V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

4. nedeľa po Zjavení Krista Pána, 1. Mojžišova 22, 1 – 14

„1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som.   2 Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.   3 Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď naštiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal.   4 Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto.   5 Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám.   6 Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja.   7 Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť?   8 Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja.   9 Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva.  10 Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna,  11 zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som.  12 Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.  13 Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť.  14 Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.“  (1. Mojžišova 22, 1 – 14)

Milí bratia a milé sestry!

Sú biblické texty, ktoré nám takpovediac „chutia“ veľmi dobre. Napríklad ten z Jeremiáša 31, 3: „Miloval som ťa večnou láskou, preto som, ti tak dlho zachoval milosť.“ Alebo z Izaiáša 54, 10: „Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou.“ Podobné slová si vieme vychutnať ako dezert po sviatočnom obede.

Avšak v Biblii sú aj texty, ktoré prijímame len opatrne, ba pre nejedného sú príliš tvrdým, nestráviteľným „pokrmom“. Patrí k nim aj text z  1. Mojžišovej, 22. kapitoly. Niekedy býva nadpísaný ako „Abrahámova obeť“, alebo dokonca ako „Obetovanie Izáka“. Oba nadpisy sú nepresné, nepresnejšie vari ani nemôžu byť. Veď príbeh z 1. Mojžišovej nehovorí o obetovaní Izáka, ale práve o tom, ako Izák obetovaný nebol.

Jestvujú vydania Biblie, v ktorých sú nadpisy jej statí až v zozname uverejnenom celkom vzadu. Je za tým múdrosť, že dať nadpis – nadpísať, čo je obsahom – posolstvom tej-ktorej biblickej state môžeme až potom, ako sme ju počuli a porozumeli jej zvesti. Najprv treba – obrazne povedané „putovať a aj vystúpiť na vrch“ a až potom je možné získať „výhľad“ – jasne uvidieť biblickú „krajinu“. Kto si myslí, že bez toho, aby „vystúpil na vrch“, má dokonalý „rozhľad“, mýli sa, a to, čo považuje za cesty, sú slepé uličky.

Slepou uličkou je, ak náš biblický príbeh hodnotíme filozoficky, z pozície morálky. Typ skúšky, o akom v texte počujeme – požadovať obetovanie dieťaťa – sa javí ako pohoršenie, ako čosi, čo Boh nemôže žiadať. Súčasné dieťa by sa logicky mohlo pýtať: Mohol by Boh podobnú hroznú vec prikázať aj môjmu oteckovi? Musel by aj môj oco poslúchať?

Filozof Immanuel Kant tvrdil, že kto žiada nemorálny čin obete dieťaťa nemôže byť Bohom a správna morálna odpoveď Abraháma na Hospodinovu požiadavku mala znieť: Nie!

Abrahám však nie je otcom morálky, ale otcom viery (R 3, 11; G 3, 7 – 8). Otec morálky Immanuel Kant písal svoje úvahy usadený vo svojom rodnom meste, ktoré prakticky po celý život neopustil, kým Abrahám putoval po nebezpečných cestách, až na vrch Mórija veriac Božiemu zasľúbeniu. Kde človek verí a putuje s Bohom ako Abrahám, tam morálka bude nasledovať.

Boží ľud si tento príbeh rozprával nie preto, aby filozofoval o morálke, ale preto, že poznal, čo jeho Boh chce a čo nie. Totiž, že Hospodin žiada od tých, ktorí Mu veria, poslušnosť, ktorá je ochotná vzdať sa pre lásku k Bohu všetkého, dokonca aj záruky budúcnosti. Veď obetovaný nemal byť nikto menší, ako dlho očakávaný syn zasľúbenia, ten, z ktorého malo vzísť Abrahámove potomstvo, dedič Božej zmluvy a Božích sľubov, pokračovateľ v poslaní byť požehnaním. Išlo teda o viac ako o stratu milovaného dieťaťa, ako len o  jednu obeť z mnohých. Ohrozený je nielen človek, ale aj budúcnosť. V stávke je nielen Abrahámova viera, ale aj dôveryhodnosť Božích zasľúbení.

Slepou uličkou je, keby sme príbeh z 1M 22 hodnotili iba z hľadiska histórie náboženstva. Z nej je známe, že medzi národmi, ktoré Izrael obklopovali, neboli ľudské obete ničím neobvyklým (napr. 2Kr 3, 27). Z toho dôvodu viacerí vidia náš dnešný text ako odmietnutie detských obetí. Tie v Božom ľude neboli praktizované.

