Veľký piatok, Lukáš 23, 48
„A všetky zástupy, ktoré sa zbehli na to divadlo, keď videli, čo sa stalo, bili sa v prsia, a tak sa vracali domov).“ (Lukáš 23, 48)
Milí bratia a milé sestry!
Dovoľte podeliť sa s vami o spomienku:
Boli sme v Bratislave iba zopár mesiacov, keď som na Pamiatku zosnulých s deťmi navštívil Ondrejský cintorín. Naskytol sa nám pôsobivý obraz. Aký? – Zástup ľudí stojacich okolo centrálneho kríža. Dav ľudí zhromaždených pod krížom pri svetle desiatok, možno stoviek blikajúcich sviečok, spomína na svojich zosnulých. Títo ľudia majú rôzne osudy a rozličný bol aj údel tých, na ktorých prišli spomínať. Stojaci okolo kríža majú rôzne zamestnanie, spoločenské postavenie, odlišné povahy, vzdelanie i majetkové pomery, ale v niečom sú si zajedno. Pri spomienke na zosnulých, pri myšlienkach na smrť ich – aj svoju vlastnú, nemožno obísť kríž.
Áno, ak túžime po dobrom vyústení života, keď chceme mať dobrú nádej pre našich najbližších, ale aj pre seba, potom nemôžeme obísť kríž. Veď na kríži vyvýšený Ježiš hrá ústrednú rolu v našom spasení, v tom, kam, vyústi náš život. V tomto, že kríž nemôžeme obísť, ak túžime po nádejnej budúcnosti pre našich zosnulých i pre nás, sa cítim so zástupom okolo kríža zjednotený. Pre vedomie: kríž nemôžeme obísť, spájajúce mnohých zhromaždených okolo kríža na cintoríne, je onen dušičkový obraz pre mňa taký pôsobivý.
Bratia a sestry, Veľký piatok však nechce byť len pamiatkou na Zosnulého. Na Veľký piatok nezostaňme v mysliach výlučne pri Ježišovej smrti, ale pýtajme sa: Prečo zomieral Ježiš ako opustený Bohom? Pýtajme sa: Aký zmysel má smrť Pána Ježiša Krista pre nás? Ježišov kríž chceme neobísť nie iba z nezáväznej piety, nie len kvôli spomienke na Zosnulého. Ježišov kríž neobíďme najmä preto, lebo nás pozýva k životu.
Izaiáš (v 53. kap.) o Ježišovi prorocky hovorí: On niesol naše nemoci a vzal na seba naše bolesti. Bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. Znášal trest za náš pokoj, Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. – A keď si všetci mysleli, že je s Ním koniec, vstal z mŕtvych.
Neobíďme kríž! Text, ktorý sme čítali z Evanjelia podľa Lukáša hovorí o mnohých ľuďoch – priamo o zástupoch, ktoré neobišli kríž. Zbehli sa k nemu zo zvedavosti, aby sa prizerali poprave troch odsúdených na smrť. Zástupy sú pripravené dívať sa, zvedavo sa prizerať všetkému neobvyklému: ľudskému utrpeniu, popravu nevynímajúc. Kam sa to až dostal človek? Kam sme sa to až dostali, keď sa utrpenie iných stalo pre nás zaujímavým programom?
Zástupy, o ktorých počujeme, sú chtivé pohľadu na to, ako budú odsúdených klincami pribíjať na kríž a ako sa odsúdenci budú v bolestiach trápiť a pomaly zomierať. Poprava, utrpenie iných – zaujímavý divácky program, reality šou s vysokou mierou sledovanosti. V podobe hororov, ale aj správ o teroristických útokoch, vojenských konfliktoch, živelných pohromách či ekologických katastrofách nám v súčasnosti masmédiá pravidelne ponúkajú takýto program. Iste nie je chybou mať informácie, no nepripusťme, aby sa utrpenie iných pre nás stalo iba senzáciou, len vzrušujúcim divadlom, iba nejakou teoretickou, nové poznanie nám prinášajúcou skúsenosťou.
Písmo svedčí: Všetky zástupy sa zbehli na to divadlo (L 24, 48). Náš pojem divadlo je v pôvodnej novozmluvnej gréčtine uvedený výrazom theoria. Zástupy sa zbehli dívať na čosi, čo ukojí ich zvedavosť, ich túžbu po poznaní niečoho neobvyklého. Smrť Pána Ježiša však nie je – a kiež ani pre nás nezostane divadlom – teóriou. Ježiš nás neprišiel pobaviť, neprišiel, aby sme zostali v nezáväznej úlohe divákov. Ak nemáme obísť Kristov kríž, tak nie iba preto, aby sme sa dívali, zostali dištancovanými divákmi. Pán Ježiš je Ten, od vzťahu ku komu sa rozhoduje kvalita našej budúcnosti, naša večnosť. Keď sa stretávame s Ním vo zvesti Božieho slova, keď nám Biblia stavia pred oči Kristov kríž, nedeje sa tak pre senzáciu, ale kvôli nášmu rozhodovaniu. Buď sa rozhodneme a nanovo rozhodujeme pre Krista a budeme Ho nasledovať, alebo Ho odmietame, síce zdvorilo a úctivo, ale rozhoduje to o kvalite našej večnosti.
