V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Nedeľa Deviatnik, 1. list Korintským 9, 24 – 27; Filipským 3, 12 – 14

Či neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem. (1Kor 9, 24 – 27)

Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. (Filipským 3, 12 – 14)

Prečítali sme dva texty z listov apoštola Pavla. Ten prvý z Listu Korintským by sme mohli nazvať športovým textom. Lebo v ňom Pavel používa obraz zo športového života. V blízkosti mesta Korint, do ktorého bol tento list napísaný, sa v Pavlovej dobe konali každé dva roky takzvané istmické hry. Boli to jedny zo štyroch celogréckych športových hier. Pretekalo sa v atletike a v múzickom umení. K ľahkej atletike patril päťboj: beh, skok do diaľky, hod diskom, hod oštepom, zápasenie. K ťažkej atletike patrilo to, čo dnes nazývame box, a kombinácia zápasenia s boxom. Každý športovec túžil, aby bol prvý a aby dostal veniec víťaza. Pri istmických hrách to bol veniec zo smrekových vetiev, v Aténach a Olympii olivový veniec, v Delfách vavrínový veniec.

Tvrdý tréning, preteky, víťazný veniec – to sú prvky obrazu, ktoré Pavel používa na znázornenie kresťanského životného behu a úsilia o dosiahnutie konečného životného cieľa v Božom večnom svete. Zo športových disciplín si vyberá beh a hovorí, že na pretekárskej dráhe bežia síce všetci, ale prvú cenu aj s tým vencom dostáva iba jeden. Potom spomína pästný zápas a tým chce naznačiť, že tvrdou cielenou sebadisciplínou on, apoštol, udržiava seba v stálej pohotovosti, aby mohol so všetkými silami pracovať v záujme šírenia evanjelia, že teda nie je ako nejaký začiatočník, ktorý nevie trafiť cieľ a udiera doprázdna, ale mieri celkom presne. Spomína tvrdý tréning, pri ktorom sa športovec musí zdržiavať všetkého, čo by zmenšilo jeho kondíciu. Skoro sa nám zdá pravdepodobné, že apoštol Pavel navštívil alebo navštevoval štadión, keď prebiehali niektoré disciplíny istmických hier, keďže hovorí o tom tak názorne. A keďže on robí z prípravy na preteky a zo samotných pretekov obraz kresťanského života, nabáda tým svojich čitateľov, aby sa príkladom športovcov aj oni dali povzbudiť v zápase o čím vyššiu úroveň kresťanského života. Aj my sa môžeme pri sledovaní rozličných športových podujatí zamýšľať, aké povzbudenie pre kresťanský život nám ponúkajú jednotlivé pozitívne stránky športového života.

Športovec má pred očami cieľ: dosiahnuť v pretekoch čím lepší výsledok, a týmto cieľom je ovládané celé jeho myslenie, cítenie, túžby, ako aj tréning a celá životospráva. Predstava vytúženého cieľa ho napĺňa neprestajne vo vedomí a podvedomí a dáva pečať všetkému ostatnému v jeho živote. Toto má byť charakteristika kresťanovho života: mať na mysli cieľ. My máme aj v rámci života rozličné ciele, menšie alebo väčšie. Ale Pavel má teraz na mysli konečný, najvyšší cieľ, ktorý je za hranicou nášho pozemského života. Naznačuje to porovnaním športového venca a kresťanského venca. Veniec, ktorý dostávajú športovci, označuje ako porušiteľný, to znamená pominuteľný, naproti tomu veniec, ktorý má byť cieľom kresťanovho života, označuje ako neporušiteľný, nepominuteľný. Nech by sme v terajšom živote dosiahli čo aké úspechy, ktoré nás naplnia veľmi vysokým vzrušením a radosťou, či už v športe alebo v ktorejkoľvek inej oblasti – všetko je to pominuteľné. Počiatočná radosť sa – pomaly síce, ale predsa – postupne zmenšuje, postupom času upadá do zabudnutia, a rovnako aj symboly úspechu podliehajú nezastaviteľnému procesu pominuteľnosti. Naproti tomu o venci, ktorý je najvyšším cieľom kresťanského života, hovorí, že je nepominuteľný, že večný život a radosť z večného života sa nikdy neminie. Aj na iných miestach Novej zmluvy je obrazom venca znázornený večný život. Hovorí sa o „venci života“, „venci spravodlivosti“, o „nevädnúcom venci slávy“.

