Rímskym 14, 7 – 9; „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“, Večer v kostole
Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými. (Rímskym 14, 7 – 9)
1. Len jedna z dvoch ciest
Téma dnešného večera je: „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“. Čo to znamená? Dať svoj život a schopnosti k dispozícii Pánu Bohu, aby On aj prostredníctvom nás uskutočňoval svoj program vo svete. K tomu patrí modlitba: Pane Bože, pomáhaj mi poznať Tvoju vôľu a dávaj mi silu a radosť, aby som ju uskutočňoval. Kto sa rozhodne prijať pre seba toto heslo, ten si vyberá jednu z dvoch možných životných ciest. V labyrinte sveta existuje síce veľké množstvo rozličných životných ciest, ale všetky sa dajú zatriediť do dvoch skupín: buď postaviť svoj život do služby Pánu Bohu a Jeho programu, alebo do služby protibožským silám. Tretia, nejaká neutrálna cesta neexistuje. To nás pri prvom počutí prekvapuje, a mnohí ľudia by proti tomu protestovali.
Ale pozrime sa, čo o tom hovorí Biblia. V príbehu o pokúšaní (Mt 4, 8 – 10) má Pán Ježiš pred sebou dve možnosti: buď sa klaňať diablovi, alebo sa klaňať výlučne a jedine Pánu Bohu. V Kázni na vrchu (Mt 6, 19 – 21) spomína Pán Ježiš dve životné alternatívy: buď si zhromažďovať poklady na zemi, kde ich ničí moľ a hrdza a kde ich kradnú zlodeji, alebo si zhromažďovať poklady v nebi, kde nemôžu byť ani zničené, ani ukradnuté. V tej istej kapitole hovorí o tom, že človek slúži buď mamone a miluje ju, alebo slúži Pánu Bohu a miluje Jeho (Mt 6, 24). V nasledujúcej kapitole (Mt 7, 13 – 14) uvádza Pán Ježiš dve možnosti: človek môže vstupovať buď priestrannou bránou a kráčať po širokej ceste, ktorá vedie do zahynutia, alebo vstupovať tesnou bránou a kráčať po úzkej ceste, ktorá vedie do života. Dom svojho života (Mt 7, 24 – 27) môžeme postaviť buď na piesku a riskovať, že sa zrúti, alebo na pevnej skale a mať istotu, že za všetkých okolností bude stáť pevne. Dve protikladné alternatívy spomína apoštol Pavel (R 6, 12 – 23): človek môže byť buď otrokom hriechu, alebo služobníkom spravodlivosti, a svoje údy, to znamená všetky schopnosti, dávať buď do služby nečistote a neprávosti alebo do služby spravodlivosti. Izraelskí a júdski králi sú v historických knihách Starej zmluvy hodnotení buď tak, že konali, čo je zlé v Hospodinových očiach, alebo čo je dobré v Jeho očiach. Takýchto protikladných dvojíc sa dá v Písme svätom nazbierať omnoho viac. To nás vedie k záveru, že všetky životné cesty, po ktorých my ľudia kráčame a všetky jednotlivé úkony, ale aj myšlienky a slová, ktoré produkujeme, sa dajú zaradiť do jednej alebo druhej z týchto dvoch skupín. Po ktorej ceste z týchto dvoch kráčam ja, po ktorej kráčaš ty?
