – 35)

Milí bratia a milé sestry!

Na včera pripadol sviatok zvaný Hromnice. Názov Hromnice alebo hromničky je odvodený od posvätených sviečok. Práve s horiacimi sviecami osobitne požehnanými sa od r. 494 konával sprievod okolo kostola. Zaviedol ho vtedajší pápež (Gelasius), aby ním nahradil sprievod s horiacimi sviečkami, ktorý bol súčasťou pohanskej slávnosti. Podobne to bolo kedysi aj s dňami, v ktorých slávime Vianoce. Na tento termín (25. 12.) pripadal pohanský sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka, v kresťanskej cirkvi mal iný obsah. Slnkom spravodlivosti a svetlom sveta (J 8, 12) bol pre kresťanov Ježiš Kristus.

Hromnice nahradili pôvodne pohanskú slávnosť. Sviece posvätené na Hromnice sa zapaľovali počas búrky, aby ochránili človeka proti hromu. Napríklad babička v rovnomennej knihe Boženy Němcovej počas búrky zapaľovala sviečku – hromničku. Zvykom bolo aj dávať sviece do ruky zomierajúcim. Prečo? – Lebo svieca symbolizovala Ježiša Krista, o ktorom svedčil Simeon, že Ježiš je svetlom, ktoré sa zjaví pohanom (L 2, 32).

V našej cirkvi o Hromniciach hovoríme ako o sviatku predstavenia Krista Pána. Čo sa tým mieni?

Podľa starozmluvných predpisov boli všetci prvorodení izraelskí chlapci zasvätení Hospodinovi. Tak mal Boží ľud Izrael vzdať Bohu vďaku za to, že jeho prvorodených Hospodin ušetril, keď pobil všetkých prvorodených v Egypte. Prvorodení Izraelcov zostali nažive, hoci neboli menej hriešni ako Egypťania – a teda aj pre nich platil trest smrti. Keďže boli izraelskí chlapci tohto trestu ušetrení, mali si neustále pripomínať, že sa tak nestalo kvôli ich zásluhám, ale že to bolo slobodné rozhodnutie Božej milosti. Iba pre túto milosť – pre nič inšie – sa Izrael stal Božím vyvoleným národom. Preto mali Izraelci zasvätiť Hospodinovi všetkých prvorodených a prostredníctvom nich aj celý národ. Toto zasvätenie bolo nazvané predstavením a znamenalo, že prvorodených mužských potomkov odovzdali Hospodinovi do služby v chráme. Povinnej služby v chráme boli provorodení zbavení tým, že Hospodin namiesto nich prijal jeden kmeň z Izraela – kmeň Lévi (4M 3, 12) ako náhradu a oni vykonávali namiesto prvorodených chrámovú službu.

Avšak preto, aby v srdci národa zostalo vedomie, že Hospodinovi patrí všetko prvorodené, ustanovil Hospodin za každého prvorodeného výkupné. To sa odvádzalo pre potreby chrámu do chrámovej pokladnice. Výška poplatku nebola malá. Remeselníci, ako Ježišov pestún Jozef, vraj naň museli pracovať 40 dní. Aj takto – hmotne – mali Izraelci pocítiť, že Pán Boh má v našom živote právo na to najlepšie. Nezaškodí si to pripomínať. Napríklad vtedy, keď si budeme chcieť nechať modlitbu, alebo čítanie Biblie úplne na záver dňa, keď sa už neraz nedokážeme sústrediť, je dobré si uvedomiť: Pánu Bohu patrí to najlepšie. On od nás nečaká povrchnosť, odbavenie si náboženskej „povinnosti“, ale to najlepšie.

Radi – najmä počas choroby a v rôznych skúškach – si prisvojujeme Božie zasľúbenia o Pánovej ochrane, pomoci, vernosti naproti nám. Je to správne. Postoj Mária a Jozefa (vykonali, „ako je napísané v zákone Pánovom“) nás však nabáda pridŕžať sa verne nielen Božích zasľúbení, ale s rovnakou vernosťou plniť aj Božie požiadavky.

Požiadavka dať Bohu to najlepšie, milovať Ho celým srdcom, zo všetkých síl, je najväčším prikázaním. Inak nám Hospodin nebude Bohom, ale iba niekým vedľajším, kto je reálne v stupnici našich hodnôt na inom, ako prvom mieste.

Dávať Bohu prvé miesto nie je ľahké. Ani náš text to nezakrýva. Veď pieseň zbožného Simeona je nanajvýš realistická. Spája sa v nej sláva aj kríž (L 2, 30 a 35).

