V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. nedeľa po Veľkej noci, Ján 15, 16

Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo. (Ján 15, 16)

V dobe, keď žil Pán Ježiš, existovali rabínske školy, ktoré mali svojich učiteľov a učeníkov, žiakov. Najznámejším príkladom je učiteľ Gamaliel a jeho žiak Saul-Pavel. Pre tieto školy bolo typické – ako je to aj pri iných školách – že si žiak vyberal učiteľa a uchádzal sa o prijatie do jeho školy. V prípade Pána Ježiša a jeho učeníkov je to inak: tu si nie učeníci vyberajú učiteľa a uchádzajú sa o prijatie do jeho školy, ale Ježiš si vyberá a povoláva žiakov – učeníkov. On sám to zdôrazňuje slovami, ktoré sme prečítali ako kázňový text: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás.“ Nie Šimon Peter si ho vyvolil za učiteľa, ale Pán Ježiš si vyvolil Petra za svojho učeníka, keď mu povedal: „Odteraz budeš loviť ľudí“. Nie Saul-Pavel si vyvolil Ježiša za učiteľa, ale Pán Ježiš ho ešte ako nepriateľa povolal za svojho učeníka a apoštola, keď sa mu ako vzkriesený ukázal pri Damasku.
Ježišove slová: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás“ sa vzťahujú predovšetkým na Dvanástich, a potom aj na ďalších, ktorých povolal do osobitnej školy a do osobitnej služby, ale vzťahujú sa na všetkých, ktorých si povolal a aj dnes povoláva za svojich nasledovníkov. V evanjeliách sa slovo „učeník“, „učeníci“ používa na označenie Ježišových priamych žiakov, Dvanástich. Ale už používanie slova „učeníci“ v Skutkoch apoštolov je veľmi pozoruhodné. Tam sa slovo „učeníci“ používa na označenie všetkých kresťanov. Preto Ježišove slová adresované pôvodne Dvanástim, môžeme a máme vztiahnuť na všetkých kresťanov, teda aj na seba.
„Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás“. U všetkých, ktorí sa stali, ktorí sme sa stali kresťanmi – ak naše kresťanstvo nie je iba formalita – u všetkých je iniciatíva na Ježišovej strane. Na prvý pohľad to nemusí byť vždy jasné. Dajú sa uviesť rozličné spoločenské alebo osobné situácie a okolnosti, v ktorých sme sa stali kresťanmi. Možno prízvukovať aj vlastné osobné rozhodnutie stať sa kresťanom. Ale toto všetko je až druhý krok, ktorý nasleduje po prvom kroku, a tým je Ježišovo iniciatívne pozvanie. Pri povolaní učeníkov bola Ježišova iniciatíva celkom evidentná. Prvým krokom ich učeníckej existencie bolo to, že si ich Ježiš povolal. Ježišova iniciatíva je pri každom opravdivom učeníctve prvým krokom. Ak to človek neberie na vedomie, ak na to zabudne a prízvukuje len svoje rozhodnutie, ide o sebaklam. Prvý krok robí Ježiš Kristus, a kresťan si má byť toho neprestajne vedomý, lebo z toho vyplývajú závažné dôsledky pre jeho vzťah k Pánu Ježišovi a pre celú jeho existenciu.
Prvým dôsledkom je, že treba uznať absolútnu nadradenosť Majstra, Učiteľa Ježiša Krista. Kto prijme Ježišovu voľbu a jeho pozvanie, vstupuje do vzťahu k Ježišovi, v ktorom má človek bezpodmienečne rešpektovať Ježišovu autoritu, má ho prijať za vodcu svojho života a za všetkých okolností sa podrobiť jeho vedeniu. Nestačí iba osvojiť si teoreticky Ježišovo učenie. To dokáže aj ten, kto Ježiša neprijíma za vodcu svojho života. Ale to nie je vzťah, do ktorého povoláva Ježiš, keď hovorí: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás.“ On sa vyjadril k otázke, ako si predstavuje vzťah medzi sebou ako učiteľom a vodcom, na jednej strane a medzi tými, ktorí sa mu dajú pozvať za učeníkov, na druhej strane. Sú to tieto jeho slová: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ Učeník sa má učiť aj z Ježišových slov, čím lepšie a plnšie si ich osvojiť, čím presnejšie poznať ich význam, ale nevyhnutne sa má učiť z Ježišovho životného vzoru, učiť sa okrem iného krotkosti a pokore v srdci.
