2. slávnosť veľkonočná, Žalm 133
Milí bratia a milé sestry!
Veľká noc je nádherným sviatkom živého Krista, ale aj výzvou. Výzvou pre nás, „aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“ (R 6, 4b). Ako túto výzvu napĺňať? Ako chodiť v novote života?
O jednom zo spôsobov počujeme zo 133. žalmu. Žalm sa nezaoberá nijakou fantazmagóriou, ale každodennou skutočnosťou, životom, ktorý by mal byť dobrý. Biblia spája pojem dobra s Bohom, ktorý je prameňom všetkého dobrého (Ž 118, 1; Mt 19, 17). Pán Boh je dobrý a chce ukázať svoju dobrotu v záchrane človeka. Kto zachováva Hospodinov zákon, koná dobro. Dobré je to, čo je tým, čím má byť – napr. soľ, ktorá nestratila chuť (L 14, 34).
133-tí žalm v úvode odpovedá na otázku: Hľa: čo je dobré? Čo je milé? Naozaj, aj my mnohokrát nevieme, čo je dobré a čo milé, krásne, príjemné. Pritom vedieť, čo je dobré, ako konať dobro, ako si počínať vľúdne, ako robiť to, čo má hodnotu, význam, zmysel a vedieť, čo je milé (iné biblické preklady uvádzajú: krásne, príjemné) – teda čo môže človeka vnútorne uspokojiť, pozdvihnúť, naplniť a motivovať, sú dve základné potreby nášho života. Vedieť, čo je dobré a čo je milé sú dve základné potreby ľudského žitia.
Odpoveďou žalmistovi ani nám nie sú etické či estetické pokyny, ani návod na zaistenie si spokojnosti a rozkoše. Dobré a milé je byť spolu. Podľa Biblie je pre človeka dobré žiť v spoločenstve, hodnotu má pospolitosť, súlad, svornosť Božieho ľudu, nie súkromné prežívanie príjemných pocitov.
Zo žalmu však priamo nevyplýva, komu má byť príjemné, keď bratia svorne bývajú. Žalm 133-tí je pútnickou piesňou, ktorú si Izrael spieval pri putovaní do Božieho príbytku. Preto je možné a pravdepodobné, že ide o to, čo je milé Hospodinovi. On ukazuje svoju dobrotu pre nás, pre našu záchranu. Dobré je, že Hospodin nás zjednocuje. Keď je iniciatíva Božia, vzniká jednota, ktorá má šancu vydržať, veď nejde iba o vzájomné zjednotenie ľudí, ale o spoločenstvo s Hospodinom. V podobnom zmysle znejú aj Ježišove výroky: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18, 20). Alebo: „aby všetci jedno boli, ako Ty Otče si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli“ (J 17, 21 – 23). Aj výroky apoštola Pavla o cirkvi, ktorá je Kristovým telom a On jej Hlavou (1K 12, 13; Ef 1, 23; 4, 11 – 16) hovoria o prepojenosti, o zjednotení s Bohom. A to je dobré, tak pre bratov (a sestry), ako príjemné aj Hospodinovi. Kde sme zjednotení pred Pánom Bohom, to prináša požehnanie nám a Pánu Bohu slávu.
V žalmoch 120 – 134, ktoré voláme pútnickými piesňami, lebo Boží ľud si ich spieval na ceste do chrámu, sú viaceré priamo aj nepriamo formulované otázky. Nie sú tam len kvôli prirodzenej ľudskej zvedavosti. Tieto otázky nás vedú k modlitbe, priam vťahujú do modlitby a učia nás premýšľať a podieľať sa na spoločnom hľadaní. Vďaka týmto otázkam vychádza človek zo svojej izolácie a stáva sa súčasťou spoločenstva bratov a sestier bývajúcich svorne spolu. Spomeňme si niektoré z takých otázok vedúcich nás k modlitbe a tým i k posiľňovaniu spoločenstva:
Čo Ti dá a čo Ti pridá /podvodný jazyk/? (Ž 120, 3)
Odkiaľ mi príde pomoc? (Ž 121, 1)
Ak budeš počítať neprávosti, kto obstojí? (Ž 130, 3)
Ako konať dobro? – Čo je dobré a čo milé, príjemné? (Ž 133, 1)
Z týchto otázok – vedúcich k modlitbe a k hľadaniu odpovedí v spoločenstve, ktoré je zjednotené s Hospodinom – je zrejmé duchovné dozrievanie pýtajúcich sa. Začína schopnosťou mať nadhľad nad slovami, ktoré človeka zraňujú (Ž 120), prechádza do potreby upnúť sa dôverou na Hospodina (Ž 121, 1) a vrcholí uvedomením si vlastnej neschopnosti a absolútnej závislosti na Božom zmilovaní (Ž 130, 3). Až na záver prichádza hľadanie odpovede na otázku, čo je dobré a príjemné, teda ako uplatniť – preniesť vieru do bežného, všedného života. Život v svornosti, v jednote s Pánom Bohom, Jeho vôľou, je odpoveďou na túto otázku.
