3. pôstna nedeľa, Žalm 25, 15
„Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla.“ (Žalm 25, 15 (v kontexte celého žalmu))
Milí bratia a milé sestry!
Z textu nepriamo zanieva otázka: Kam, na čo alebo na koho sa upierajú moje – tvoje oči? Je to vlastne otázka: Kde – kam smerujú moje – tvoje myšlienky? Čím je zamestnaná naša myseľ? – Nami samými? Alebo tým, čo si o nás myslia druhí?
Žalmista hovorí: „Moje oči sú upreté vždy na Hospodina.“ Vyznieva to skoro tak, ako nikdy neodbočil od podstatného. Tak to nie je. Veď svoju modlitbu začína slovami: „Ku Tebe, Hospodine, pozdvihujem svoju dušu, Bože môj, v Teba dúfam, nech nevyjdem na hanbu“ (v. 1 – 2 ). Áno, keď si premietneme, na čo všetko sa upiera naša myseľ, keď si uvedomíme, ako sa náš pohľad dá vtiahnuť do rôznych nástrah a pokušení, aké ľahké je stratiť z očú obzor večnosti, stratiť oporné body, ktoré nám pomáhajú nasmerovať náš pohľad na Hospodina, zisťujeme, že keď sa nám podarí uprieť oči na Hospodina, potom vidíme Boha, ktorý nás konfrontuje s našou minulosťou.
Žalmista hovorí o hriechoch mladosti (v. 7) a prosí: „Pamätaj na mňa podľa svojej milosti“. Nielen v jeho, ale aj v našej minulosti sú veci, ktoré nás zaťažujú. A nechceme, aby to tak zostalo. – Nechceme, aby nás určovalo a ľakalo to negatívne z našej minulosti, ale aby rozhodujúcou bola Božia dobrota.
Žalmista vie, čím je tlak minulosti, ale aj čo je byť pod tlakom ľudí (v. 2). Prosiť o odpustenie je vždy lepšie, ako čosi potláčať, ako zametať špinu pod koberec.
Možno sme ublížili iným a možno iní ublížili nám. Každopádne náš život by prebiehal celkom inak, keby nás Pán Boh rozličným spôsobom neuchránil pred zlom. Čím je človek starší, tým väčšmi má dôvod byť vďačnejší za milosť, ktorú mu – ktorú nám Hospodin preukazuje.
Keby boli odhalené naše utajované myšlienky a pocity, bolo by to pre nás zahanbujúce. O to dôležitejšie je, aby naše oči boli upreté na Hospodina.
Keď sa nám podarí uprieť oči na Hospodina, potom vidíme Boha, ktorý nám je v našej prítomnej situácii nablízku. On vyslobodzuje naše nohy z osídla. Keď človek uviazne v osídle zlého, priestor pohybu sa zmenší a zamotávame sa viac a viac. Osídlo nie je iba náhoda, či smola v živote, ale nastavená pasca. Napríklad klamár si musí pamätať všetko, čo, kde a komu povedal, inak sa zamotá – osídlom – pascou sa mu stanú vlastné slová. Kto do takejto pasce padne, môže analyzovať, prečo padol do osídla. Môže sa sám pokúsiť vyslobodiť, môže sa zlostiť, alebo namiesto toho, môže zmeniť svoju optiku: „Uprieť oči na Hospodina, lebo On mi vyslobodí mi nohy z osídla.“ Presmerovať svoj pohľad a pozornosť od starostí, problémov a strachu na Hospodina (v. 16 a 2). Situácia sa tým možno nezmení. Cieľom nie je ujsť od ťažkostí, ale nedať sa nimi ochromiť. Koľkými osídlami zamestnávame svoju myseľ. Potom niet div, že nenapredujeme.
Keď sa nám podarí uprieť oči na Hospodina, potom vidíme Boha, ktorý nás učí svoje ceste – svojim chodníkom (v. 4 – 5).
Stáva sa, že sa pýtame: Čo som robil celý deň? Mali sme naplánovaný denný rozvrh, ale zďaleka všetko nevyšlo podľa našich zámerov. Povieme si: Aj zajtra je deň. Zase si všeličo naplánujeme. Naše oči sú upreté na kalendár s jeho termínmi – s tým, čo musíme stihnúť. Naše oči sú upreté na nás – na naše úlohy, naše predsavzatia. Dovolíme Pánu Bohu, aby nás pri tom sprevádzal, ale čosi celkom iné je prosiť (v 5): „Vo svojej pravde veď a vyučuj ma.“
Božia pravda môže byť iná, ako naše plány a predstavy. Božou pravdou môže byť, že už dlhšie oklamávame sami seba. Pravdou môže byť, že v našom žití sa nič nemení na lepšie. Ak to tak je, práve vtedy potrebujeme väčšmi ako čokoľvek, aby nás Pán Boh učil svojej pravde. Možno to bude namáhavá cesta.
Ježiš Kristus je cestou, pravdou i životom (J 14, 6). Chce byť cestou, pravdou a životom aj pre nás. Naša minulosť, prítomnosť aj nami naplánovaná budúcnosť sú ničím oproti večnosti, ktorú nám Ježiš otvára. Túto perspektívu neradno stratiť. Preto túžime vyznávať: „Moje oči sú upreté vždy na Hospodina.“ Preto prosíme: Hospodine, „obráť sa ku mne.“ Áno, Pane, túžime nestratiť priamy pohľad na Teba a Ty k nám obráť svoju tvár – aby sme videli nie len problémy, ale aj Tvoje riešenia. Nie iba svoje slabé schopnosti, ale Tvoje nesmierne možnosti, nielen svoju – neraz zbabranú minulosť, ale slávnu budúcnosť, ktorú máš pripravenú z lásky aj pre nás.
Pred mnohými rokmi pôsobil na francúzskom vidieku jeden farár, ktorý spomínal na stretnutie, ktoré ho veľmi ovplyvnilo. V jeho farnosti žil roľník, ktorý zavčasu ráno – predtým, ako šiel na pole – vošiel do kostola a tam sa pozabudol.
Jeho sused, ktorý s ním obrábal rovnaké pole, sa čudoval, že nie je v práci a hútal, kde by mohol onen roľník byť. Napadlo mu nazrieť do kostola. Keď ho tam zazrel, spýtal sa: Čo tu robíš tak dlho? Nato dostal odpoveď: Dívam sa na dobrotivého Boha a dobrotivý Boh sa díva na mňa. Farár o tom povedal: Hľadí na dobrotivého Boha a dobrotivý Boh hľadí na neho – na tom záleží všetko.
To je aj pozvanie 25. žalmu: Pozdvihnúť – upriamiť náš pohľad k nášmu dobrotivému Bohu a dovoliť, aby On prezrel náš život a to, čo nami hýbe. Potom naše nohy neupadnú do osídla a naše srdce bude vyvedené z úzkostí. Amen.
Požehnanie:
Náš dobrotivý Boh nech vás vzpriami.
Nech otvorí vaše oči, aby ste ich upreli hore
a objavili Božie konanie vo vašom žití.
Boh nech vás vyvedie zo všetkého, čo vás spútava,
nech postaví vaše nohy na šíru plochu
a naplní vaše srdce svojím pokojom.
Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
