V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. nedeľa po Zjavení Krista Pána, Rímskym 8, 12 – 18

12 A tak teda, bratia, povinní sme nežiť telu podľa tela,  13 lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí.  14 Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží.  15 Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!  16 A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.  17 Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.  18 Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás. (Rímskym 8, 12 – 18)

Milí bratia a sestry!
Najmä detské časopisy a víkendové prílohy novín zvyknú uverejňovať dva podobné obrázky. Vyzerajú navlas rovnako, no predsa na nich treba nájsť niekoľko odlišností. Je potrebné nájsť medzi nimi rozdiel.
Aj text, ktorý sme čítali z 8. kapitoly listu Rímskym, hovorí o odlišnostiach, konkrétne o troch rozdieloch. O rozdiele
(1) medzi telesným a duchovným životom;
(2) medzi otroctvom a synovstvom;
(3) medzi utrpením a slávou.
Kým hľadanie rozdielov na obrázkoch v detských časopisoch a víkendových novinách cibrí ľudskú pamäť, objavenie rozdielov, o ktorých sa zmieňuje náš text Písma svätého, nám pomôže žiť život Pánu Bohu milý a skutočne ľudský. Všimnime si preto uvedené tri rozdiely.
1) Rozdiel medzi telesným a duchovným životom
Čo je potrebné pre telesný život? Piť, jesť, spať, mať si čo obliecť, kde bývať, ale aj mať stabilný príjem – obživu, mať priateľov, uznanie, lásku, možnosť oddychu. Je to, zdá sa, taký normálny život. Cez Bibliu nás však Pán Boh vyzýva, aby sme žili duchovne. A Písmo sväté vraví, že žiť duchovne je možné, že to nie je žiadna ilúzia. Aký je teda rozdiel medzi telesným a duchovným životom? Či vari ten, kto žije duchovne nepotrebuje piť, jesť, spať, mať si čo obliecť, kde bývať, mať stabilný príjem – obživu, mať priateľov, uznanie, lásku, možnosť oddychu? Určite to potrebuje. Rozdiel medzi telesným a duchovným životom je v tom, že človek, ktorý žije duchovne, dovolí Duchu Božiemu, aby usmerňoval aj spomenuté veci, ktoré sú potrebné pre telo. Pri človeku žijúcom telesne sa pitie, jedenie, obliekanie, bývanie, zarábanie, priateľstvo, láska, oddych točí okolo neho samého, okolo jeho ega. Duchovne žijúci človek aj to, ako sa oblieka, ako býva, zarába, ako oddychuje, aj svoje vzťahy k iným ľuďom dá usmerňovať Duchu Božiemu. Keď si vravíme, že sme kresťania, a pritom žijeme telesne, bez toho, aby sme naše počínanie, plánovanie, slová i skutky podriaďovali Duchu Božiemu, je náš život nie pozvaním ku Kristovi, ale robením Mu zlej reklamy, znesväcovaním Boha. Vtedy sú nám blízke zásady: Oko za oko, zub za zub, je nám blízka závisť, egoizmus. A odmena telesného života? – Je ňou smrť. Večné zahynutie.
Duchovný život má iný cieľ, ako telesný život. Hoci aj ten, kto žije duchovne potrebuje piť, jesť, spať, mať si čo obliecť, kde bývať, mať obživu, priateľov, uznanie, lásku, možnosť oddychu, nedovolí – nechce, aby sa toto všetko točilo okolo neho samého. Cieľom duchovného života je oslavovať Pána Boha. Keď počujeme slovo oslavovať, možno sa nám v mysli vybavia manifestácie, na ktoré mnohí za oných čias boli nútení chodiť a museli tam kričať: Sláva... (nebudem sa rozvádzať komu); inak by ich stihol trest či prinajmenšom im strhli prémie. Oslavovať Pána Boha, čo je cieľom duchovného života, však neznamená volať: Sláva – zo strachu pred trestom, ale značí to brať vážne Božie slovo, vo vedomí, že Pán Boh nám chce dobre a má vždy pravdu. Človek duchovne žijúci sa neriadi zásadou: Oko za oko, ale vie milovať – i nepriateľov. Človek žijúci duchovne nezávidí, naopak, vie obetovať. Duchovne žijúci človek sa nevzdáva, ale vie – posilňovaný Bohom – obstáť aj v ťažkostiach. A tak kým telesný život je zarmucovaním Ducha Božieho, kto žije duchovne, toho život je radosťou pre Krista. Kým odmenou telesného života je smrť, večné odlúčenie od Boha, odmenou duchovného života je život – vo svojej plnosti, život v blízkosti Božej – až naveky.