2. Tretia cesta nejestvuje
Niekto by mohol povedať: Mňa tieto dve alternatívy, dve možnosti – slúžiť Bohu alebo slúžiť nejakým protibožským silám – nezaujímajú. Ja si žijem celkom nezávisle od týchto možností svojím súkromným životom a nebudem ho zaraďovať do jednej alebo druhej skupiny. Kto takto hovorí, myslí si, že existuje nejaká neutrálna, tretia cesta. Ale tento predpoklad je sebaklam. Lebo i ak človek odmieta vedome sa zaradiť do jednej či druhej skupiny, tak predsa jeho konanie a postoje sa dajú kvalifikovať ako dobré a spravodlivé, alebo ako zlé a nespravodlivé. Človek sa môže nachádzať nielen pod uvedomeným, ale aj pod neuvedomeným vplyvom buď Božieho Ducha alebo pod neuvedomeným vplyvom zlých, protibožských síl. Kto sa napríklad sebecky stará iba o seba, bez ohľadu na druhých, kto získava pre seba výhody za cenu ukrivďovania druhých, ten kráča po zlej ceste, i keby tvrdil, že si nevybral ani jednu ani druhú, a myslí si, že kráča po nejakej neutrálnej ceste. V Ježišovej reči o poslednom súde (Mt 25, 31 – 46) sú ľudia roztriedení ako ovce a kozly na pravú a ľavú stranu: Tí zlí sú prekvapení, keď im Kráľ povie: Bol som hladný a nedali ste mi jesť... a s nepríjemným začudovaním sa pýtajú: Pane, kedy sme ťa videli hladného ... a nepomohli sme ti? Svoju nečinnosť pokladali za neutrálnu cestu, a nebola to neutrálna cesta. A na druhej strane človek môže byť láskavý, dobrý, ohľaduplný, pomáhať druhým, hoci si ani neuvedomuje, že cez neho tajomným spôsobom pôsobí Boží Duch. Ani to nie je neutrálna cesta, ale jedna z tých dvoch ciest, i keď si to neuvedomuje. Tí dobrí v Ježišovej reči sú prekvapení, keď počujú Jeho slová: Bol som hladný a dali ste mi jesť ... Aj oni sa so začudovaním pýtajú: Pane, kedy sme ťa videli hladného a dali sme ti jesť ...? Svoju diakoniu pokladajú za samozrejmosť, ale je to samozrejmosť v tom najkrajšom, pozitívnom zmysle. Nie je to neutrálna stredná cesta, ale neuvedomená dobrá cesta. Veď koľko je ľudí, ktorí robia dobre, i keď sa nehlásia k niektorému náboženskému spoločenstvu a neraz zahanbia formálnych kresťanov! Neutrálna cesta nejestvuje. Ako je to s nami? Nežijeme v tomto ohľade v sebaklame?
3. Pánovi žijeme
Téma dnešného večera je: „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“. Kto si osvojuje tieto slová ako nadpis a tému svojho života, ten sa vedome rozhoduje pre jednu z uvedených dvoch ciest. Na začiatku sme si sprítomnili niekoľko biblických protikladných dvojíc. Ten pozitívny pól v každej dvojici je vyjadrením rozhodnutia: „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja.“ Tie protikladné dvojice, ktoré sme citovali z Biblie, sú z obsahovej stránky veľmi pestré. Ich obsahová pestrosť ukazuje, že rozhodnutie „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“ má pokrývať najrozličnejšie oblasti nášho života – má to byť rozhodnutie s takpovediac celoplošným dosahom. Jedným z pekných vyjadrení tohto rozhodnutia sú Pavlove slová, ktoré sme na začiatku uviedli ako biblický text tohto príhovoru: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými.“ Tieto slová sa dajú previesť na osobné vyznanie a osobné rozhodnutie napríklad v tejto forme: Nechcem žiť sebe a nechcem umierať sebe. Chcem žiť Tebe, Pane, a keď príde smrť, chcem umierať Tebe. Či žijem, či umieram, chcem byť Tvoj. Vykúpil a osvojil si si ma svojou obetnou smrťou na kríži a svojím vzkriesením. Ty chceš panovať nado mnou a ja sa ochotne poddávam tejto Tvojej vláde. Otázka pre každého z nás: Je toto mojím osobným vyznaním? Odvodzujem z neho praktické dôsledky v každodennom živote?
4. Križovatky
Kedy robí človek toto rozhodnutie? Na križovatkách, na rázcestí. Na veľkej križovatke, keď sa rozhoduje o celkovom smere života, keď sa nastavuje hlavná výhybka životnej dráhy. Také rozhodnutie urobil Peter, keď ho Pán Ježiš pozval, aby Ho nasledoval, a on všetko opustil a nasledoval Ho; a podobne sa rozhodli a učinili aj ostatní učeníci. Také rozhodnutie urobil Pavel, keď sa mu pri Damasku ukázal živý oslávený Pán a načrtol pred neho nový celoživotný program. Možno aj my máme v živote také veľké križovatky, veľké rozhodnutia s celoživotným dosahom. Možno boli také rozhodnutia veľkou, dramatickou udalosťou v našom živote. Možno boli tichým potvrdením a opätovným potvrdzovaním cesty, na ktorú nás postavila kresťanská výchova našich rodičov a starých rodičov.
