V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Vstúpenie Krista Pána, Židom 4, 14 – 16

Milí bratia a milé sestry!
Podľa klasickej kresťanskej vierouky má Pán Ježiš Kristus tri úrady: prorocký, kňazský a kráľovský.
Prorocký úrad znamená, že Pán Ježiš všetkým, čo učil a konal, zjavoval ľuďom Božiu spasiteľnú vôľu. – To jest, že oznamoval, že Pánu Bohu na nás záleží, má nás rád a chce nám darovať večný život (por. 1Tim 2 ,4).
Kňazský úrad značí dvoje:
1) To, že Ježiš podstúpil za nás smrť na kríži – prijal trest smrti, ktorý bol za hriech určený nám. Hovoríme o zástupnej obeti zmierenia.
2) Kňazský úrad znamená, že Ježiš sa za nás u nebeského Otca prihovára (R 8, 34).
Kráľovský úrad vyjadruje, že Pán Ježiš vládne: na celom svete, v celej kresťanskej cirkvi, v nebi. – To nám pripomína aj dnešný sviatok Vstúpenia.
Najmä druhý Kristov úrad – úrad kňazský, bol dobre zrozumiteľný zvlášť kresťanom zo židovstva. Práve ich mal – ako adresátov – na mysli autor Listu Židom, z ktorého sme čítali. Text spomína najvyššieho kňaza (Veľkňaza). Ten bol pre Židov mimoriadnou osobnosťou; ak by sme hľadali prirovnanie zo súčasnosti, tak potom čosi ako pre súdobých katolíckych veriacich pápež. – Ba zrejme ešte viac. Iba veľkňazovi totiž prináležalo právo vstúpiť do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, teda do samej prítomnosti Božej. Veľkňaz mal nezriedka aj politický vplyv a značnú moc. Neraz, ho moc zaslepila tak, ako neskôr stredovekých pápežov. Z veľkňaza sa potom vyvinul despotický a márnomyseľný človek. Stačí spomenúť veľkňazov Annáša a Kaifáša, pôsobiacich počas Ježišovho pozemského účinkovania. Vedomie vlastnej dôležitosti ich natoľko zaslepilo, že nepoznali, či nechceli poznať, veľkosť Ježišovej osobnosti.
Stáva sa to žiaľ nielen v politike – slovenskej či inej, ale aj v cirkvi, že z výšky postavenia, z výšky moci, už nevidno človeka. Z výšky funkcie už nevidno jednotlivca v jeho konkrétnej situácii, len veľké masy, národy či armády.
Ježiš je najvyšším kňazom, ktorý prenikol nebesá. Vládne v celom svete, v cirkvi i v nebi. Vstúpil pred Božiu tvár, je na pravici Božej – má moc a vládu. My, ľudia, Mu však nesplývame v matný celok. Nie sme pre Neho masou. Pre Ježiša nie si len nejaký slovenský evanjelik číslo 4107 v kartotéke bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru. Moc a sláva, ktoré Pánovi Ježišovi po dokonanom – utrpenia plnom – diele zástupnej obete, naplno patria, Mu nevzali schopnosť vidieť naše slabosti, naše problémy, našu ľudskú biedu. Ako ináč si, až príliš často, počíname my... Na tých, ktorí sú od nás o stupienok nižšie sa dívame veľmi kriticky. To je len Róm – Cigán... To je len robotník, roľník, bezdomovec, bývalý väzeň... Stáva sa, že mama nie je nadšená keď si jej dcéruška – vysokoškoláčka, berie „len stredoškoláka“...