Ak chceme získať iných, najmä naše deti, krstné deti a vnúčatá pre Krista, treba im ukázať duchovný život. Dať im nie len náboženské a mravné poučky, do kostola ich iba neposlať, ale ísť tam s nimi, dať im predovšetkým príklad duchovného života. To nech je našou snahou. O to, aby ľudia poznali Božiu cestu na zemi a Božiu spásu medzi všetkými národmi“ (Žalm 67, 3), aj vytrvalo prosme, trpezlivo sa za to modlime.
2) Rozdiel medzi otroctvom a synovstvom
Otroctvo môžeme charakterizovať slovným zvratom: život ako veľké bremeno. Otrok je ten, kto slúži iným – falošným Bohom. Biblia svedčí o Bohu, ktorý nám chce dobre, má vždy pravdu, ktorého ak poznáme budeme skutočne slobodní (J 8, 36). Nepopiera, že jestvujú aj iní – falošní bohovia, ktorí nás vedú do neslobody, do otroctva, do záhuby. Môže ísť o otroctvo telesných žiadostí, o otroctvo materializmu, o otroctvo alkoholu – drog a ďalších závislosti. Drogu pritom človek najprv berie, aby mu bolo dobre, potom ju už musí brať, aby mu nebolo zle a nakoniec ho celkom zotročí a privedie do záhuby. Človek, ktorý je otrokom už nemá svoju vôľu, musí robiť, čo od neho žiada jeho pán. Nech sa tento pán volá akokoľvek, alkohol – droga, sebectvo, baženie po moci, peniazoch či sláve, zakaždým nás vedie do neslobody, do otroctva, do záhuby. Naproti tomu Pán Ježiš nám chce dobre, má vždy pravdu, vedie nás do slobody.
Pre zotročeného človeka je život veľkým bremenom. Otroctvo je tiež späté so strachom (por. v. 15). Ako synovia, doložme i dcéry Božie, smieme oslovovať Boha: Abba, čo znamená „ocko, otecko“. Je tým vyjadrený vzťah plný dôvery, nehy, istoty. Pán Boh je veriacim istotou. Ľudská láska sa môže rozpadnúť, preto, žiaľ, dnes tí, ktorí nemajú dobrého otca, nerozumejú biblickému prirovnania: „Ako sa zmilováva otec nad synmi, tak Hospodin sa zmilováva nad tými, čo sa Ho boja“ zarmútiť (Ž 103, 13). Naše rodiny, ľudská láska sa môže rozpadnúť, ale Božia láska je dokonalá.
Rozdiel medzi otroctvom a synovstvom je aj v tom, že kým otroctvo nás vedie do zahynutia, nivočí, „ak sme dietky Božie, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi“ (R 8, 17a). To je výborné! Dedíme teda dvojnásobne, Od nebeského Otca i od Pána Ježiša Krista. Ako píše prorok Izaiáš (61, 7b): Boží ľud „dvojnásobne bude dediť, bude mať večnú radosť“.
3) Rozdiel medzi utrpením a slávou
Pavel píše: „Utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“ (R 8, 18). Utrpenia terajšej doby sú teda oveľa menšie ako večná sláva. Utrpenie nás má niečomu naučiť (por. Žid 5, 8), sláva sa má zjaviť. Utrpenie je časné, Božia sláva je večná. Utrpenie nie je nikdy to posledné, definitívne, ale sláva je Božou odpoveďou na utrpenie s Kristom.
Pýtať sa: „Prečo existuje utrpenie?“, je ako klásť si otázku: Akú melódiu má broskyňa? Na to nevieme odpovedať. Avšak čo vieme, o čom – ako veriaci v Krista – môžeme byť skalopevne presvedčení je skutočnosť, že utrpenie je časné, Božia sláva večná. Utrpenie nie je nikdy to posledné, definitívne, ale sláva je Božou odpoveďou na utrpenie s Kristom.
Keď sa dívame na Pána Ježiša Krista, na Jeho život, najprv v ňom bolo utrpenie a potom sláva. Náš Pán povedal: „Nie je učeník nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána“ (Mt 10, 24). „Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás“ (J 15, 20).
Na inom mieste Písma čítame: „Cez mnohé súženie musíme vojsť do kráľovstva Božieho“ (Sk 14, 22). Jestvujú dnes skupiny kresťanov, ktoré zdôrazňujú len slávu; a možno aj my by sme biblické poradie: Najprv utrpenie,  potom sláva, najradšej zmenili na: Najprv sláva a potom zase sláva. Avšak Kristova cesta, aj cesta kresťanov, Jeho nasledovníkov, vedie cez utrpenie do slávy, od kríža k trónu. Nehodno na to zabúdať.
Nie je na škodu cibriť si pamäť hľadaním rozdielov na temer rovnakých obrázkoch v časopisoch či novinách. Omnoho dôležitejšie však je osvojiť si rozdiel medzi telesným a duchovným životom; medzi otroctvom a synovstvom; medzi utrpením a slávou. Ak si tieto rozdiely osvojíme, pomôže nám to žiť život Pánu Bohu milý a skutočne ľudský. Amen.

Pramene: Richard Wurmbrandt: Od utrpení k triumfu (vydalo nakladatelství STEFANOS, Jindřichův Hradec 2001);
aj s použitím myšlienok Hansa–Martina Derna.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.