Ešte niečím sa veniec života odlišuje od športového venca. Prvú cenu pri preteku v niektorej športovej disciplíne dostáva iba jeden, ale veniec života môžu principiálne dosiahnuť všetci, je ponúknutý všetkým. Tu nejestvuje konkurencia, úsilie byť o stotiny sekundy lepší ako ten druhý. Pri športových pretekoch, ako aj pri zápasoch ten, kto vyhrá, má nesmiernu radosť, ten, kto prehrá je veľmi smutný. Platí to nielen o hráčoch, ale aj o stovkách a tisícoch divákov. To sa dá tak často vidieť pri televíznych prenosoch napríklad futbalových alebo hokejových zápasov. Je to niečo také ako spojené nádoby: radosť jedného je spojená so smútkom druhého. Pri kresťanskom životnom behu radosť z dosiahnutia konečného cieľ nie je zviazaná so smútkom druhého, lebo všetci sú pozvaní k radosti a všetci majú možnosť dosiahnuť ju. Tým sa nezmenšuje radostné vzrušenie z venca večného života, pretože ide o hodnotu, ktorá prevyšuje všetky ostatné hodnoty.

Nový život v Božom večnom svete nie je nejaká neosobná automatika, ale je to vedomý dar milostivého Pána Boha, dar založený na tom, že pre vykupiteľskú smrť Pána Ježiša Krista na kríži nám Pán Boh odpúšťa hriechy, daruje nám ospravedlnenie, akceptuje nás, podobne ako prijal otec v podobenstve svojho strateného syna, keď tento urobil vážne pokánie. Ten večný cieľ je Boží dar, a my by sme ho mali prijať s veľkou vďačnosťou.

Nový život v Božom večnom svete má byť vrcholným cieľom kresťana. Nemáme k dispozícii konkrétne predstavy o tom budúcom živote, ale z Biblie predsa len vieme, že to bude stále spoločenstvo s najčistejšou bytosťou, s Pánom Ježišom Kristom. Podľa slov v Zjavení Jána bude to život preniknutý jasným cítením Božej prítomnosti, takže tam už nie je potrebný chrám, lebo prežívanie Božej prítomnosti bude všadeprítomné. Bude to život, v ktorom už nebude utrpenie a bolesť. Bude to život charakterizovaný blahoslavenstvami, ktoré sú uvedené na začiatku Kázne na vrchu, v 5. kapitole Evanjelia podľa Matúša. Život, v ktorom sa uskutoční všetko to pekné, čo povedal Pán Ježiš a apoštolovia o obsahu kráľovstva Božieho. Jedine tento konečný cieľ môže dať zmysel celému nášmu životu. Máme už síce aj v tomto pozemskom živote rozličné veci, o ktorých môžeme povedať, že majú pre nás zmysel. Ale zmysel nášho života ako celku môžeme dosiahnuť len tak, že nám bude darovaný nový život vo večnosti. Jeho obsah spomíname preto, aby sme si uvedomili, aké dôležité a rozhodujúce je, aby sme veniec života dosiahli.

Až keď toto pochopíme, môže sa nás s neodbytnou naliehavosťou zmocniť túžba po konečnom cieli, po venci života,. Sám apoštol hovorí o sebe, že celý jeho život je charakterizovaný neprestajným duchovným pohľadom na ten budúci veniec života. V tom druhom texte, z Listu Filipským, sme čítali: „Jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami, a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“ Tieto slová vyvolávajú veľmi názornú predstavu človeka, ktorý sa nedá brzdiť ničím z minulosti, alenaopak, zrak má stále upretý na cieľ. A beží za týmto cieľom – to znamená: nestagnuje, nestojí na jednom mieste, ale robí vždy nové a nové kroky, ktoré smerujú ku konečnému cieľu. Pohľad na konečný cieľ ho neprestajne motivuje.