Podobných križovatiek malého i veľkého kalibru je v živote mnoho. Život nás neprestajne stavia do nových a nových situácií, v ktorých sa musíme rozhodovať. Každý by si vedel mnoho z nich pripomenúť z vlastného života. Do takých situácií sme sa dostávali a dostávame sa, keď sa nám ľudia posmievali a posmievajú z nášho údajne dosť primitívneho pohľadu na život a z vraj nepraktických etických zásad; keď sa nám predkladali a predkladajú lákavé možnosti a ponuky, ktorými by sme získali mnoho výhod, ktoré by nás však viedli preč od Pána Boha; keď so zotrvaním na zvolenej ceste bolo alebo aj je pre nás spojené mnoho nevýhod a nepríjemností. Každý by vedel uviesť mnoho ďalších situácií, ktoré ho stavali pred nutnosť rozhodnúť sa. Pýtame sa samých seba: vždy vtedy som sa rozhodol potvrdiť to veľké, principiálne rozhodnutie „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja?“ Alebo sú v mojom živote aj také rozhodnutia, za ktoré sa hanbím, ktoré ma trápia, za ktoré mi treba prosiť o odpustenie a robiť pokánie?
Každé pokušenie je križovatka. Všetky tri pokušenia Pána Ježiša boli snahou diabla previesť Ježiša na jeho, diablovu stranu. Pán Ježiš vo všetkých jednoznačne zotrval v správnom, zvolenom smere a kategoricky odmietol každé pokušenie. Porozprával o tom svojim učeníkom, lebo tento príbeh pokladal za dôležitý ako model pre nich a pre nás. Všetky tri pokušenia boli lákavé. Proti každému mal v zásobe Božie slovo, ktorým pokušenie odmietol – a tak ostal pevný. To je model pre nás. Dobre je nazbierať si a naučiť sa z Božieho slova mnoho citátov, medzi ktorými by sme v jednotlivých situáciách našli práve ten, čo by nám pomohol zostať pevnými, rozhodnúť sa správne.
5. Poznávanie Božej vôle
I keď urobíme správne rozhodnutie „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“ a na každej nasledujúcej križovatke ho zopakujeme a potvrdíme, ostáva otázka, ako máme Božiu vôľu poznávať, čo to po obsahovej stránke znamená: „nežijem sebe, ale žijem Pánovi“. Možno by sme uvítali vreckový počítač, ktorý by nám v duchovnom a etickom ohľade – podobne ako navigácia GPS – ukazoval našu momentálnu duchovnú polohu a najbližší krok, ktorý máme urobiť smerom k zvolenému cieľu, ktorý by nám v každej situácii na displeji ukázal: v tejto chvíli je pre teba presne toto a toto Božie vôľa. No Pán Boh nechce mať z nás mechanicky závislé automaty, ale mysliace a neustále sa rozhodujúce bytosti. Preto nám vo svojom zákone dal poučenie o svojej vôli, t.j. poučenie o správnom rozhodovaní. Preto máme Desať Božích prikázaní. Preto Pán Ježiš vyjadril zmysel Božieho zákona a zhrnul ho do základných smerníc: do sumy zákona: milovať Pána Boha celou bytosťou a milovať blížneho ako seba. Zhrnul ho do zlatého pravidla: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy“. Rovnako platná a dôležitá je aj negatívna forma tohto pravidla: Čo nechcete, aby vám ľudia robili, nerobte im ani vy. Pomocou rozumu, ktorý je veľkým Božím darom, môže človek v prevažnej väčšine situácií z týchto zásad odvodiť poznanie, aké stanovisko má zaujať, ako sa má správať. Dal nám aj mnoho jednotlivých prikázaní pre typické, opakujúce sa situácie rozhodovania. Z Božej strany máme veľké množstvo informácií, aby sme vedeli ako sa rozhodovať a ako žiť, aby o nás platilo: „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja.“ Na nás sa vzťahuje to isté, čo v podobenstve o bohatom človeku a Lazárovi povedal Abrahám (L 16, 29): „Majú Mojžiša a prorokov, nech tých počúvajú.“ My len doložíme dôležitú vetu: Máme Ježiša a apoštolov ako rozhodujúcu studnicu poznávania Božej vôle.