Simeon najprv chváli Boha za to, že mu dovolil uvidieť Spasiteľa. Keď sa Simeon díval na dieťatko Ježiša, nedíval sa dozadu, nespomínal na minulosť, ako sa to často deje u ľudí vyššieho veku. Hľadel do budúcna. Nie obmedzene. Nezastavil sa len pri budúcnosti vlastného národa, ale na konci svojho života hovorí o začiatku, o novom svete, ktorý prichádza s Ježišovým narodením pre všetkých. Pre všetky národy.

Iste, Simeon nemal na mysli dokonané – zavŕšené spasenie, pretože Spasiteľ bol iba nemluvniatkom. Videl však Ježiša ako Boží nástroj, nástroj spásy a bez pochybovania veril, že Boh spasenie aj dokoná.

Nás Simeon učí nezastať pri tom, čo vidíme. Jeho pieseň aj nás pozýva hľadieť dopredu. Hodnotiť naše prítomné veci takpovediac „od konca“, pod zorným uhlom večnosti, toho, čo nás očakáva.

Ako kresťania potrebujem žiť s pohľadom dopredu. V tom je sila, nádej aj potešenie.

Simeon však „neuletel“ kamsi preč z reálneho sveta. Svedčí o tom jeho varovanie Márii, že pred konečnou slávou Izraela prídu ešte ťažké chvíle pre Izrael, pre Ježiša aj pre samú Máriu. Keby sme boli osobnými svedkami Simeonovej piesne, asi by sme sa poriadne čudovali. Kto kedy totiž hovoril mladej matke také temné a trpké slová: „Dušu ti prenikne meč“ – a to iba 40 dní po narodení dieťatka. Áno, Máriino vnútro prenikne meč, lebo jej syn bude rozhraním. Na Ňom sa budú ľudia rozdeľovať. Kto začuje Ježišovo meno, spozná Jeho život, jeho učenie, Jeho dielo, bude k Nemu musieť zaujať postoj.

Postoj bez kompromisu: prijatie, alebo (priame či ľahostajné) odmietnutie Ježiša je radikálne rozhodnutie Hromníc. Dať Bohu to najlepšie seba samého, to najlepšie, čo mám, lebo Boh dáva to najlepšie, čo má nám všetkým. Nie je rýdza, ale skôr vypočítavá viera človeka, ktorý sa k Bohu utieka iba vtedy, keď mu je ťažko, azda pred operáciou, ale inokedy mu Boh zostáva ďaleký.

Hromnice – sviatok predstavenia Krista Pána hovoria práve o tom, že v Ježišovej prítomnosti sa stanú zjavnými aj najskrytejšie ľudské postoje, aj najtajnejšie zmýšľanie človeka.

Vo vzťahu k Bohu, k Jeho Synovi nie sú možné kompromisy. Pilát chcel nečestný kompromis a ukázal sa ako slaboch. Judáš sa tváril ako zástanca chudobných a odhalil sa ako chamtivec a zradca. Nikodém sa prikradol k Pánovi v noci – plný zo strachu z ľudí, obáv, aby ho s Ježišom nik nevidel. No napokon sa k Ježišovi statočne prihlásil, ľudsky videné v najmenej vhodnej a nebezpečnej chvíli, keď sa zdalo, že Ježiš definitívne prehral. Práve vtedy Nikodém, ako muž nepokryteckej viery, človek nového srdca, neváhal prejaviť poslednú úctu Ježišovi a dal pochovať Jeho telo. V stretnutí s Ježišom Peter v pokore zaplače, Judáš sa zničí. Ktosi povedal, že v stretnutí s Ježišom sa ukáže, z akej látky „tkáme“ svoj život. Mnohí sa pri stretnutí s Ním stanú najšťastnejšími ľuďmi. Iní Mu budú odporovať a zostanú v nešťastí a záhube.

Sviatok Hromníc vraví, že „sa zjaví zmýšľanie mnohých sŕdc“. Z tejto skutočnosti pre nás vyplýva otázka: Aký je náš – môj/tvoj postoj k Ježišovi? Akým sa javíme pred Ježišom? Sme aj pred Ním takí, akými sa javíme v očiach druhých ľudí? Bude tebe/mne stretnutie s Ním na pád, alebo na vyvýšenie?

Nie sprievody so sviečkami, ani to, že na Hromnice je o hodinu „více“, ale pravdivé zodpovedanie si uvedených otázok, je rozhodujúce ak chceme prijať požehnanie tohto sviatku.

Pán nech nám udelí svojho Ducha, aby sme vedeli zaujať k Ježišovi taký postoj, ktorý nám nebude na pád, ale na vyvýšenie, na požehnanie. Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.