Ježišov nasledovník sa môže dostať do konfliktných situácií, keď si musí vybrať medzi vernosťou Ježišovi a jeho požiadavkám a medzi poslušnosťou ľuďom, hoci aj tým najbližším. Lebo neraz sa tieto dve veci dostávajú do konfliktu. Ježiš ako Majster a Učiteľ žiada, aby sme sa v takých situáciách rozhodli jednoznačne pre neho. Túto požiadavku vyjadruje prekvapivými až veľmi ostrými slovami. Hovorí, že kto dá pri podobnom rozhodovaní prednosť ľuďom, a tak sa dopustí nevery voči Ježišovi, ten ho nie je hoden. Ježiš ako náš Majster, Učiteľ, si teda robí nárok na našu bezpodmienečnú lojálnosť, vernosť, uvedomenú poslušnosť. Žiada vernosť aj vtedy, keď je nasledovanie spojené s utrpením a prenasledovaním: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“
Aký zmysel a cieľ to má, že si Ježiš vyberá a pozýva učeníkov aj v tom užšom aj v tom širšom zmysle? Stručne, ale veľmi obsažne odpovedá na túto otázku v našom texte: „Ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo.“ „Ustanovil som vás, aby ste šli“, to znamená: dal som vám určité poslanie. To je výzva na aktivitu, opak nečinnosti, pasivity. Byť žiakom Majstra Ježiša – pritom je síce veľmi dôležitá aj modlitba a meditácia – ale nasledovanie sa nesmie obmedziť iba na modlitbu a meditáciu. Modlitba a meditácia v Ježišovej škole majú mať taký obsah a charakteristické vlastnosti, že človeka poháňajú do činnosti, a to nie do hocijakej činnosti, ale do činnosti, ktorá má na zreteli ciele, ktoré stanovil Ježiš Kristus.
U prvých učeníkov to bolo predovšetkým misijné poslanie: aby to posolstvo, ktoré počuli od Ježiša, niesli do šíreho sveta. Oni to aj robili a my musíme konštatovať úžasnú, prekvapivú vec, že za niekoľko desaťročí prvého kresťanského storočia sa Ježišovo evanjelium a evanjelium o Ježišovi rozšírilo do veľmi mnohých miest vtedajšej Rímskej ríše. Tú misijnú prácu, ktorou Ježiš poveril svojich učeníkov, konali a konajú ďalší pokračovatelia prvých apoštolov až dodnes. V určitom zmysle majú byť všetci Ježišovi nasledovníci, teda aj my, misionármi, hoci len v celkom malom kruhu ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu.
Zo Skutkov apoštolov vidíme, že od samého začiatku bolo misijné získavanie nových nasledovníkov spojené s diakonickou činnosťou. Diakonia bola od začiatku integrálnou súčasťou života kresťanskej cirkvi. Evanjeliá, Skutky apoštolov, apoštolské listy – všetky tieto časti Novej zmluvy ukazujú, že aktívna láska k blížnym má byť nevyhnutnou súčasťou plného života kresťanskej cirkvi. To platí pre všetky časy.
Z nášho textu a iných príbuzných miest evanjelií vyplýva, že pri ovocí, ktoré majú prinášať Ježišovi nasledovníci, ide fakticky o veľmi širokú oblasť činnosti. Ide prakticky o všetky stránky života. Vo všetkých oblastiach života, v ktorých sa Ježišov nasledovník pohybuje, má prinášať ovocie: Vo svojom osobnom, individuálnom živote, v manželstve a rodine, pri výchove detí, vo svojom povolaní každého druhu, pri vykonávaní verejných funkcií vysokých i nižších, pri vykonávaní funkcií cirkevných i sekulárnych, v styku so známymi i neznámymi ľuďmi, keď ho ľudia vidia, i keď ho nik nevidí, teda vždy a všade. Ten, koho si Ježiš vyvolil a povolal, má vždy a všade prinášať ovocie.