Pritom ak má niekto právo na kritický pohľad, potom v prvom rade Ježiš. No hoci by sa na nás mohol dívať kriticky, ako sa my kriticky dívame na blížnych, Pánovi Ježišovi nie sú cudzie naše slabosti. On nie je Veľkňaz, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami. V gréckom texte novozmluvnej pôvodiny je použitý tvar výrazu SYMPATHEIN. – Pán Ježiš sa na nás díva s pohľadom plným sympatie, spoluúčasti. Je Veľkňazom a Kráľom „pre nás“. Keď v Ňom máme takého láskavého Pána, ktorý berie za svoje naše starosti, strach a slabosti, ako by sme mohli „pustiť z ruky“ to, čo vyznávame, čo je naším svetlom? „Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania“ (Žid 4, 14). Pretože máme Veľkňaza, ktorý má súcit s našimi slabosťami, „pristupujme s dôverou k tŕonu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas“ (Žid 4, 16).
Trón bol od pradávnych dôb symbolom panovníckej moci. Preto aj proroci vidia – napr. Izaiáš – Boha kraľujúceho na tŕone. Je to pohľad, ktorý človeku berie akúkoľvek nádej, pretože Božia svätosť kontrastuje s našou hriešnosťou natoľko, že nás to až desí. Izaiáš píše: „Videl som Pána sedieť na vysokom tróne a okraje Jeho rúcha naplňovali chrám... Povedal som: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči“ (Iz 6, 1 a 5). V Kráľovi kráľov a Pánovi pánov (por. Zjav 17, 14; 19, 16) – v kraľujúcom Pánovi Ježišovi – sa trón hrôzy zmenil na trón milosti. Nestalo sa tak preto, že by sme my žili dokonalo a sväto. Túto zmenu spôsobil náš Pán, ktorý po svojom utrpení a zmŕtvychvstaní vstúpil k nebeskému Otcovi. Nie nadarmo Ježiša stredovekí maliari znázorňujú s ranami po ukrižovaní. Veď On na sebe nesie naše slabosti, trápenia, naše previnenia, bolesť tejto zeme, aby nás mal vo svojej pamäti. Kvôli Nemu je tam, kam my smieme pristupovať v modlitbe, už nie trón hrôzy, ale trón milosti. Ježišovou zásluhou smieme predstúpiť pred Boha smelo – ako Jeho deti, s radostnou dôverou, že nám od Neho dostane milosrdenstva a pomoci v pravý čas. Sochár a maliar renesancie Michelangelo Buonarotti túto dôveru vystihol, keď povedal: „Boh nás nestvoril preto, aby nás potom opustil.“ Už nemusíme prichádzať pred Neho zahanbení kvôli svojim hriechom, ale smelo a radostne prosiť v Ježišovom mene pred trónom milosti o pomoc v pravý čas. Ak prosíme, aby nás Pán Boh neopúšťal, neponechal nás v úzkych, ale bol pri nás, aj keď je s nami skutočne zle, On to pre Ježiša skutočne urobí. V tom viera rozpoznáva, že nám vládne milujúci a láskavý Pán, Boh, ktorého od nás neodoženie nič, ani smrť (por. R 8, 35 a 38 – 39). On si aj s ňou poradí, je a bude na strane tých, ktorí Mu dôverujú.
A tak, hoci podľa kalendára je dnes všedný – obyčajný deň, ako Kristova cirkev sa smieme radovať, môžeme prežívať sviatok. Veď máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho. – Veľkňaza, ktorý sa na nás díva s pohľadom plným sympatie a spoluúčasti. V Ňom – za nás ukrižovanom, ale aj slávne vzkriesenom a kraľujúcom Pánovi Ježišovi, sa trón hrôzy zmenil na trón milosti. To dáva obyčajnému – všednému dňu vskutku sviatočný ráz; to nech nás vedie aj k vďačnosti prejavenej slovami i skutkami. Amen.

Literatúra:
Luděk Rejchrt: Věřím /Výklad Apoštolského vyznání víry/ (vyd. SVÍTÁNÍ, Praha 1991);
Horst Georg Pöhlmann: Kompendium evangelické dogmatiky (vyd. MLÝN, Jihlava 2002);
Jan Keřkovský: Pozvánka pro nezasloužilé (vyd. Farní sbor ČCE Třebenice v nakl. MLÝN, Třebenice 2001);
Jan Štefan: Vyvýšení Syna člověka (vyd. Zdeněk Susa, Stŕedokluky 1998).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.