V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Nedeľa Deviatnik, Evanjelium podľa Lukáša 17, 7 – 10

„7 Keď niekto z vás má sluhu, ktorý orie alebo pasie, a vráti sa z poľa, či mu povie: Poď hneď a sadni si za stôl?   8 Či mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a posluhuj mi, kým sa nenajem a nenapijem, a potom jedz a pi aj ty?   9 Či vari bude ďakovať tomu sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? [Nemyslím!]  10 Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ (Evanjelium podľa Lukáša 17, 7 – 10 )

Milí bratia a milé sestry!

Ježiš tu poriadne „prepískol“, môže si povedať nejeden súčasník. Veď otroctvo dnes vnímame ako vykorisťovanie, priam ako okrádanie o život, o jeho radosť a slobodu. Zdá sa, že biblický text s otroctvom nielenže počíta ako so všeobecne uznávanou formou hospodárenia, ale dokonca, keď sa vyčerpaný pracovník vráti z práce na poli, vykorisťovanie otroka pokračuje. Otroka, doslova taký výraz je použitý v gréckej pôvodine Novej zmluvy. Otrok musí svojmu pánovi navariť, obslúžiť ho, urobiť to bez nároku na vďaku a ešte si pritakať: som neužitočný služobník. Javí sa to ako neľudské. Takýto spôsob čítania Biblie viedol k tomu, že náboženstvo dostalo označenie ópium ľudstva – prostriedok na omámenie, na uniknutie z tvrdej z reality. Náboženstvo sa pri takomto čítaní Biblie javí ako nebezpečná látka, ktorej sa v zmysle slov Internacionály treba čím prv zbaviť, oslobodiť sa od nej. V tejto robotníckej piesni sa spieva: „Ej, hor sa sveta proletári, ej, hor sa hladom zmučení! Už nášho hnevu sopka žiari, to bude výbuch posledný. Rozboríme sveta starý základ, otroci hor sa k víťazstvám! Zabráňme minulosti návrat, ľud bude vládnuť navždy sám.“

K takýmto záverom poľahky dôjde, kto nevie, že Bibliu nestačí iba čítať, ale treba aj vedieť ako ju čítať. Totiž, že Biblia je knihou viery. Kto jej texty nečíta ako tie, ktoré majú vzbudiť či posilniť vieru, ten sa namiesto na obraz zahľadel na rám. V Biblii však ide o obraz. On má hodnotu, rám ho iba rámuje. Je pomýlené sústreďovať sa na rám. Pri podobenstvách to platí dvojnásobne.

Ježišove podobenstvá totiž nie sú alegóriou – obrazným rozprávaním, kde každý prvok niečo znamená. Podobenstvá obsahujú spravidla jeden vzťažný bod, v ktorom sa má poslucháč nájsť. To znamená, že Ježiš neprirovnáva nášho nebeského Otca k otrokárovi a nás nevníma ako otrokov. Vie, že Boh je Jeho aj náš Otec (J 20, 17; Mt 6, 9; G 4, 4 – 7) a my sme Ním milovaní.

Už bolo povedané, že Bibliu nestačí iba čítať, ale treba aj vedieť ako ju čítať. Ako? Zaiste v súvislostiach, v kontexte. Ak tak urobíme, aj náš

text, kde Ježišova reč pripomína príkre slová pravicového extrémistu, otvára svoje tajomstvo. Na prvé počutie temná biblická stať o neužitočných služobníkoch v kontexte stráca svoju odstrašujúcu temnotu a stáva sa svetlom (por. J 8, 12).

Pred týmto oddielom Písma sa hovorí o pravej viere, ktorá premáha aj zdanlivo neprekonateľné prekážky. To vyjadruje Ježiš, keď vraví, že ak máme vieru ako horčičné zrno a povieme stromu (moruši), aby sa vytrhol s koreňmi a presadil do mora, poslúchne nás. Pán Ježiš tým prebúdza a posilňuje našu vieru, aby sa nebála prekážok, lebo tak dokáže aj veci, ktoré sa javia ako nemožné, neuskutočniteľné. Veľká viera sa nemusí navonok prejavovať skutkami, ktoré by ľudí omráčili, ale oveľa viac ochotou k odpusteniu (Ježiš o ňom hovorí na začiatku 17. kap. Ev. Lukáša) a aj tichou pokornou službou, ktorá nečaká pochvalu, ale koná svoju povinnosť ako niečo samozrejmé.

Oboje nám v cirkvi treba ako „soľ“, Je mnoho toho, čo si máme navzájom odpustiť. V cirkvi veľmi potrebujeme ľudí, ktorí si nebudú stavať vlastné pomníčky, ktorí v nej nebudú slúžiť, aby vylepšili svoje „pí ár“ (PR – public relations), svoj obraz na verejnosti, ale budú slúžiť ako Ježiš, bez očakávania pochvaly.

Podobenstvom Ježiš nedáva odobrenie otroctvu, vonkoncom neschvaľuje vykorisťovanie, ani nenabáda k nevďačnosti (veď za naším textom nasleduje práve príbeh o uzdravení 10 malomocných, v ktorom je vďačnosť ocenená). Podobenstvom o neužitočných služobníkoch nás Ježiš učí správnemu porozumeniu Bohu, Božiemu pohľadu na nás, našu službu a jej vzťah k spáse.

