V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Veľký piatok, Matúš 27, 45 - 46

„Od šiestej hodiny nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. A o deviatej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: Éli, Éli, lama sabachtani? To je: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúš 27, 45 - 46)

Milí bratia, milé sestry,
ak by Veľký piatok ostal pri pašiách -umieraní a smrti Ježiša Krista, a končil informáciou o tom, ako sa pri Jeho hrobe rozostavil vtedy najefektívnejší zabezpečovací systém, bol by plný frustrácie.
Potvrdzoval by presvedčenie vtedajších i dnešných skeptikov, že milosť - veľkorysá dobrosrdečnosť, s ktorou Boží Syn premieňal životy zúfalých, stroskotaných ľudí, na tejto zemi neobstojí. Viera, že ich dokonalá, bezpodmienečná láska postaví na novú úroveň, je nereálnym očakávaním. Rovnako naivné je odhodlanie o nich zápasiť. Za nich zomierať.
Každý sa tu skôr či neskôr naučí: Ak chcem prežiť, musím sa prispôsobiť: zákonu výkonu, úspechu, využitia možností a zisku. Musím sa vysporiadať sa s princípom, že mi nikto nič nedaruje, nikto nič za mňa neurobí. Všetko musím zvládnuť SÁM. Najlepšie - v plnej sile a dobrom zdraví, sviežej mladosti - alebo v snahe robiť aspoň ten dojem.
Príbeh utrpenia Krista v tisícoch príbehov utrpenia človeka dnes sa javí v takomto myslení cudzorodý. Nenormálny. Absurdný.
Tušenie telesnej, duševnej, ale aj duchovnej zraniteľnosti nás ochromuje – a tak sa biede pokúšame včas vyhnúť.
Zápasiť tam, kde nie je isté víťazstvo - nás nebaví. Vzdávame sa.
Nie je Kristov kríž, Jeho umieranie dostatočným dôkazom toho, že Láska a pravda vychádza na hanbu - a jej nositelia na posmech?
„Nastala tma po celej zemi“ – píše evanjelista. Nastala tma – hrozivá a zahmlievajúca. Tma, ktorá zahaľuje manipuláciu s ľudskou dôverou.
Nie je ešte stále aktuálna? Nie sú práve vďaka nej likvidovaní mnohí ľudia? Pomaly, nenápadne, ale prezieravo a systematicky?
Tma na celej zemi siaha od ignorovania násilia, prehliadania utrpenia po nepokoje, ozbrojené konflikty a ničivé prírodné katastrofy. Od ťažko skúšaného Japonska a krajín afrických dovolenkových destinácií po utrpenie miliónov ľudí v krajinách, o ktoré sme sa nezaujímali, na ktoré sme sa nikdy nepýtali.
Tma na zemi sama osebe nie je trestom. (Sú ľudia, pre ktorých je dokonca výhodou.) No je signálom, že sme už zašli priďaleko. Že nie sme nesmrteľní. Že nie sme takí neohroziteľní, ako si namýšľame. A Bohu sa nebudeme
vysmievať.
Je ale smutné, že túto tmu vytvárame aj aktívne. Uspokojujeme sa s povrchnosťou, plytkosťou, prezentáciou rétoricky zdatných jednotlivcov. Bez námietok. Bez otázok. V mene pokoja sme sa prestali snažiť, prestali sme sa zaujímať, či sa naozaj inak myslieť a žiť nedá.
Do konfliktov radšej nechceme vidieť. Držíme sa pohodlia alibizmu, že aj tak by sme nič nemohli zmeniť.
Sme sklamaní. Sklamaní z vývoja demokratickej spoločnosti. Sklamaní z cirkvi. Verili sme, že v slobodnej spoločnosti a aj slobodnej cirkvi si vytvoríme prostredie, ktoré ponúkne dobré podmienky preto, aby sme sa mohli rozvíjať, kde budeme užitoční, podporení, motivovaní.
Ale dobré nádeje skrachovali a nás to zranilo. Strata dôvery bolí viac ako strata peňazí, vedie k neistote, obavám.
Niekoľkonásobné sklamanie – z politiky náboženských autorít, mocou posadnutých politikov a zmätených, zastrašených obyčajných
ľudí vyjadruje Ježiš na kríži výkrikom: Bože môj, prečo? Bože môj, prečo si ma opustil?
Tento výkrik však nie je výčitkou. Je modlitbou. Ježiš aj teraz nutne potrebuje udržať kontakt s Otcom. Robí to aj výkrikom. Aj otázkami. Jeho modlitba je slovami, ktoré zbožní židia dobre poznajú – ako 22. Žalm. Začína vzlykom bezmocného, utrápeného človeka v depresii, úzkosti a pokračuje vykreslením jeho biedy: „Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: Spoliehal sa Hospodina, nech teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie!“ Tu má možno pôvod aj zločincova výčitka, ktorú Ježišovi predstiera: Tak teraz ukáž, čo vieš... Dokáž sa, ak si Boh!
