3. nedeľa po Zjavení, Matúš 8, 5 – 13
Keď vošiel do Kafarnaumu, prišiel k Nemu stotník a prosil Ho: Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a strašne sa trápi. Povedal mu Ježiš: Ja prídem a uzdravím ho. Ale stotník odpovedal: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu; povedz len slovo a ozdravie môj sluha. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! - ide, a druhému: Poď sem! - príde, a svojmu otrokovi: Urob toto! - urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a povedal tým, ktorí Ho nasledovali: Vpravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery. Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov. A stotníkovi Ježiš povedal: Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu. (Matúš 8, 5 – 13)
V dobe, keď žil Pán Ježiš, bola Palestína okupovaná Rímskou ríšou. V krajine boli rozmiestené posádky rímskeho vojska. V prečítanom príbehu sa spomína Ježišovo stretnutie s jedným dôstojníkom tejto armády v galilejskom meste Kafarnaume.
Je pochopiteľné, že Židia nemali okupantov radi. Jedna skupina, takzvaní zéloti, bola voči nim naladená vyslovene nepriateľsky. Okrem urazenej národnej hrdosti viedli k odstupu voči okupantom aj náboženské dôvody. Užší kontakt s pohanmi pokladali ortodoxní Židia za kultické znečistenie. Preto by nikdy neboli vošli do domu Nežida. Príslušníci okupačnej moci to vedeli a rešpektovali to. Ale aj oni pozerali na domáce židovské obyvateľstvo s pocitom určitej vlastnej nadradenosti. Týchto pár informácií nám treba vedieť, aby sme lepšie pochopili udalosť, o ktorej hovorí náš text.
Takýto odstup sa zachováva a takéto rozdiely sa rešpektujú, kým život plynie pokojným tokom. Iné je to, keď do života prídu veľké ťažkosti a utrpenie. Vtedy človek hľadá a prijíma pomoc, kdekoľvek ju môže nájsť. Hranice a pocity nadradenosti či poníženosti sú vtedy celkom zabudnuté. Takto aj stotník – kapitán rímskej armády – prichádza za Ježišom a hľadá u neho pomoc. Hľadá pomoc pre svojho sluhu, ktorý ležal ochrnutý a strašne sa trápil.
U tohto stotníka môžeme vidieť niekoľko sympatických vecí, a toto je hneď prvá z nich. Sluha je síce jeho podriadený, vo vojenskej hierarchii je hlboko pod ním, ale on pristupuje k nemu ako k človeku. Utrpenie sluhu mu nie je ľahostajné, naopak, chápe to ako svoj problém a hľadá pre neho pomoc. To je u tohto kapitána pekné svedectvo o jeho ľudskosti a doklad toho, že nad hierarchickými predsudkami bolo u neho cítenie čistej ľudskosti, humanity. Správanie tohto stotníka by malo byť aj pre nás záväzným príkladom, aby u každého z nás čistá ľudskosť vždy zvíťazila nad predsudkami.
Okrem toho si nám treba uvedomiť toto: Stotník bol pohan, nebol členom izraelského náboženského spoločenstva. Určité skupiny v židovskom spoločenstve pozerali na pohanov veľmi kritickým, neraz aj ponižujúcim spôsobom. Ale tu sa práve o pohanskom človeku hovorí niečo vysoko pozitívne. To má vysokú výpovednú hodnotu. Aj nás to varuje pred predsudkami podobného typu, aké sa nachádzali v židovstve Ježišovej doby. Treba nám mať otvorené oči aj pre všetky pekné ľudské postoje, ktoré sa objavujú u ľudí mimo kresťanskej cirkvi. Duch Boží pôsobí všade, on si nedá predpísať hranice svojho pôsobenia. Pekné postoje takýchto ľudí neraz zahanbia tých, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanskej cirkvi. Na to by sme si mali dávať veľký pozor.
Ježiš si takéto veci všímal veľmi citlivo, lebo bol slobodný od akýchkoľvek predsudkov, akými sa dali obmedzovať mnohí z jeho súčasníkov a akými sa dajú aj dnes obmedzovať mnohí ľudia, aj mnohí kresťania. Vedel odhaliť a jasne vidieť zlo aj u tých, ktorí sa navonok javili ako najpobožnejší ľudia a nemilosrdne ho kritizoval. Pokrytectvo sa mu z tej duše protivilo. Na druhej strane s veľkou radosťou spoznával dobro, kdekoľvek ho objavil, a to nielen u ortodoxných príslušníkov náboženstva, ale aj tam, kde ho podľa mienky mnohých nebolo možné nájsť. Podľa celkového Ježišovho postoja voči tomuto stotníkovi môžeme usudzovať -- i keď to v našom texte nie je výslovne povedané -- že na stotníkovu starostlivosť o chorého sluhu pozeral s veľkými sympatiami.
