V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

4. pôstna nedeľa, 1. Jánov 4, 9 – 10 a 19

„V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.  V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý.“ (1. Jánov 4, 9 – 10 a 19)

Milí bratia a milé sestry!

Radujte sa! – Túto výzvu obsahuje názov 4. pôstnej nedele (Latinsky: Laetare!) Je dobré a potrebné zdôrazňovať v cirkvi radosť. Neraz sme my kresťania chladní ako psí „čumák“. Namiesto radostných omilostených Božích detí sa správame skôr ako ufňukanci. V istom zbore v Čechách to tiež nebolo inak, preto brat farár raz oslovil zhromaždenie nie tradične zaužívaným: „Bratia a sestry!“ ale: „Bědunkové a bědunky!“ Je zle, keď sa nám zo života vytratí radosť, keď prestávame vidieť dôvody radosti.

Dnes dopoludnia pri otvorení pôstneho modlitebného týždňa zaznela v jednej z modlitieb aj vďačnosť za deti a v nej obsiahnutá radosť z toho, že aj na dnešných hlavných službách Božích ich prišiel po požehnanie k oltáru celý kŕdeľ.

Reformátor kresťanskej cirkvi Dr. Martin Luther povedal, že „kde vidíme dieťa, tam stretávame Boha sviežo (čerstvo) pri čine“. Tam Pán Boh zreteľne pokračuje v diele stvorenia. Každé dieťa v cirkvi nás má napĺňať radosťou. Osobitne tie, ktoré rodičia od mladosti vedú ku Kristovi – On je cesta, ktorá nás vedie do dobrej večnosti (J 14, 6).

Už to, že sme, že jestvujeme, je dôvodom na radosť. Veď za život vďačíme Bohu – Božej láske, ktorá nám ho darovala skrze našich rodičov. Všetko nové a krásne povstáva z lásky: umelecké dielo, báseň i nový ľudský život. Láska ho predchádza; láska Božia, láska rodičovská bola na jeho začiatku. Ktosi poznamenal, že „Každé novorodeniatko je znamením, že Boh pri nás – ľuďoch, ešte nestratil nádej.“ Každé novorodené dieťa prináša posolstvo, že Pán Boh nám – ľuďom, ešte neprestal dôverovať. Pretože je to tak, pravdu má istá sestra, ktorá napísala:  „Rada by som bola taká, akú ma Pán Boh chce mať, pretože On so mnou zaobchádza tak, ako by som takou už bola.“

Pán Boh nás má rád tak, ako by sme napĺňali všetky Jeho očakávania. Zaobchádza s nami láskyplne, hoci si to nezaslúžime, hoci ani zďaleka nie sme takí, akých by nás nebeský Otec chcel mať.

Uistením o tejto Božej láske je krst. Krst nemluvniatok výstižne vyjadruje, že v Božích očiach nás nerobí milými to, čo sme dokázali vykonať, ani to, čo vlastníme, ani to, čo  pred inými ľuďmi znamenáme. Čo by už len nemluvňa mohlo ponúknuť Bohu? Čím by mohlo maličké bábä preukázať svoje zásluhy? Nemá ani hlboké poznanie Božích právd, ani nedokáže slovami formulovať svoju vieru.

Avšak krst nestojí na veľkosti miery nášho duchovného poznania, ani na veľkosti našej viery. Krst stojí na Božom vyznaní lásky k nám. Lásky preukázanej v za nás obetovanom Ježišovi Kristovi. Krst stojí na Božej láske k nám, ktorá  predchádza všetko naše snaženie.

Pravdaže, keď nám Hospodin vyznáva svoju lásku, Božia láska čaká našu odpoveď. Celý náš život – naša práca, naše vzťahy k ľuďom, naša viera – má byť odpoveďou na Božiu lásku, ktorá nás vo všetkom predchádza.

„V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.  V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý“  (1J 4, 9 – 10 a 19).

Vskutku, skôr, ako sme pri našom príchode na svet prvý raz zaplakali, sa narodilo aj zomrelo mnoho iných ľudí. Smrť niektorých zdanlivo nedávala zmysel, iní zomreli vo viere – po naplnenom živote. Niektorí zomreli prirodzenou smrťou, iní násilnou.

Skôr, ako sme prvým plačom oznámili náš príchod na svet, zomrel Jeden, ktorého smrť bola a je jedinečnou. Jeho život skončil hlasným zvolaním po tom, ako bol potupne  a neprávom pribitý na drevo kríža. Väčšina tých, pre ktorých tento muž predtým čosi znamenal, ušla a skryla sa. Tomu, ktorý to s nimi mienil len dobre, svojím skrývaním sa nepreukázali priateľstvo. No už o niekoľko dní sa ich správanie k Nemu zmenilo. Po Ježišovom vzkriesení sa učeníkom Jeho smrť nevidela viac strašnou a nezmyselnou, ale vierou ju prijali za základ spásy.

