V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Predpôstna nedeľa, Rímskym 15, 7 a 14 , výročný zborový konvent

7 „Prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“
14 „Som presvedčený o vás, bratia moji, že aj vy ste plní dobrotivosti, naplnení každým poznaním, takže sami môžete ukazovať cestu jeden druhému.“
(Rímskym 15, 7 a 14 )

(Verš 14. je uvedený podľa Českého ekumenického prekladu Biblie, poslovenčený).

Milí bratia a milé sestry!

„Nie je pre nás spriatelenou, ale bratskou krajinou“, to sa kedysi šepkávalo o Sovietskom zväze s odôvodnením, že priateľov si vyberáme, ale bratia sú nám daní. Hoci v súvise so Sovietskym zväzom bolo spomenuté tvrdenie mienené ironicky, predsa len kus pravdy obsahuje. Veď ani v ľudských rodinách, ani rodine Božích detí, v cirkvi, si súrodencov nevyberáme. Sme si vzájomne daní.

Náš niekdajší „brat“, Sovietsky zväz, bol od 2. polovice minulého storočia, najmä počas vykonštruovaných súdnych procesov a vpádu okupačných vojsk, pre našu krajinu skôr dopustením ako darom.

Aj v cirkvi sa stáva, že konáme, ako keby žiť spoločný život v zbore bolo dopustením, až odsúdením. Pritom sme si darovaní: my Kristovi, ale aj navzájom ako bratia a sestry.

Vnímame, že v cirkvi sme si ako bratia a sestry navzájom darom? Alebo sme pre seba skôr dopustením? Pokladáme bratov a sestry vo viere za dar od Pána Ježiša? Alebo ich vnímame ako bytosti, s ktorými sme odsúdení žiť, tak čo už...

V cirkvi sme si vzájomne darovaní. Boží plán je, aby spoločenstvo kresťanov bolo darom, nie dopustením. Jeden druhého máme pokladať za bratov a sestry, ktorých milostivo prijal Kristus (R 15, 7). Toto vedomie má patriť k základným kameňom služby nášho cirkevného zboru.

Každý z nás je spoluzodpovedný za to, čo sa v cirkevnom deje, ako zbor plní Kristom zverené poslanie. Nejde to bez vzájomného prijatia. Ak ono chýba, potom bude prekvitať náchylnosť až neurotické úsilie kontrolovať, či druhí konajú správne. Kde chýba prijate, tam ľudí začne pohlcovať nedôvera, upodozrievanie, začnú sa šíriť ohováračné správy a anonymy.

Dôsledkom toho, že sme Kristom prijatí a máme zodpovednosť za cirkev je, že od každého z nás sa v cirkevnom zbore očakáva čosi pozitívne, konštruktívne. Veď je to aj náš zbor. Spoločenstvo, ktoré sme povolaní spoločne budovať. Komunita, o ktorej je nenáležité vravieť: „Tento zbor“, ako keby sme do neho nepatrili, ale náš zbor, naša cirkev.

Iste, keď hovoríme o našej cirkvi, o našom cirkevnom zbore, potom vždy len s vedomím, že sme v prvom rade cirkevným zborom Ježiša Krista, súčasťou Pánovej cirkvi a Kristus aj náš zbor držal, drží a – verím – bude držať svojím Duchom.

Máme sa prijímať, lebo sme Pánom prijatí. Chápať jeden druhého nie ako konkurenciu, ale ako dar, ako človeka, za ktorého Ježiš obetoval život.

Sme ochotní vnímať našich bratov a sestry nie ako tých, ktorí sú nám podozriví, keď sa vo všetkom názorovo nestretneme, ale ako dar? Považovať ich nie za tých, ktorých vopred odpíšeme, či im budeme podsúvať nekalé úmysly, ale ako ľudí, ktorých nám Kristus daroval, s ktorými nás spojil rovnakým krstom a rovnakým Duchom? (1 K 12, 13)

Zaiste, nie je to jednoduché. Aj v našom zbore jestvuje napätie – do určitej miery prirodzené. Veď hoci je cirkev duchovným spoločenstvom, Duchom Svätým nedisponuje, nemá Ho automaticky. Aj keď sa cirkev podobá na rozličné združenia a organizácie, nie je ani spolkom, ani organizáciou. Ľudia, ktorí sa nazdávajú, že keď sú zapísané všetky údaje, „sedia“ všetky účty a  všetky potrebné tlačivá sú vyplnené a založené v šanonoch, vtedy je cirkev v poriadku, vtedy naozaj žije, sa nesmierne mýlia. Nemenej sa však mýlia aj tí, ktorí kladú dôraz iba na zbožnosť, na spontánnosť, ale sú neporiadni.

Cirkev zachováva zákony krajiny, ale vie, že Boha treba poslúchať viac ako ľudí (Sk 5, 29). Nájsť v uvedenom vyváženosť sa dá iba ťažko bez vzájomného prijatia. Prijatie sa nedá vynútiť násilím, ani hrozbami. Vedie nás k nemu Kristus, láska, ktorou nás On prijal.

K prijatiu a spolupráci by nás mali viesť zmeny v našom svete. Sociológovia konštatujú, že pri súčasnom vývoji budú naše deti a vnúčatá žiť vo svete, po náboženskej stránke radikálne odlišnom od súčasných pomerov. S pribúdajúcou sekularizáciou, rastom islamu a rôznych náboženských prúdov sa náš svet mení na duchovne čoraz ťažšie schodný „terén“.

Kristus nás spojil v cirkvi, aby sme plní dobrotivosti, naplnení každým poznaním, mohli ukazovať cestu jeden druhému, aby sme sa vzájomne povzbudzovali, posilňovali vo viere a spoločne si ukazovali cestu, ktorá nás dovedie do dobrého cieľa. Bez vzájomného podporovania sa i podopierania sa bude vo svete, v ktorom žijeme, čoraz náročnejšie dôjsť do cieľa. Čím ďalej naliehavejším je sústreďovať sa v službe na hlavné poslanie kresťanskej cirkvi, nie na žabo-myšie spory. Na to, aby sme došli do cieľa, treba poznanie Božieho slova – Kristovho evanjelia, plnosť dobrotivosti, srdce naplnené predsudkami či sebeckými motívmi.

Keď sa biblický Jozef dal spoznať svojim bratom, keď zažili zázrak zmierenia a bratia sa poberali z Egypta do Kanaánu, Jozef im povedal „Nevaďte sa po ceste!“ (1 M 45, 24b).

Aj my smerujeme do „Kanaánu“ – do krajiny, kde nám náš Pán chystá príbytky (J 14, 2 – 3 ). Preto sa vzájomne prijímajme, ako nás prijal Kristus, aby to bolo na oslávenie Boha.

Ako cirkevný zbor v hlavnom meste našej vlasti, sme na očiach. Či si to uvedomujeme alebo nie, naše počínanie sledujú iné cirkevné zbory, ale aj tí, ktorí sa k Ježišovi zatiaľ nehlásia. Kiež to, čo si z nášho žitia prečítajú, bude pre nich oslovujúce, nech ich to nasmeruje ku Kristovi.

S prosbou o pôsobenie Ducha Svätého medzi nami, naplnení poznaním evanjelia a Ježišovou láskou, ukazujme si navzájom cestu do domova, ktorý nám chystá náš Pán. Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.