Radosť zo spoločenstva – zo svornosti tých, ktorí žijú spoločne, žalm dokresľuje dvomi obrazmi: olejom a rosou. Olej mal v Izraeli bohaté uplatnenie. Slúžil ako pokrm, kozmetika (dnes by sme povedali krém proti slnku), ako liek pri pomazávaní chorých (liečivá masť s hojivými účinkami); používal sa i na svietenie, ale aj ako obetný dar a pri pomazávaní kráľov, prorokov a kňazov. Pomazanie olejom viditeľne zobrazovalo odovzdanie moci, ktorú Pán Boh udeľuje. Tak, ako nepochybne cítila na svojej hlave olej osoba pomazaná za kráľa, kňaza či proroka, tak je isté, že Pán Boh ju ustanovil do tohto úradu. Olej pomazania vyliaty na hlavu steká (doslova: je zostupujúci) po vlasoch, brade až k lemu výstrihu odevu, ktorý sa spravidla obliekal cez hlavu. Význam symbolu oleja v našom žalme je, že tak ako olej steká na bradu a rúcho Áronovo (kňazov povolaných do služby), tak sa Božie požehnanie dostáva všetkým, ktorí žijú spolu svorne.
Podobne aj dážď padá do celého kraja a slúži na dobro všetkých jeho obyvateľov, tak je dážď (rosa) obrazom požehnania, ktorého sú v Božom ľude účastní všetci bez rozdielu. Božie požehnanie spočíva na bratoch (a sestrách) žijúcich svorne spolu – to jest vo vzájomnom súlade i v súlade s Hospodinom. Obsahom tohto požehnania je život naveky – večný život.
Sme teda volaní nezabudnúť na dôležitosť vzťahu s Bohom i blížnym, na to, aby tieto vzťahy boli v súlade.
Dobré je žiť v spoločenstve, pospolitosť, súlad, svornosť Božieho ľudu sú väčšou hodnotou ako súkromné prežívanie príjemných pocitov. Potvrdzuje to aj nasledujúci príbeh, ktorý rozprával istý farár z Brazílie:
Na jednej ulici v Rio de Janeiro denne vídaval žobráka. Sedel na zemi a s natiahnutou rukou prosil o almužnu. Nemohol chodiť. Mal zmrzačené nohy. Farár pozoroval, ako mnohí prechádzali okolo tohto muža bez povšimnutia. Uvedomil si veľmi tvrdý údel tohto postihnutého človeka. Podišiel k nemu a spýtal sa ho, či si želá vstať a chodiť. Chlapík si farára chvíľu nedôverčivo obzeral. Dúfal síce vo zvrat v svojom živote, no farár bol prvý, kto sa mu prihovoril po veľmi dlhom čase. „Som na všetko sám“, sťažoval sa, „ľuďom je trápne zastaviť sa pri mne. Hanbia sa so mnou hovoriť.“ Poďakoval sa farárovi a povedal, že by rád chodil, no nik mu nepomôže. Protézy sú pre neho a jeho rodinu (cenovo) nedostupné. Na to, že bude opäť chodiť, musí asi zabudnúť. Farár mu podal ruku a povedal, že sa pokúsi pomôcť mu.
Na nedeľných službách Božích hovoril o tomto mužovi a o tom, čo by bolo možné pre neho urobiť. Spontánna zbierka na službách Božích vyniesla viac ako bolo potrebné na barly a protézy. Farár bol šťastný, ale omnoho šťastnejší bol však muž z ulice. Nemohol uveriť tomu, že mu ľudia pomohli. Nasledujúce týždne cvičil tak usilovne, že dokázal chodiť bez pomoci. Na Veľkú noc ho farár pozval na služby Božie. Usadil ho dopredu k oltáru. Kázal o tom, že Ježiš bol vzkriesený k novému životu a On dáva nový život aj nám. Aj my smieme mať podiel na tom, aby ľuďom v našom okolí začal nový život. „Pre nášho priateľa“, povedal prítomným, „začal (nový život) vďaka vám.“ Vstal a ukázal, že predtým nevládny muž, ktorému zbor daroval protézy, môže chodiť. V kostole zavládlo obrovské nadšenie. Farár spomína: „Bol to najkrajší sviatok vzkriesenia, aký som zažil.“
Áno, dobré je žiť v spoločenstve; pospolitosť, súlad, svornosť Božieho ľudu sú nesmiernou hodnotou. „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“
Amen.
Literatúra:
Jan Heller, Jiří Beneš: Poutní písně (vyd. Advent – Orion, Praha 2001);
Pripravili: Helmut Hanisch a Dieter Reihner: Vo viere žiť, vo viere oslavovať, sviatky cirkevného roku /kapitola: Veľká noc; stať: Vzkriesenie k novému životu/ (Porta libri, Bratislava 2010).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
