Evanjelium podľa Matúša 20, 1 – 16
„1 Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. 2 Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. 3 O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. 4 A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. 5 A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. 6 A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? 7 Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu [a čo bude spravodlivé, dostanete]. 8 Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. 9 Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. 10 Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. 11 A keď dostali, reptali proti hospodárovi: 12 Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. 13 On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15 Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? 16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými, [lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených].“ (Evanjelium podľa Matúša 20, 1 – 16)
Milí bratia a milé sestry!
Ježišovo podobenstvo o robotníkoch na vinici vysvetľuje obsah vyznania viery. Konkrétne tej jeho časti, v ktorej vyznávame: „Verím svätú cirkev“.
V podobenstve počujeme najprv o tom, čo je poslaním cirkvi. Je ním misia – úloha pozývať k Ježišovi, do práce na Božom diele ďalších. Hospodár vyšiel hneď na úsvite najať robotníkov na svoju vinicu. Nábor potom zopakoval ešte štyri krát. Dielo misie sa má aj v našej dobe konať po celý čas existencie cirkvi. Od „včasného rána po celý deň.“ Od rána ľudského života volá cirkev ľudí k Bohu. Už krstom malých detí, následne ich vyučovaním na detskej besiedke, hodinách náboženstva, konfirmačnej prípravy, na stretnutiach dorastu a mládeže. Dospelých pozýva cirkev k Bohu na službách Božích, biblických hodinách a ďalších misijných podujatiach. K Ježišovi cirkev pozýva ľudí aj službou starým, chorým, nevládnym v domovoch dôchodcov, nemocniciach aj domácnostiach.
Všimnime si, že hospodár nečaká, kým robotníci prídu sami. Vychádza za nimi, povoláva ich. Ani my – ako Kristova cirkev nemáme vyčkávať, kým ľudia prídu sami, ale máme ich hľadať, ísť za nimi, pozývať ich k Ježišovi, do služby na Božej vinici.
Na vinici bolo stále dosť miesta pre ďalších robotníkov. Aj v cirkvi je dosť miesta pre každého. Nik sa nemusí cítiť zbytočným. Pán Boh volá všetkých. Každý má obdarovanie, ktorým môže slúžiť, má dary, ktoré môže v cirkvi uplatniť.
Podobenstvo prirovnáva prácu cirkvi k oberačke hrozna. Vyjadruje tým, že podobne, ako oberať hrozno môže každý, kto je aspoň trochu zdravý a pri sile, tak aj v cirkvi môže slúžiť každý. Ako pre zber úrody hrozna nie je potrebný výučný list, ani ťažké odborné štúdium, tak sa aj do základného poslania cirkvi – pozývať ľudí k Ježišovi, k práci na Božom diele, môže a má zapojiť každý člen cirkvi.
Čo ponúka hospodár robotníkom? Aká je odmena za prácu v misijnom úsilí? – To, čo je spravodlivé. To, čo potrebujú, aby mali dosť pre ďalší deň (to predstavoval 1 denár) – aby sme mali dosť nádeje a sily pre život. Tak veľmi ich potrebujeme!
Podobenstvo naliehavo pripomína výzvu, aby sme získavali pre vieru v Ježiša nových ľudí. Beda cirkvi, beda cirkevnému zboru, beda jednotlivým kresťanom, ktorí túto výzvu nechcú počuť!
Bolo už spomenuté, že podobenstvo vysvetľuje, ako máme rozumieť „svätosti cirkvi“. Misijnou prácou zhromažďujeme do cirkvi mnohých. Mnoho je povolaných, avšak nie všetci sú vyvolení (v. 16b). Kto je a kto nie je vyvolený sa rozpozná podľa jeho vzťahu k Božej dobrotivosti.