Ak Bohu ide vždy o našu záchranu – o spasenie človeka oveľa viac, ako o obrady, ktorými Ho uctievame, potom my, ktorí sme s Ním od nášho krstu úzko a dôverne spojení, máme klásť službu Bohu vždy vyššie ako vlastné záujmy. Ako otrok – úzko spätý so svojím pánom -. Si je vedomý svojho postavenia a nerobí si nároky na to, aby pán uspokojoval jeho požiadavky, tak nikto z pokrstených si nemôže myslieť, že sme Bohu slúžili tak skvele, že máme právo postaviť vlastné potreby nad Božie požiadavky. Boh nám nie je nič dlžný. Veď On, „ktorý neušetril vlastného syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ (R 8, 32). Preto keď urobíme všetko, čo od nás Pán požaduje, spravili sme iba to, čo bola naša povinnosť.

Podobenstvo podčiarkuje to, čo Johann Sebastian Bach písal pod svoje skladby skratkou s. D. g. – soli Deo gloria – jedine Bohu sláva.

Aj keď sa snažíme zachovávať Božie prikázania a žiť tak, aby to bolo milé Bohu, nevzniká nám tým nárok na život, v ktorom pôjde všetko ako po masle. Veď náš vzťah k Bohu predsa nie je obchod: Pane Bože, my si Ťa tu, v chráme uctíme a Ty nám dáš dobrý, spokojný život. Zachovávaním Božích

prikázaní nezbierame nijaké plusové body. Konáme len to, čo nám ako záväzok vyplýva z krstu. A keď nám Boh dá zdravie, vydarené deti a iné vzácne dary, nerobí to ako odmenu za naše dobré skutky, ale slobodne – zo svojej lásky. Alebo keď prídeme raz za dva týždne (možno aj častejšie) do kostola, je to vari dôvod čosi si nárokovať? Keď prichádzame do Božieho domu počuť tam slovo Kristovo, ktoré duchovne buduje, potešuje, napomína, napravuje, či vari je na tom niečo zvláštneho za čo by nás mal Boh chváliť? – Sotva. Konáme len to, čo od nás Pán čaká. Môže sa však stať, že On nám dá aj to, čo si nemôžeme nárokovať. Aj dnes, pri svätej Večeri nám chce poslúžiť sám Kristus, skrze svojich nehodných služobníkov. Nech nás Božia láska motivuje, aby sme aj my slúžili Pánovi s radosťou, v pokore, bez toho, aby sme okolo seba „vírili prach“, seba stavali do popredia či očakávali pochvalu.

Kto tak koná, je oslobodený od zatrpknutosti a nepatričného zaoberania sa sebou samým. Vie, že v láske a obeti Pána Ježiša Kristovi mu nebeský Otec daroval všetko, nezostal mu nič dlžen.

Dnes sme počuli o úlohe, ktorú dal Pán svojim služobníkom. Úloha, služba, ktorou nás Ježiš poveril je zodpovednosťou a láskou zároveň. Obe spolu súvisia. A ako zodpovednosť, tak ani láska nemá hraníc. Obe sú nevyčerpateľné, obe dávajú nášmu životu zmysel aj dôstojnosť. Amen.

S použitím viacerých prameňov

Prosby o pokoru
Ježiši, tichý a pokorný srdcom, vypočuj ma!
Od túžby, aby som bol vážený, osloboď ma, Ježiši!
od túžby, aby som milovaný,
od túžby, aby som bol oslavovaný,
od túžby, aby som bol stredom pozornosti,
od túžby, aby som bol chválený,
od túžby, aby som mal prednosť pred inými,
od túžby, aby ku mne prichádzali po radu,
od túžby, aby sa súhlasilo s mojimi názormi,
od túžby, aby ľudia chápali a uznávali moju dobrú vôľu,
od obáv, aby som nebol pokorovaný,
od obáv, aby mnou ľudia neopovrhovali,
od obáv, aby ma ľudia od seba neodháňali,
od obáv, aby som nebol potupovaný,
od obáv, aby sa na mňa nezabúdalo,
od obáv, aby som nebol zosmiešňovaný,
od obáv, aby so mnou nezaobchádzali nespravodlivo,
od obáv, aby som nebol upodozrievaný, osloboď ma, Ježiši!
Aby iní boli väčšmi milovaní ako ja, Ježiši, daj mi milosť,
aby som po tom túžil!
Aby iní rástli vo vážnosti a ja aby som bol umenšovaný,
aby sa iní uplatňovali a ja aby som bol odstrkovaný,
aby iní boli chválení, a ja som zostal nepovšimnutý,
aby sa iným dávala vo všetkom prednosť predo mnou,
aby sa iní stávali viac svätými ako ja, len keď sa ja
stanem natoľko svätým, koľko môžem, Ježiši, daj mi milosť, aby som po tom túžil.

Amen.

Kardinál Rafael Merry del Val (*1865, †1930)

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.