Pred časom som bol oslovený, že by bolo dobré, keby som zašiel za jedným mužom, prislúžiť mu Večeru Pánovu. Keď som ho navštívil a vysvetlil mu, v akej veci prichádzam, povedal len jedinú vetu: Nemusíte sa namáhať... Zamrzelo ma to. Nie kvôli mojej osobe. Dotyčný predsa neodmietol mňa, ale Krista, ktorého smel v daroch Večere Pánovej stretnúť. To, či sa rozhodujeme pre Krista, alebo Ho odmietame, rozhoduje o kvalite našej večnosti. Krista možno odmietnuť aj menej príkro, ako spomenutý muž, možno Ho odmietnuť navonok zdvorilo, decentne; každopádne nie je trvalo možné zostať divákom.
O tom počujeme aj z evanjelia. Zástupy prišli na Golgotu ako diváci. Prišli, dívali sa, ale vo chvíli, keď Pán Ježiš umiera, sa s týmito ľuďmi čosi deje. Kríž – Ježišova smrť na ňom – ich oslovili. Zasiahli ich v srdci. Uvedomili si, že to, čo sa tu deje, sa týka aj ich. Naplnilo sa Izaiášovo proroctvo: On niesol naše nemoci a vzal na seba naše bolesti. Bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. Znášal trest za náš pokoj, Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.
Čítame: „Keď videli, čo sa stalo, bili sa v prsia a tak sa vracali domov“ (L 23, 48). To už nie je popis uspokojených divákov, ktorí sa nabažili zábavy, ktorí videli zaujímavú šou. Bitie sa v prsia bolo pre Izraelcov znamením zármutku, ľútosti, pokánia. O vyberačovi mýta – o publikánovi čítame, že „ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože buď milostivý mne hriešnemu!“ (L 18, 13) A to robia zástupy pod Kristovým krížom, keď sa vracajú domov. Bijú sa v prsia – sú osobne dotknutí. Neobišli kríž, nezostali sa na utrpenie Božieho Syna iba dívať. Už nešlo len o prihliadanie čomusi neobvyklému – Ježišovej poprave, ale o kajúci pohľad do vlastného života, o pokánie – zmenu zmýšľania, o ich osobnú odpoveď. Takto idú domov.
S týmto choďme domov, bratia a sestry aj my. Ježiš na kríži sa prihovára nášmu srdcu, našej mysli i vôli. Je zrkadlom, v ktorom môžem vidieť seba, svoj hriech, svoju spreneveru. Vlastná bieda hriech a nevera, to nie je nič na zábavu, na prizeranie sa, to je bolestná záležitosť. Moja vlastná záležitosť pred Bohom.
Inak ako pokáním sa z vlastného hriechu nedostanem. Iní ho nemôžu urobiť za mňa. Prihováranie sa za ľudí v očistci – to v Biblii nemá oporu. Z vlastného hriechu sa nedostanem inak ako pokáním. Tým, že prestanem byť nezúčastneným divákom a svoj hriech vyznám pred Bohom ako publikán: „Bože buď milostivý mne hriešnemu!“ – Pomôž mi žiť inak, podľa Tvojho slova, podľa Slova, ktoré sa v nazaretskom Ježišovi stalo telom. K tomu nás vedie kríž Pána Ježiša Krista. Kríž, ktorý nemožno obísť a obísť ani nehodno. Veď Ježiš na ňom znášal trest aj za naše hriechy a svojou smrťou a vzkriesením dáva silu k životu, ktorý smeruje do dobrej večnosti, do večnosti v Božej blízkosti všetkým, ktorí nepohrdli Jeho dielom záchrany a s dôverou ho prijali. Pretože
KRÍŽ
Dve brvná
a viac nič
stačí to však
na celý život
(chceš) striasť jeho ťarchu?
Márne, ach márne,
rastieš tak,
že len rozpažíš
a tvorí sa kríž
si Bohom stvorený tak,
aby si sa vo svojom človečenstve,
priznával
k svojej podstate
jeho ťarcha je ľahká,
môže byť,
keď ho nenesieš sám,
ak ideš s Kristom,
On nadnáša
život i smrť
rukou svojej lásky
a môžeš ísť
svojou cestou,
posilnený Bohom.
Amen.
Pramene: Jindřich Halama: A kámen je ten tam (Ochranovská Jednota bratrská, Turnov 2000);
báseň Křiž – voľne podľa Jana Anastáze Opaska (originál in: Monika Elšíková: Opat chuligán, vyd. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2005).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