Potrebné je, aby sme toto poznanie mali nielen v knihe, ale aj v hlave a v srdci, teda aj v rozumovej aj citovej aj vo vôľovej oblasti našich bytostí, aby sme ním boli preniknutí, takpovediac impregnovaní, a určovaní pri všetkom rozhodovaní a konaní. O takomto všestrannom, hlbokom, vnútornom osvojení si Božej vôle čítame v prorockej knihe Jeremiáš (Jer 31, 33) tieto dôležité slová: „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.“ Keď sa dosiahne tento Pánom Bohom stanovený duchovný stav človeka, vtedy sa už Boží zákon nevníma ako niečo cudzie, čo k nám prichádza zvonku, ale ako niečo, s čím sa naša vôľa naplno stotožnila.
6. Byť doma v Biblii
Môžeme robiť niečo v záujme toho, aby sme sa čím viac priblížili k tomuto želanému duchovnému stavu? Treba žiť v stálom intenzívnom kontakte s Božím slovom, s Bibliou. Pravidelným čítaním a osvojovaním si dôležitých citátov vnikajú do nášho vnútra, do vedomia aj podvedomia, závažné zásady a požiadavky Božej vôle. Pravidelným pobudnutím v Ježišovej prítomnosti prostredníctvom čítania evanjelií a uvažovania o nich vniká do nášho vnútra Ježišova duchovná a myšlienková orientácia, Ježišovo hodnotenie ľudí, vecí, hodnôt, udalostí. Jeho hodnotenie sa veľmi líši od bežne rozšíreného hodnotenia, s ktorým sa stretávame vo svete okolo seba a ktoré v mnohých ohľadoch uplatňujeme aj my. Z Ježišovho učenia sa naučíme poznávať skutočné zámery a zmysel Božieho zákona, čo nám podstatne pomôže stotožniť sa s ním. Cez poznávanie Ježišovho správania, rozhodovania, cez Jeho reakcie v jednotlivých situáciách, cez jeho odpovede na otázky, ktoré mu predkladali, sa nám do určitej miery podarí vniknúť do poznania jeho čistej bytosti. Pod vplyvom jeho osobnosti budeme rásť my sami. Podľa Jeho slov sa najprv strom musí stať dobrým stromom, a až potom bude môcť prinášať dobré ovocie (Mt 12, 33 – 35). Ten vysoký duchovný štandard „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“ sa nedá dosiahnuť iba mechanickým plnením formulovaných požiadaviek Božej vôle, ale najprv sa človek musí stať bytosťou podľa Božej vôle a potom sa mu stane samozrejmosťou plniť, uskutočňovať Božiu vôľu. Naše myslenie sa musí zmeniť a musí sa priblížiť mysleniu Pána Ježiša. Významným krokom k dosiahnutiu štandardu, o ktorom hovoríme dnes večer, by bolo, keby sme o sebe mohli zopakovať Pavlove slová: „My myseľ Kristovu máme“ (1K 2, 16). Pripomeňme si, že biblické slovo „pokánie“, „metanoia“ znamená presne toto: „zmena myslenia“. Povedané presnejšie: zmena nášho myslenia na myslenia Kristovho typu. Takúto bytostnú zmenu mal zrejme na mysli apoštol Pavel, keď napísal: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie“ (2K 5, 17). My sami to svojou pevnou vôľou síce nedosiahneme, ale intenzívnym, intímnym poznávaním Božieho slova pripravujeme pôdu, ktorú Duch Svätý využije pri tvorivej práci na našich bytostiach. To je naša veľká možnosť, a preto aj záväzná povinnosť.