Stotník hovorí vojensky stručnou rečou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a strašne sa trápi.“ Rovnako stručne a plnoobsažne odpovedá Ježiš: „Ja prídem a uzdravím ho.“ Ani jedno zbytočné slovo navyše. Veľké veci sa dajú vyjadriť celkom stručne. Na stotníkovu žiadosť Ježiš okamžite odpovedá ochotou pomôcť.
Vtedy sa dostáva na povrch problém, ktorý stotníka trápil už cestou a na ktorý už vopred hľadal odpoveď. Uvedomuje si, že Ježiš je Žid a že sa akiste cíti viazaný židovskými kultickými predpismi. Ako by teda mohol vojsť do pohanského domu? Preto na Ježišovu ochotu prísť a uzdraviť sluhu odpovedá veľmi zdvorilým varovaním: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ Akoby mu chcel povedať: „Pane, veď ty si Žid a ja nemám ani najmenej v úmysle, aby som ťa navádzal na prestúpenie tvojich náboženských predpisov.
Keby sa tu bola skončila jeho odpoveď, Ježiš by mu pravdepodobne bol odvetil, že on sa predsa nedá obmedzovať takýmito predpismi. Vieme to z jeho praktického správania. Bez vnútorných zábran a bez výčitiek svedomia chodil do domov hriešnikov a sedával za jedným stolom s tými, ktorí si hriechom pokazili vlastný život. Šlo mu o to, aby týmto ľuďom pomohol, aby ich zachránil. Nedovolil, aby mu nejaké kultické predpisy boli prekážkou tohto ušľachtilého zámeru. Takisto by bez vnútorných zábran bol šiel do stotníkovho pohanského domu – veď šlo o pomoc trpiacemu človeku!
Tu si musíme všimnúť Ježišov vznešený spôsob hodnotenia a posudzovania náboženských a mravných pravidiel. Na prvom mieste mu bolo milosrdenstvo – všetko ostatné sa muselo podriadiť tejto ušľachtilej požiadavke. Vyjadril to nielen svojím správaním, ale aj citovaním Hospodinových slov z prorockej knihy Ozeáš: „Milosrdenstvo chcem, a nie obeť“ (Mt 9, 13). Bolo by dobre, keby sme si v evanjeliách podrobne preštudovali túto stránku Ježišovho správania a keby sa v Ježišovom duchu aj pre nás stalo milosrdenstvo pravidlom a kritériom nášho rozhodovania a správania.
Stotník v tomto prípade nedal Ježišovi príležitosť rozvinúť a zdôrazniť tieto myšlienky. Lebo po svojich slovách: „Nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ takpovediac jedným dychom pokračoval: „Povedz len slovo a ozdravie môj sluha.“ Domnievame sa, že Ježiš pri týchto slovách veľmi spozornel. Lebo v nich vycítil tón, ktorý mal veľmi rád, po ktorom veľmi túžil: tón bezpodmienečnej viery, dôvery v jeho, Ježišovu lásku a v jeho moc pomôcť. V niektorých prípadoch on sám viedol ľudí otázkou k takémuto prejavu viery a dôvery. Napríklad dvoch nevidomých ľudí, ktorí ho prosili o dar zraku, sa spýtal: „Či veríte, že to môžem učiniť?“ U stotníka tento prejav viery v Ježiša prichádza spontánne, a preto má tým väčšiu cenu.
A aby bolo jasné, že to nie je bezmyšlienkovitá fráza ale vyznanie, za ktorým stojí s celým svojím srdcom, ilustruje to stotník príkladom zo svojho vojenského života. Uvádza to, čo je dodnes známe ako zásada subordinácie, to znamená zásada podriadenosti a bezpodmienečnej poslušnosti nadriadenému. „Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! - ide, a druhému: Poď sem! - príde, a svojmu otrokovi: Urob toto! - urobí.“ Tým chce povedať: Tak ako v armáde neexistuje odmietnutie rozkazu, ale iba jeho bezpodmienečné vykonanie, tak ty, Ježiš, máš absolútnu, suverénnu moc aj nad všetkými silami, a to aj zlými silami, aj nad chorobou, aj nad chorobou môjho sluhu. „Povedz len slovo a ozdravie môj sluha“ – v týchto slovách armádneho kapitána cítime absolútnu istotu o Ježišovej neobmedzenej, neodmietnuteľnej moci.
