Nedeľa Kantate, Skutky apoštolov 16, 25 - 34
Milí bratia, milé sestry,
Český teológ Tomáš Halík v jednej zo svojich knižiek píše: Moja viera nie je neochvejná. Chveje sa stále. Nie však dvojakosťou môjho srdca alebo klasickými pochybnosťami novovekej racionality. Chveje sa úctou pred tajomstvom. Chveje sa nechuťou k formalizmu a chladnej profesionalite ľudí so zaťatým srdcom a mozgom, chveje sa strachom z nebezpečnosti „majiteľov pravdy“. Chveje sa pomyslením na vlastnú slabosť a nehodnosť vo vzťahu k tomu, čím som bol oslovený a obdarovaný. Chveje sa prežívaním nekonečnej priepasti medzi nevýslovnosťou a nezmerateľnosťou Božou a úzkosťou môjho srdca a mysle a obmedzenosťou mojich myšlienok a slov.
Aj svet, v ktorom žijeme, sa chveje premenami. Snáď práve ten, kto nezaujal strnulý postoj, kto sebou samým nechá pulzovať všetky vibrácie a otrasy doby a pritom sa stále nanovo snaží hľadať ťažisko a rovnováhu - tak ľahko neupadne.“
Božie slovo budeme počúvať zo Sk ap. 15 kapitoly, verše 25-34.
Bratia a sestry,
vzhľadom k tomu, že aj nám sa občas pod nohami trasie pevná zem a máme čo robiť, aby sme obstáli, alebo sa znova vedeli pozbierať, má prečítaný príbeh vždy aktuálny dosah.
5 veľkonočných nedieľ je pozvaním k oslave vzkriesenia, k prejavom radosti z víťazstva, ktoré Boží Syn nadobudol ZA nás.
Všetci však máme za sebou (– a niektorí aj teraz prežívame) obdobia, v ktorom sme konfrontovaní s bezmocnosťou, stratami alebo nepokojmi. Ako keby na nás Ježišova moc nemala dosah, ako keby sme boli vo väzení - v izolácii od Boha aj od ľudí.
Evanjelista Lukáš nás aj týmto príbehom ubezpečuje, že Ježišova moc sa presadzuje. Vždy a všade, často práve cez temnotu, násilie a rezignáciu.
Príbeh hovorí jasnou rečou k ľuďom, ktorí prichádzajú k poznaniu, že sa všetko v živote obracia proti nim. Akoby sa všetci odvrátili, nastavili proti.
S jedným problémom by sa ešte snáď nejako poradiť dalo – ale ak sa toho nahromadí viac - v rodine, aj v škole, práci, alebo aj v zbore – je toho nad ľudské sily.
Na druhej misijnej ceste bol apoštol Pavel k viacerým zložitým rozhodnutiam.
Najprv prišiel do sporu so spolupracovníkom Barnabášom - natoľko, že sa ich cesty rozdelili.
Keď potom v Troade videl vo sne muža, ktorý ho pozýval do Macedónie a žiadal o pomoc, rozhodol sa odísť, prichádza do Filipis. Tam stretáva a získava Lýdiu, obchodníčku so šarlátom, ktorej „Pán otvoril srdce, aby naslúchala“.
No vzápätí sa odohráva dramatický príbeh s otrokyňou, ktorá veštila a donášala pánom bohatý zárobok. Keď z nej Pavel vyhnal démona, pripravil jej pánov o biznis – a to nenechali bez dôsledku. Pavel sa ocitol pred súdom, spolu so Sílasom boli obžalovaní, dobití palicami a uvrhnutí do vnútorného, najtemnejšieho väzenia, Lukáš dodáva: žalárnik im nohy tuho zovrel do klady.
Ak sa na to pozeráme iba ľudsky, boli na úplnom dne. Bol to naozaj najnižší bod ich cesty. Bude sa ďalej ešte niečo diať?
Poslovia evanjelia o slobode sú v putách. Ale nie sú v koncoch! Lebo tu je práve zreteľný obrovský paradox: v tejto otrasnej noci, keď sa už všetko javí ako stratené, začína zrazu všetku temnotu prenikať čosi z Božej slávy. Pavel so Sílasom vnášajú do tejto situácie pokoj. Nie, nenariekajú, ale Boha chvália. V beznádeji načierajú nádej z Božej prítomnosti. Svojím spevom sa dávajú najavo, že On je stále s nimi, že sa už v mnohých skľučujúcich situáciách jasne prezentoval ako Ten, ktorému nič neunikne, ktorý VŠETKO na svete môže zmeniť – a (špeciálne) práve to, čo sa javí úplne nepravdepodobné.
Ich správanie by nezaiteresovaný divák a poslucháč mohol vyhodnotiť ako bláznovstvo. Ešte nič nevzdávajú. A to podnecuje otázky: Čo nevidia, ako na tom naozaj sú?
Oni to, bratia a sestry, vidia. Ale to nie je dôvod, aby sa vzdali svojej nádeje, aby si zúfali.