Stály pohľad dopredu, pohľad do večnosti, túžba po večnom živote – to nie je únik z prítomnosti, únik z prítomných problémov, ale naopak: ukazuje nám to, čo v prítomnej chvíli, v prítomnej situácii môžeme, čo nesmieme a čo musíme robiť. Nádej smerujúca ku konečnému cieľu očisťuje, obohacuje, robí priamočiarym už aj tento pozemský život. Je to tak ako u športovca: aj jemu myšlienka na cieľ a túžba po cieli určuje a diktuje, čo môže, čo nesmie a čo musí robiť, hoci vyvrcholenie je ešte ďaleko.

Všetko toto, čo hovoríme, nás vedie k otázkam na našu vlastnú adresu: Je konečný cieľ, veniec večného života, naozaj najvyššou túžbou môjho života, ktorá ma nekonečne vzrušuje? Nedávam prednosť množstvu iných, pominuteľných vecí? Mám tento cieľ stále pred očami? Určuje ma túžba po tomto cieli pri všetkom mojom rozhodovaní a správaní? Ako by to dopadlo, keby som porovnal silu tejto túžby v mojom srdci so silou športovcovej túžby po dosiahnutí prvenstva? Nezaostávala by sila mojej túžby po večnom venci života ďaleko za túžbou športovca po športovom víťazstve? Treba sa obávať, že by takéto porovnanie u nás a u mnohých ďalších kresťanov dopadlo veľmi nepriaznivo. Ale potom sa nám treba veľmi vážne zamyslieť nad kvalitou nášho kresťanského života. Nikomu nemožno nanútiť, aby túžbu po dosiahnutí venca večného života prežíval ako to najvyššie, najprednejšie, aby tomuto cieľu dával prednosť pred všetkými ostatnými cieľmi, aby tomuto najvyššiemu cieľu podriaďoval všetky ostatné ciele a cieliky svojho života. Ale slovami Pána Ježiša Krista a príkladom kresťanských osobností, jednoduchých i význačných, by sme sa mohli a mali dať inšpirovať, aby sme si zvolili práve túto prioritu.

Na praktickom každodennom rozhodovaní a správaní sa dá poznať, či veniec večného života je najvyššou túžbou nášho života. U apoštola Pavla sme videli, že on stále pozeral na tento cieľ. On aj odvodzuje z toho veľmi vážne dôsledky pre svoj praktický život. V prečítanom texte napísal o sebe: „Ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem.“ To znamená, že pestoval veľmi prísnu kresťanskú sebadisciplínu. Ako sa športovci zriekajú všetkého, čo by mohlo uškodiť ich kondícii a ohroziť ich športové výsledky, tak sa aj Pavel zriekal všetkého, tak by sme sa aj my mali zriekať všetkého a odmietnuť všetko, čo je v rozpore s večným cieľom. Človek školený duchom Biblie sa veľmi rýchlo dopracuje k poznaniu, čoho všetkého sa musí zrieknuť, ktoré lákavé a zvodné pokušenia musí odmietnuť. Pavel bol apoštolom nielen svojimi slovami, ale celým svojím životom. Vedel, že jeho praktický život musí byť v súlade s tým, čo hovorí vo svojej apoštolskej zvesti. Keby žil inak, než ako hovorí, ohrozil by tým vierohodnosť svojho apoštolského posolstva, a to nechcel dopustiť za žiadnu cenu. To isté platí aj o nás. Ak sa hlásime ku kresťanskej viere, ak túžime po venci večného života, musí byť vidno na našom praktickom živote, ako vážne to berieme. Inak by sme ohrozili vierohodnosť kresťanského posolstva. A to by sme si nemali dovoliť za žiadnych okolností. Ak však náš každodenný život bude v súlade s našou túžbou po venci večného života, vysoko sa tým zvýši skutočná kvalita nášho života a my budeme praktickými misionármi Pána Ježiša Krista pre naše okolie. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.