Slepou uličkou je, ak by sme text  1M 22 čítali iba s otázkou: Aký obraz Boha táto sťať  Písma ponúka? (Por. 2M 20, 4n: „Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh.“)

Pri čítaní – počúvaní state z 1M 4, 14 - nejde v prvom rade ani hľadanie odpovedí na filozofické otázky, ani na otázky z histórie náboženstva, ani o hľadanie obrazu Boha. Ide o putovanie s Bohom, o kráčanie s Ním až na vrch, aby sme uvideli, čo nám On chce zjaviť. Tento biblický oddiel nás smeruje k tomu, čo nám Boh chce zjaviť. Preto určený ako kázňový text na obdobie po Zjavení. Ono zvestuje, že Pán zjavil svoju spásu aj pohanom (sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom), že v Ježišovi nám Boh zjavil svoju múdrosť, pravdu a spravodlivosť a preto sa máme pridŕžať Božieho Syna (Ježišov krst – 1. NE po Zjav.). Obdobie po Zjavení zvestuje, že domácnosť, manželstvo, rodina je miestom, kde sa má zjaviť Ježišova sláva – sláva toho Pána, ktorý je naším Záchrancom aj vo všedných starostiach života (Svadba v Káne – 2. NE po Zjav.). Obdobie po Zjavení poukazuje na to, že Ježišova sláva sa zjavuje tam, kde je živá viera v Jeho záchranu, aj keby išlo o pohanské prostredie (Uzdravenie stotníkovho sluhu – 3. NE po Zjav.), a tiež, že moc Pánova sa zjavuje aj keď sme zmietaní búrkami života (Búrka na mori – 4. NE po Zjav).

Dôležité je už to, čo počujeme na začiatku: „Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som.“ Tu som – je najdôležitejšie biblické slovo z ľudských úst. Keď sa nám Boh prihovára, keď nás oslovuje, volá nás po mene a my odpovedáme: Tu som – som duchovnej bdelý, Bože, vnímam Tvoju prítomnosť – to je začiatok príbehu, ktorý skončí dobre.

Ako pokračuje? „Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“   

To, čo Hospodin vraví, je celkom proti zmyslu všetkého, čo Abrahám na ceste nasledovania Boha dosiaľ zažil. Zdá sa, že Boh berie všetko späť, že odvoláva svoje predošlé sľuby a škrtá slávnu zasľúbenú budúcnosť. Pre Abraháma to bolo o to ťažšie, lebo nevedel, ako cesta na vrch Mórija skončí. Bol zvyknutý, že Boh, ktorému veril, mieni svoje slová smrteľne vážne. Izáka mu dal ako vzácny dar, potvrdzujúci slávnu budúcnosť, a teraz sa Abrahám učí nevisieť na daroch, ale na Darcovi.

Aj my sme o budúcnosti uisťovaní znameniami. Tým, že nás Boh zachoval pri primeranom zdraví, že máme deti, ktoré rastú v bázni pred Bohom (mnohí ich nemajú), aj tým, že patríme do cirkevného zboru, že smieme prijímať Božie slovo a Večeru Pánovu. Keby toto všetko Pán Boh chcel zrazu späť, prežívali by sme čosi podobné ako Abrahám.

Ak sa pýtame, či bola táto skúška nevyhnutná, odpoveď znie: Bola. Pán Boh sa v nej Abraháma pýtal – a aj my si na tieto otázky zodpovedzme: „Máš budúcnosť preto, že máš syna, alebo preto, že máš moju milosť? Čo je pre tebe poslednou istotou? Dar, nebo Darca? O čom si myslíš, že o to nesmieš prísť? O pokračovateľa rodu, alebo o moju priazeň?”

To sú otázky, na ktoré sa neodpovedá v závetrí pracovne, v teple obývačky, pri príjemnom krbe. Bytostné odpovede z hĺbky srdca dávame, keď ide o všetko. Keď nastáva situácia buď – alebo. Buď Izák, alebo Boh Všemohúci, ktorý má moc kriesiť i mŕtvych.

Aj nás sa Pán pýta, podobne ako Abraháma. Preto aj v našom žití tvorí situácie, keď poslušnosť Jeho slova bolí, a niekedy žiada aj prinesenie zdanlivo nezmyselnej obete, ktorou zasahuje stavbu našich životov v samých základoch. Budeme s Ním v tej chvíli zápasiť o Jeho včerajšie dary, budeme si ich chcieť zachovať, alebo sa pred Bohom skloníme a prijmeme Jeho nepochopiteľné vedenie? Dokážeme Mu svojím vzdorom, že nám ide iba o náš prospech, alebo Mu dokážeme svojou poslušnosťou, že Ho máme nadovšetko radi a že Ho nechceme sklamať ani vtedy, keď nerozumieme, čo zamýšľa?