Obrazom dobrotivosti, ktorú nám Boh zjavil v láske Ježiša Krista k nám, je počínanie hospodára pri večernom účtovaní. Došlo k prekvapeniu. Nielenže tí, ktorí prišli do práce poslední, dostali mzdu prví (poslední v práci a prví pri pláci, to sa nerobí...), ale dostali toľko, ako tí, ktorí pracovali celý deň. Ježišovo podobenstvo nerieši otázky ekonomiky, „menežmentu práce“, výplat ani prémií. Rieši otázku toho, čo vládne v Božom kráľovstve. Nevládne tam ani výkon, ani odplata, ani vypočítavosť, ale Božia dobrotivosť. Tú Pán Boh prejavuje každému. Božia dobrotivosť platí pre všetkých.
Pán Boh nikomu nekrivdí. Tým, ktorí pracovali najdlhšie, dal presne to, na čom sa pred prácou spolu dohodli. Boh nikoho o nič neukráti. Tí, ktorí reptali, ukázali, že nemajú zmysel ani pre hospodárovu dobrotivosť, ani pre potreby blížnych. Veď keby robotníci dostali menej ako denár, z čoho by živili svoje rodiny? Denár bola totiž mzda potrebná aj postačujúca na dennú obživu. Toto ľudia s farizejským postojom nevidia. V Ježišovej dobe, ani dnes. Uvažujú inak. Pýtajú sa: Čo mám z toho, že som zachovával Božie prikázania od mladosti, keď ten, kto uverí ako dospelý, či až pred smrťou, dostane to isté, čo ja? Kladú si otázku: Čo z toho máme, ak sme sa usilovali slúžiť Bohu od mladosti?
Keď to tak je, mali by sme mať z toho radosť. Mali by sme byť vďační, že s Bohom smieme žiť od útleho detstva, od mladosti smerovať do večnosti. Ak sme vskutku ľuďmi Božími, ľuďmi viery, nebudeme Božiu dobrotivosť iným závidieť. Veď Boh nám jej nedal menej. Určitá ekonomická rozdielnosť je pre štát, pre svet potrebná. Systém, keď každý za prácu rozličnej kvality dostal zhruba rovnakú plácu sme tu už mali. Viedol k demotivácii pracovníkov a k neschopnosti nášho hospodárstva konkurovať vyspelým ekonomikám. V cirkvi však neplatia zákony ekonomiky, ale zákony Božieho kráľovstva. – Zákony Božej dobrotivosti, ktorej sme všetci nehodní, tvárou tvár ktorej sme všetci hriešnici. Platia v nej tiež zákony lásky, ktorá blížnemu nezávidí. Nech už bol náš život akýkoľvek, pre každého, kto sa kajá a verí Božiemu slovu platí: Pán chce dať aj tebe svoju lásku, odpustenie a silu. On nikoho neukráti, nikomu neukrivdí.
Cirkev je zmesou povolaných a vyvolených. Jej svätosť nie je v tom, že tí, ktorí do cirkvi patria by azda boli perfektní, bezchybní. Svätosť cirkvi je v Božej dobrotivosti. zjavenej v Ježišovi Kristovi. Na vzťahu k tejto dobrotivosti sa rozhoduje, kto patrí do cirkvi – medzi vyvolených Božích, medzi tých, ktorých ako svätých (oddelených od zla) vidí Boh.
Ako odpovieme na Božiu dobrotivosť? Farizeji a zákonníci, ktorí prestali rozlišovať medzi zákonmi sveta a zákonmi Božieho kráľovstva odpovedali odporom, nenávisťou, ktorá Ježiša Krista priviedla na kríž. Ani ľudská samospravodlivosť však nemôže zničiť Kristovo dielo. Akurát dokazuje, že tí, ktorí ju pestujú, sú povolaní, ale nie vyvolení.
Pane Ježiši Kriste, popraj nám, aby sme lásku, ktorú nám dávaš preukazovali aj ďalším, aby sme z Tvojej milosti boli nielen povolaní, ale aj vyvolení. Amen.
Pramene: František Žilka: Podobenství Ježíšova (vyd. Kalich, Praha 1930);
Kol. autorov pod vedením Josefa Smolíka: Kážeme Krista I. (vyd. Synodní rada ČCE, Praha 1994).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