Veď Boha poznajú – aj Jeho spôsoby. Preto ich žiadne obmedzenie nezdolá, nezloží. Svojho Boha chvália a oslavujú. Dôverujú Mu. Nech by sa stalo čokoľvek, (áno, aj to najhoršie, že tu zahynú), ich Boh bude s nimi – a oni vkročia do slávy, o ktorej zatiaľ iba spievajú...
Tu by sa bolo vhodné chvíľu zastaviť – a skúmať. O čom sú naše modlitby, naše kontakty s Bohom? Predovšetkým o prosbách. Prosím, prosím, prosím. Bože, prosím daj, prosím urob to pre mňa, to urob za mňa, prosím, pomôž mi, nech sa mi podarí čosi dosiahnuť...
Na prosbách nie je nič zlé – Božie slovo nás vedie, aby sme k Bohu volali v trápení a krízach, no ak je to / to jediné, o čom s Bohom vieme hovoriť, je to málo. A ak nám Pán Boh nevyhovie, upadneme ešte hlbšie.
Pavel a Sílas nás vedú aj k inému postoju. So svojím Bohom sú spojení chválou. A za ňou je skúsenosť, že aj s touto nepríjemnou, nebezpečnou situáciou, si Boh poradí. Ja nie – my nie – ale On áno.
Vo všetkej nervozite, ktorá spútava našu odvahu a nádej, nás Božia oslava privedie k slobode.
Možno práve otrasmi, chvením, ktoré len cítime a ani nevieme pomenovať.
Zemetrasenie v príbehu otriaslo základmi väzenia. A zrazu je pre Pavla a Sílasa blízko aj k reálnej slobode.
Ale čo je zaujímavé – niekto nevyužíva príležitosť ujsť. Ešte je možné slúžiť.
Tým, ktorí sú zúfalí teraz. Ak padli domnelé hranice, ak sú otvorené okovy, to ešte vôbec neznamená všeobecnú radosť! Sú ľudia, ktorých takúto zvrat / desí.
Žalárnik, ktorý mal väzňov strážiť, si v zúfalstve siaha na život. Ale Pavlovi to nie je jedno. Nepodľahne pokušeniu sladkej pomsty – a dokonca by ju ani nemusel vykonať sám, mohol by len so satisfakciou sledovať dôsledky nešťastia bezbožníka... Pavlovi je toto myslenie vzdialené. Žalárnika upokojuje. Hovorí mu: „Neubližuj si, veď sme všetci tu!“
To je dôsledok Pavlovej vnútornej slobody. O tú ho nikto nepripravil. Ani vo väzení. Teraz vidí možnosť žalárnikovi pomôcť. Aj o ňom by sa dalo povedať, že mu Pán tým všetkým, čo vidí, otvoril srdce.
Všetko zrazu vidí inak. Aj Pavla – preto sa informuje: Čo mám robiť, aby som bol spasený? Ako dosiahnuť to, čo Ty, Pavel, v sebe máš, čím si zvládol to, čo bolo, čo je? Čo je za tým?
Milí bratia, milé sestry,
ľudia zďaleka nereagujú na prednášky, kázne, evanjelizácie, či pozvania k viere tak citlivo, ako na naše postoje. Vidia, kedy sa chvejeme. Vidia, ako sa správame, keď sa okolo nás všetko chveje. Pozorujú, ako vystupujeme, keď sa iní chvejú vedľa nás.
Pavel na otázku väzenského strážcu odpovedá: „Ver v Pána Ježiša“. To je cesta k spáse.
Pavel nepúta pozornosť na seba. Svedčí o Kristu. Ľudia, ktorí sa niekedy pozastavia nad vierou človeka, majú tendencie naviazať sa na neho, nasledovať ho, nekriticky mu veriť. Ale tadiaľ cesta k spáse, slobode nevedie. Pavel hovorí: Ver v Pána Ježiša. Hľadaj Ho. Objavuj, spoznávaj, počúvaj, čo od Teba bude chcieť. Skúmaj, čo pre Teba pripravil.
Žalárnik sa v závere dáva pokrstiť. Aj so svojimi domácimi. Dáva im to najlepšie, zveruje seba aj ich do vplyvu živého Boha. To spoznal ako životne dôležité.
To, ako sa jeho príbeh vyvíjal ďalej, nevieme.
Máme však zodpovednosť / za tie naše. Za to, aký vplyv na ľudí okolo seba máme, čo robíme preto, aby naša viera rástla a upevňovala sa.
Každý deň je novou príležitosťou preveriť svoje postoje, modlitby, svoje chvenia. Ak je viera v Krista živá, máme potrebu živiť ju. Nielen prosbami – ale aj dôverou – a jasnou, konkrétnou oslavou.
Nech teda plynie z našich úst – ale predovšetkým z nášho života. Tak bude mať príťažlivosť a silu zrozumiteľne ľudí osloviť
a ukázať im zdroj kvality slobody, odvahy a lásky.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