V tejto hĺbke rozumie Boh všetkým trpiacim. Tu ich stretáva – v úplnej hĺbke ľudského bytia.
Bože, prečo? Prečo som ostal zabudnutý, ponížený, nepochopený, sám? Prečo, Bože?
Aj teraz je Kristus skutočným človekom. A dáva najavo, že kričať k Bohu je v utrpení úplne pochopiteľné. Normálne. Ľudské. Tu mĺknu
všetci, ktorí sa nad bolesť odporúčali povzniesť. Mĺknu aj tí, ktorí trvali na tom, že ak si veriacim, nemôžeš trpieť. A to ticho je časom, kedy sa dá prísť k Bohu s otázkami, ktoré ľudia nevládzu počúvať, lebo si s nimi nevedia poradiť.
Bratia a sestry,
Kristus je aj v týchto hĺbkach s nami. Volá s nami a za nás k Bohu aj dnes.
Volá s tými a za tých, ktorí nerozumejú, prečo jedni pracujú a iní namiesto nich žnú. Kristus vo svojom Prečo, Bože? volá so zúfalými, ktorí sa márne domáhajú svojho práva. Pýta sa so starými, chorými, osamelými, ktorí musia zápasiť o svoju dôstojnosť. Pýta sa so všetkými nedocenenými, ktorí si svoje ohodnotenie musia vydobýjať. Prečo, Bože, sa pýta s tisícimi nezamestnaných a mladých ľudí – vzdelaných a plných nových myšlienok, ktorí si márne hľadajú uplatnenie. Prečo, Bože? sa pýta v hĺbke nešťastníkov, ktorí siahajú po alkohole a zabudnutí, lebo inak si bolesť a prázdno v duši zaplátať nevedia...
Kristus kladie otázky Bohu za milióny, miliardy bezradných ľudí na svete.
Ale Jeho „Prečo?“ znie aj nám. Rozhľadeným, zodpovedným a kompetentným. „Prečo, to, človeče, dopustíš?“ znie všetkým, ktorí sa už na správy o dianí doma a vo svete nemôžu pozerať, i tým, ktorí súcitne plačú len pri seriáloch a dojímavých reality show s nebeským názvom. Jeho „Prečo?“ znie nám, ktorí tvrdíme, že sme naozaj veriaci ľudia - či to už prejavujeme chodením do kostola – alebo nie... Čo má moc nami pohnúť, aby sme odovzdali niečo zo seba pre iných, aby sme svoju vieru dokázali?
To, že Kristus na kríži zápasí, nie je tragédia. Je to nádej. Nádej, že tento boj nebol a nesmie byť márny. Napriek všetkým zbabelým, zapredaným, skorumpovaným ľuďom pod krížom. Napriek tým, ktorí dodnes bezmocne stoja a pozerajú sa – alebo využívajú príležitosť a delia si biedne dedičstvo úbohých umierajúcich.
Ježiš otázkami neskončil. Boh Mu na ne odpovedal - svojou podporou. Ježiš mohol odísť v pokoji - so slovami: Je dokonané. Zvládnuté. Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.
Aj k našim zápasom o pravdu a skutočnú lásku patria a budú patriť pocity opustenia, nepochopenia, samoty. Ale Boh ich s nami bude niesť v Kristu. Bude nás v nich podporovať, aby sme verili, vedeli, že majú zmysel.
On na kríži prijíma aj to, čomu celkom dobre nerozumie. To, čo Ho živí, je viera v dobrého Boha. Tá Mu dáva silu nevzdať to.
Takáto kvalita viery je výzvou aj pre nás. Boh, ktorý svetu stále dáva šancu, potrebuje, aby sme z biedy, kríža, súbojov nevycúvali. Na odpoveď nás nenechá čakať pridlho.
Preto, aby sme sa aj my stali ozajstnými ľuďmi, potrebujeme si prejsť aj hĺbkami, skúškami sklamaní a kríz. Nestačí, ak sme o nich iba informovaní. Nestačí, ak do nich posielame iných.
Veľký piatok krížom nekončí. Prináša perspektívu vyhratého zápasu – nádej novej budúcnosti.
Dnes je čas, dobrá príležitosť chopiť sa tej skutočnej, autentickej viery v Boha znova – neprestať ju vyznávať a pustiť k rozhodovaniu tam, kde je práve náš ľudský vklad veľmi dôležitý. Neostaneme sami. Boh v Kristu nám bude rozumieť. Bude nás chrániť a pomôže nám víťaziť. Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.