Ježiš žasne, keď to počuje. To sa mu tak často nestáva. Neraz počujeme z jeho úst výčitky: „Ó ľudia malej viery“. „A kde je vaša viera?“ Alebo evanjelista poznamenáva: „Pre ich neveru neurobil tam mnoho divov“ (Mt 13, 58). A tu naraz takýto jasný, mocný prejav viery! A k tomu ešte z úst pohana! Podobné prekvapenie zažil pri stretnutí s pohanskou kanaánskou ženou, ktorej nakoniec povedal: „Žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš.“ Svoje prekvapenia vyjadruje Pán Ježiš slovami: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ Tu hovorí o svojej smutnej skúsenosti, že tam, kde by bol najviac čakal veriace pochopenie a prijatie, sa často sklamal.
Otázka pre nás: Koľko podobného sklamania mu pripravujeme my? Cez evanjeliá by sme sa mali usilovať čím dôkladnejšie, presnejšie, bohatšie ho spoznávať. Spoznávať jeho učenie, jeho myslenie, jeho správanie, jeho ochotu pomáhať a jeho čistú bytosť. Zo všetkých jeho pomáhajúcich divov, ktoré on chápe ako znamenia, znamenia, ktoré poukazujú na jeho, Ježišovu moc a na kráľovstvo Božie, by sme sa mali učiť čistej, mocnej viere v neho.
Viera v neho má rozhodujúce dôsledky aj pre kvalitu nášho života v tejto časnosti, ale rovnako aj pre kvalitu života v budúcom Božom večnom svete. Na to upozorňuje Pán Ježiš dav ľudí, ktorý bol prítomný pri jeho rozhovore so stotníkom. Hovorí: „Hovorím vám, že mnohí prídu od východu a od západu (to znamená: Nežidia) a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.“ O účasti na budúcom kráľovstve Božom rozhoduje teda nie administratívna príslušnosť k akémukoľvek náboženskému spoločenstvu ale rozhoduje viera, opravdivosť viery. Musíme hneď doložiť: viera, ktorá sa prejavuje v činoch lásky a milosrdenstva, ako to Pán Ježiš vyjadril v reči o poslednom súde, kde povedal tie známe slová: „bol som hladný a dali ste mi jesť ... bol som hladný a nedali ste mi jesť...“
Príbeh sa končí uzdravením chorého sluhu: „A stotníkovi Ježiš povedal: Choď a staň sa ti, ako si uveril! I ozdravel mu sluha v tú hodinu.“ Pán Ježiš urobil mnoho takýchto pomáhajúcich divov. Obdivujeme ho, lebo problémy druhých urobil svojimi problémami. Z jeho úst nikdy nepočujeme slová, ktoré sú dnes také časté: „To je tvoj problém“, „to je váš problém“, „to sa mňa netýka“. O problémoch druhých dal najavo: To je môj problém. O probléme našej hriešnosti a všeobecnej tragédie hriechu dal najavo: To je môj problém. Tým, že sa dal pokrstiť, dal najavo, že vstupuje do nášho spoločenstva hriešnikov a že naše bremeno berie na seba ako svoje bremeno. Vážnosť tohto rozhodnutia dal najavo, keď priniesol v našom záujme najvyššiu obeť.
Obdivujeme jeho lásku a milosrdenstvo. Obdivujeme jeho lásku a milosrdenstvo nie ako diváci, ale ako ľudia, ktorých sa to bezprostredne týka. Obdivujeme jeho moc, i keď pre nás ostáva tajomstvom. Jeho láska, milosrdenstvo, jeho moc – to všetko by nás malo pripútať tesne k nemu. Boli by sme šťastní, keby to, čo povedal o viere stotníka a o jeho blahoslavenej budúcnosti v budúcom Božom večnom svete mohol povedať aj o nás. Zamyslenie nad príbehom o uzdravení stotníkovho sluhu nám môže pomôcť urobiť ďalší krok k tesnejšiemu spoločenstvu s Pánom Ježišom Kristom.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
