1. pôstna nedeľa, Lukáš 4, 1 – 13
„1 Ježiš, plný Ducha Svätého, vrátil sa od Jordánu a Duch vodil Ho po púšti štyridsať dní, 2 kde Ho diabol pokúšal. Nič nejedol v tie dni; a keď sa pominuli, vyhladol. 3 Vtedy Mu povedal diabol: Ak si Syn Boží, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom. 4 Ale Ježiš mu odpovedal: Napísané je: Nie samým chlebom žiť bude človek [ale každým slovom Božím]. 5 Nato vyviedol Ho hore, ukázal Mu odrazu všetky kráľovstvá sveta a 6 povedal Mu diabol: Dám ti všetku túto moc a slávu; lebo dostal som ju a dám ju, komu chcem. 7 Ak sa teda pokloníš predo mnou, Tvoje bude všetko. 8 Ježiš mu odpovedal: [Preč odo mňa, satan, lebo] napísané je: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu budeš slúžiť. 9 Potom viedol Ho do Jeruzalema, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa odtiaľto. 10 Veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe, aby Ťa chránili, 11 a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň. 12 Odpovedal mu Ježiš: Povedané je: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! 13 Keď diabol skončil všetko pokúšanie, odišiel na čas od Neho.“ (Lukáš 4, 1 – 13: )
Milí bratia a milé sestry!
V niektorých starých kultúrach bolo zaužívané, že ak mal byť mladík prijatý medzi dospelých, musel vydržať určitý čas sám, resp. žiť v odriekaní. Keď v tom obstál, stával sa spôsobilým pre určité poverenie. Z tohto pohľadu ide v Ježišovom pokúšaní na púšti o akúsi maturitu, o skúšku zrelosti. Musel ju absolvovať. Izraelci na púšti príliš neobstáli. Ježiš áno. Pritom sa na púšti neocitol ani náhodou, ani nedopatrením, ani z Božieho dopustenia. Ježiša, ktorý bol plný Ducha Svätého, nevyviedol na púšť, kde Ho diabol pokúšal, nik iný ako (Svätý) Duch (Mt 4, 1; L 4, 1). Duch to tak chcel. Boh si prial, aby Ježiš na púšti „zmaturoval“, stal sa silnejším a múdrejšie rozumel blížnym. „Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú, keď Ho Boh vyhlásil za veľkňaza.“ (Židom 5, 8 – 10).
„Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu.“ (Židom 4, 15) Áno, kto sa vo vernosti Bohu osvedčí, toho viera môže niesť mnoho iných ľudí.
Ježišova „maturita“ prebiehala celkom klasicky. Formou skúšky, v ktorej odpovedal na otázky. Ježiš ako odpovede používal citáty z Písma, ktoré sa pravdepodobne naučil v rabínskej škole. Je dobré mať železnú zásobu biblického poznania. Tie otázky neboli nevinné, ale diabol nimi chcel Ježiša zasiahnuť, dolapiť do svojich osídiel. V pokušení sme bezbranní, ak sme sami, ak dáme prednosť iným hlasom ako Božiemu slovu.
Prvým pokušením hodlal diabol Ježiša naviesť, aby urobil zázrak pre seba. Keď Ježiš konal divy, nerobil ich samoúčelne. Jeho zázraky boli znamením, ktoré si mali ľudia všimnúť, mali o nich premýšľať a vyvodiť z nich dôsledky. Napr. ako rozsvietené červené svetlá na železničnom priecestí sú znamením, že sa blíži vlak. Dôsledok, ktorý z toho máme vyvodiť je, že treba zastaviť, inak nás uháňajúci vlak môže zahubiť. Diabol však Ježiša pokúša: Nemysli na svoje poslanie. Stačí, keď budeš myslieť na seba. A je dobrou zvesťou, že Ježiš to odmietol, že chce byť Spasiteľom pre nás.
Keby Ježiš poslúchol diabla, keby mu na nabádanie, aby kameň premenil na chlieb povedal: „Dobrý nápad, najeme sa“, stal by sa diablovým partnerom. V Oriente platilo: s kým stolujem, to jen môj priateľ.
Ježiš neprišiel, aby svoju moc používal ako kúzelník, ale aby ju použil pre naše spasenie. Keď do Neho diabol dobiedzal (Ak si Syn Boží), nepodľahol pokušeniu, že diablovi i sebe musí čosi dokazovať.
V ďalšom pokušení sa diabol snažil s Ježišom vyjednávať: niečo za niečo. Pokloníš sa mi a ja sa Ti odmením. Staň sa Pánom skrze mňa. Dojednáme sa... Koľkí sa v minulosti poklonili, otvorene zapreli vieru, alebo sa so zlým nejako dojednali, pristúpili na jeho vyjednávanie: Tu uhneš a budeš mať odmenu... V takej alebo onakej forme to nie je neznáme zrejme nikomu z nás. Všetci sme sadli zlému na lep, na jeho sladkasté, pritom slizké, lepkavé ponuky. Ježiš obstál. A aj nám ukazuje cestu: Božie slovo a život, v ktorom sa ako Bohu skláňam iba pred Hospodinom, to je cesta. Navonok veľmi obyčajná. Držať sa však v konkrétnych pokušeniach toho, že len „Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu budeš slúžiť“, je hotové hrdinstvo.
Za tretím pokušením – skokom z nástrešia chrámu – je snaha, aby Ježiš získal ľudí svoju stranu okázalými kúskami. Aby sa stal celebritou, stavil na popularitu. Podobne, ako keď Ježiš nasýtil zástup a ľudia Ho chceli urobiť svojím kráľom (J 6, 15), Ježiš sa im skryl, aj tu Pán odmieta populizmus. Nezískava si ľudí sľubmi hojnosti, ani bravúrnymi skokanskými kúskami, nepotrebuje sa predvádzať (koľko je márnomyseľného predvádzania sa – aj v cirkvi...). Ježiš víťazí Božím slovom. To je cesta aj pre nás, Jeho cirkev. Krásne to vyjadril M. Luther: „Hoc diablov plný bol by svet, chcejúcich nás pohltiť, nemusíme sa strachom chvieť, musia všetci ustúpiť. Knieža sveta toho trúfa si mnoho; neuškodí nám, odsúdil ho náš Pán; slovíčko ho porazí! Slovom Božím neotrasú, úspech im neprislúcha; s nami je každého času Pán s darmi svojho Ducha.“ (ES 263, 3 – 4)
S kým ješ, to je tvoj priateľ. Dnes sme pozvaní k Pánovmu stolu – aby sme vo Večeri Pánovej prijali silu odolávať zlému. V boji s ním stačí Božie slovo a život v Kristovej blízkosti, priateľstvo, blízky vzťah dôvery, lásky a poslušnosti k Ježišovi. Ako náš Pán, tak aj my vždy môžeme povedať: Odíď odo mňa diabol – som Boží! Je však pravdou, že ak sa dostaneme na šikmú plochu, s postupom času sa pohyb na nej zrýchľuje a vzdorovať zlému je ťažšie.
Preto s vďakou a dôverou prijímajme Božie slovo i dary Pánovho stola. Keď sa držíme Božieho slova a žijeme v Kristovej blízkosti, to aj na najprefíkanejšie útoky diabla stačí. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