Keď sme ochotní aj trpieť, aby náš vzťah s nebeským Otcom a s naším Pánom Ježišom Kristom zostal neporušený, je to svedectvom, že naša nádej nie je falošná. Keď Boh niečo žiada späť, a my by sme si na Ňom „vydupávali“, aby bol k nám rovnako štedrý ako včera, nasvedčovalo by to, že sme si urobili modlu, hoci z posväteného materiálu.

Prosme, aby aj v našej cirkvi Duch svätý dával ľuďom silu nebyť modlármi, nebyť tými, ktorým ide iba o korisť, ale ľuďmi ktorí milujú Boha, vždy Mu dokážu dôverovať a ponechávajú Mu slobodu. Tak veril Abrahám.

„(Boh)mu riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.“

Abrahámov nôž je teda v poslednej sekunde zastavený. Syn zasľúbenia nemusí zomrieť. Boh je Láska, nemá záľubu v zbytočnom ničení. Stačí Mu, keď Mu dokážeme, že na ničom modlársky nelipneme. On nemusí vidieť tiecť ľudskú krv, chce vidieť pravdu srdca. Nechce späť náš život, nechce späť našu účasť na svojom kráľovstve, nechce si vziať naspäť požehnanie pre všetky národy.

No na vrchu Mórija sa predsa obetuje. „Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť.“ Izák je vymenený za inú obetinu. To je potvrdením, že naša účasť na Božom kráľovstve čosi stojí. Obeť však nepochádza z Abrahámovho, ale z Božieho vlastníctva.

Boh nežiada to, čo nie je sám ochotný urobiť. Ako Izák niesol drevo na obeť, Ježiš niesol svoj kríž. On – ten posledný syn zasľúbenia, ktorého Otcom je sám Boh, On umiera ako obeť, nie Izák, prvý syn zasľúbenia. Zomiera ten posledný, ktorý završuje abrahámovskú cestu, a tak vzniká zasľúbené požehnanie pre všetky národy.

Boh trpezlivo pracoval na pláne spásy a slávne ho zavŕšil. Ježiš završuje Božie plány. Prináša seba samého ako obeť príjemnú Bohu. On je tým, kto vie dať prednosť láske k Bohu pred všetkým ostatným, a preto v Ňom všetci môžu nájsť život.

Na záver príbehu počujeme: „Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.“

Videnie – zjavenie z vrchu Mórija je dvoje: Hospodin vidí, čo skutočne je v ľudskom srdci. A my ľudia vidíme, je nám zjavené, čo je v Božom srdci: že On si nepraje smrť hriešnika, neželá si, aby hriešnik stratil večnú perspektívu, ale naopak, že sám rozhodol zaplatiť za to, aby sme my, hriešni, mohli žiť. V plnosti času svoje rozhodnutie uskutočnil.

Abrahám, otec viery vidí, že Boh si vyhliadne obeť a jeho syn Izák vďaka tejto obeti zostane nažive. Abraham verí a vidí dobrý koniec. Nevidí „nevhodný“ obraz Boha, ako niektorí liberálni teológovia.

Na začiatku tohto príbehu stojí veta: „Vezmi svojho jediného syna ... a obetuj ho“. Kto si už na začiatku urobí fixný obraz o Bohu, musí ho sklamaný na konci opustiť, lebo Boh je živý. Živého Boha nemožno fixovať do obrazu.

Kto môže na začiatku, na úpätí vrchu povedať, čo všetko ešte zažije s Bohom, čo mu Boh zjaví? Preto je v biblických príbehoch nadpis až na ich konci, ako v tom našom: „Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.“

Príbeh z 1M 22 sa nevolá „Abrahámova obeť“, a už vonkoncom nie „Obetovanie Izáka“, ale „Hospodin si vyhliadne.

Hospodin si vyhliadne. On vidí – čo skutočne je v našom srdci a nám zjavuje lásku, ktorá je v Božom srdci. Lásku preukázanú v Ježišovi Kristovi, Baránkovi, ktorý sníma aj naše hriechy.

Pane, udeľ nám milosť, aby sme vierou dokázali vidieť až k pravému Baránkovi, ktorý bol obetovaný, aby sme v Tebe mali dodrú budúcnosť. Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.