To všetko sa udialo dlho pred naším narodením. A predsa – väčšinu z nás priniesli naši rodičia a krstní rodičia ku krstu čoskoro po našom príchode na svet. Vedení Božím Duchom chceli, aby sme nežili na strane Božích nepriateľov, ale v Božej blízkosti. Priali si, aby bol náš život čo najskôr spojený s požehnaním, ktoré nám plynie z Ježišovej smrti a vzkriesenia.

Túžili, aby sme boli pokrstení do Božieho mena – do Božej lásky a (právo)moci. Meno je viac ako iba označenie. Meno Božie, v ktoré sme pokrstení, predstavuje zónu vplyvu Toho, kto toto meno nesie. Sme pokrstení do (zóny vplyvu) Božej lásky a moci.  

Byť pokrsteným je znamenie toho, Komu v pravde patrím-e: Bohu. On nám daroval – prepožičal život. Krst môžeme pripodobniť vztýčeniu zástavy nad územím novej krajiny. Vlajka signalizuje, kto tu je pánom. Krst je znamením: Pánom nášho života je Hospodin. On – náš Boh – drží a nesie náš život. Preto si nemusíme zúfať, keď prídu ťažké chvíle. A keď prídu radostné dni, ďakujeme za ne Bohu. On nás má rád a veľmi Mu na nás záleží. To, že sme pokrstení, je dôvodom na radosť.

Kto svoj krst neverou, či ľahostajnosťou voči Bohu znevažuje, neznevažuje iba posvätný obrad, ale Toho, kto mu skrze krst ponúkol spoločenstvo, svoju lásku. Preto potrebujeme znamenia proti zábudlivosti, ktoré by nám pripomínali, že Boh – Ježiš Kristus je k nám dobrý, že s nami zaobchádza tak, ako keby sme boli takými, akými nás Pán Boh chce mať.

Dnešný svet nepožaduje od kresťanov viac, ako to, aby kresťanmi zostali (A. Camus – voľne cit.). Zbožní židia mali na pergamene napísané slová: „Počuj, Izrael (t. j. Boží ľud), Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ (5M 6, 4 – 5). Tento text si židia vložili do malých kožených puzdier (tefilin), ktoré mali upevnené na čele a na ramene. Prečo? Na čele preto, aby všetky ich myšlienky boli vedené – sprevádzané pomyslením na Toho, komu patria. A na ramene preto, aby boli spomenuté slová blízko ich srdca. Tieto slová vkladali aj do  malej kapsičky (mezuzy), ktorá bola pripevnená pri vchode do každej miestnosti príbytku, v ktorom bývali. Vo dne i v noci, v dome aj mimo neho, teda vždy a všade pripomínali uvedené slová členovi Božieho ľudu: Mám Boha, ktorý to so mnou myslí dobre. Patrím Mu. A to je dôvod na radosť.

Aj do výšky sa týčiaca veža nášho kostola chce byť pre nás znamením proti zabúdaniu na to, že patríme Bohu – Pánovi Ježišovi Kristovi. Každé služby Božie, každý krst, ktorého sme svedkami, každá Večera Pánova, ktorej sa zúčastňujeme (a v pôste na to máme mnoho príležitostí), nám chcú vpečatiť do pamäte, že sme Boží. – Milovaní Boží a Pán Boh stojí na našej strane. Miloval nás ako prvý. Vo svojom Synovi išiel v tejto láske až po smrť na kríži.

A tak spolu s onou neznámou sestrou aj my vyznajme: Radi by sme boli takí, akých nás Pán Boh chce mať, pretože On s nami zaobchádza tak, ako by sme takými už boli.

Každý deň máme mnoho príležitostí priznávať sa k Trojjedinému Bohu, v meno ktorého sme boli pokrstení. Priznávame sa k Nemu, keď Pánovi v modlitbách ďakujeme a od Neho očakávame pomoc, keď si s úctou čítame Bibliu – ono Božie písomné vyznanie lásky – Boží ľúbostný list pre nás; keď žijeme v láske k blížnym, keď k sebe navzájom nie sme ľahostajní. A každá nedeľa nás pozýva potvrdiť našu lásku k Pánu Bohu i účasťou na službách Božích – ochotným prijímaním Jeho slova i ďalších Božích darov.

Božia láska čaká na naše ÁNO. Áno láske, ktorou nás Boh miloval ako prvý a neprestal nás milovať. Preto i my milujme Boha i blížnych, lebo  Boh nás miloval ako prvý.

Amen.

Pramene:  
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei (vyd. Polárka, Vavrišovo 2003);
Heinz Gerlach: Steinbruch fuer Amtshandlungen (Verlag Lydia Gerlach, Marburg, 1989);    
Michael Schmidt: Andacht (14. 4.) in: Feste-Burg-Kalender 2003 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.