7. Konkrétne situácie
Neraz sa dostávame pred otázku: Čo je v tejto chvíli, v tejto konkrétnej situácii, Božia vôľa pre mňa? Ako sa mám rozhodnúť, aby moje rozhodnutie bolo v súlade s Božou vôľou? Čím viac budeme preniknutí posolstvom Božieho slova, biblickým myslením, tým jasnejší pohľad na danú situáciu a problematiku nám bude darovaný. Modlitba je jednou dôležitou cestou k získaniu istoty, ako ukazuje modlitba Pána Ježiša v Getsemane. V modlitbe, vo vedomí Božej prítomnosti, môžeme preskúmať čistotu svojich motívov, aby sme sa pri rozhodovaní uchránili sebaklamu. Niekedy môžeme získať určitý stupeň jasnosti rozhovorom s veriacim bratom, sestrou – keď cítime, že ich rady pochádzajú z čistého srdca. V celkom výnimočných prípadoch nám Pán Boh môže naznačiť pokyn, ako dostal Pavel na druhej misijnej ceste vo videní v Troade (Sk 16, 6 – 10). Niekedy až po určitých krokoch realizácie zvoleného rozhodnutia do určitej miery spoznávame, či naše rozhodnutie bolo v súlade s Božou vôľou. Ale neprestajne by nás mala sprevádzať sebakritická otázka: Je to, čo konám a ako konám, v súlade s Božou vôľou?
8. Zmysel rozhodnutia „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“
Aký to má zmysel, že sa rozhodneme žiť podľa zásady „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“? Je to dobré rozhodnutie? Mnohí ľudia formujú svoj život podľa celkom iných zásad: Mať zo života čím viac pre seba, užiť si čím viac. Čím viac peňazí, čím viac luxusu, čím viac rozkoše. Nie je pre nich rozhodujúce, či to dosahujú mravnými či nemravnými cestami. Rozhoduje konečný výsledok, konečný efekt. Podľa toho hodnotia aj ľudí, s ktorými chcú mať niečo spoločné: solventní sú zaujímaví, nesolventní sú nezaujímaví. Osobnostné, duchovné, etické kvality nepadajú pre takých ľudí na váhu. V médiách a možno aj v osobnej skúsenosti sa stretávame s extrémnymi, krikľavými typmi tohto životného smeru. Nie je taký život atraktívny? Nepriťahuje, neláka nás takýto štýl života? Nezávidíme tým ľuďom? Netúžime vyskúšať ich metódy? Ako vyzerá popri tomto životnom štýle zásada „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“? Nevyzerá príliš úboho, neatraktívne, nepríťažlivo? Nevyzerá priamo smiešne?
Pre získanie odpovede je rozhodujúce vedieť, na čom v živote skutočne záleží. Záleží azda na tom, čo mám, koľko luxusu a rozkoše si môžem dovoliť a užiť? V akom lesku slávy sa môžem kúpať? Nie, na tom nezáleží, to nie je rozhodujúce, to nie je vyjadrenie skutočnej kvality života. Záleží na tom, čím človek je. Čím je v jadre svojej bytosti, vo svojej duši, v svojom charaktere. Výšku skutočného životného štandardu neurčuje bohatstvo, luxus, rozkoše, ale určujú ju duchovné, etické kvality osobnosti. Porovnajme z tohto hľadiska takého Herodesa a Jána Krstiteľa. Herodes, jeho žena Herodiada, krásna Salome, ktorí rozhodovali o živote Jána Krstiteľa a nakoniec ho dali popraviť – títo ľudia napriek všetkému orientálnemu luxusu, v ktorom žili, a moci, ktorou disponovali,
boli v skutočnosti primitívi. Ján Krstiteľ, askéta, uväznený, popravený, bol popri týchto trpaslíkoch duchovný obor, lebo bol odovzdaný Bohu a plnil Božiu vôľu. Svet si o týchto kategóriách ľudí môže myslieť, čo chce – to je v konečných dôsledkoch nezaujímavé. Rozhodujúce je, čo si o tom myslí Boh. Čo si o tom myslí Boh – to sa dá vyjadriť myšlienkou, ktorou sa končí prvý žalm: Hospodin pozná, akceptuje cestu spravodlivých, ale cesta svojvoľníkov vedie do záhuby. Životný postoj „Odovzdaný Bohu – Buď vôľa Tvoja“ – to je to, čo ľudskému životu dáva opravdivý zmysel – v časnosti aj vo večnosti. To je veľmi dôležité poznanie. Rozhodnúť sa musí každý sám. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