Ovocie – to nie sú stredoveké takzvané „dobré skutky“, ktoré Martin Luther sarkasticky kritizoval, ale znamená to vnášanie ducha kráľovstva Božieho do všetkého, čo robíme a čo sme. Všetko, čo robí Ježišov nasledovník v cirkevnej i mimocirkevnej oblasti, v náboženskej i sekulárnej činnosti – to všetko má mať na sebe pečať kráľovstva Božieho. Nie vyumelkovanú pečať, ku ktorej sa človek okato prinúti, a čo má potom nepríjemný nádych neprirodzenosti, ale všetko má mať prirodzenú, spontánnu pečať, ktorá vyrastá takpovediac automaticky z toho, čím je príslušný človek vo svojom vnútri.
Lebo keď hovoríme o ovocí, musíme hovoriť aj o strome, na ktorom to ovocie rastie. Ovocie a strom spája vo svojom učení Pán Ježiš, a jeho výroky, ktorými to vyjadruje, sú veľmi dôležité. Medzi jeho najzávažnejšie slová k tejto téme patrí toto jeho vyjadrenie: „Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.“ Čo je ten dobrý strom, z ktorého vyrastá celkom spontánne dobré ovocie? Čo je tá plnosť srdca, čo je ten poklad? Je to sám človek a celý obsah jeho myslenia, jeho túžob, jeho hodnotenie vecí a udalostí.
Pán Ježiš, ktorý si bol veľmi dobre vedomý súvislosti medzi stromom a ovocím, venoval veľa úsilia tomu, aby zo svojich učeníkov vypestoval dobré „stromy“. Jeho pedagogické úsilie môžeme sledovať v evanjeliách. So svojimi učeníkmi mal mnoho trpezlivosti. Rýchlo by sa dali vypočítať niektoré veci, ktoré ho na ich myslení, myšlienkach, túžbach nepríjemne prekvapili. Napriek tomu sa ich nevzdal, ale trpezlivo korigoval, usmerňoval ich myslenie a napĺňal ich srdcia novými, trvalými hodnotami, hodnotami kráľovstva Božieho, ktoré nesú na sebe punc večnosti.
Keďže Ježišove slová dnešného textu vzťahujeme aj na seba, stojí aj pred každým z nás otázka: Aký strom som ja, aká je náplň môjho srdca, aký poklad nosím v sebe? Nemali by sme žiť bezmyšlienkovito, ale mali by sme sa pravidelne zamýšľať nad sebou, pravidelne by sme mali robiť inventúru svojich myšlienok, túžob, emócií. Pravidelne by sme si mali klásť otázku o svojej hodnotovej stupnici: čo pre svoj život pokladáme za najvyššie, za najcennejšie, a čo sú druhoradé veci. Mali by sme robiť nielen zoznam obsahu toho, čo sa nachádza v našom srdci, ale mali by sme to aj hodnotiť. Hodnotiť to nie podľa toho, ako to vidí svet okolo nás, ale ako to vidí Pán Boh, Pán Ježiš Kristus. V Božom slove nájdeme o tom dosť a dosť informácií. Tie hodnotenia zo strany sveta sú náhodné, svojvoľné, neraz veľmi egoistické. Ale Božie hodnotenie vyplýva z nadradeného princípu hodnôt kráľovstva Božieho.
Existuje nejaká udalosť, ktorá by nám mohla pomôcť radikálne k tomu, aby sme sa priblížili k ideálu stať sa dobrým stromom? Poznáme jednu takú udalosť, ktorá sa v tom najlepšom zmysle osvedčila ako liečebný šok, a to je vzkriesenie Ježiša Krista. Nie každý to prežil a prežíva rovnako intenzívne. Vynikajúcim príkladom úžasného tvorivo prevratného účinku istoty Ježišovho vzkriesenia je Saulovo stretnutie so Vzkrieseným pri Damasku a všetko, čo v jeho živote nasledovalo. Nemôžeme sa donútiť k takému zážitku, nemôžeme si ho vynútiť, ale môžeme oň prosiť a po ňom túžiť. Môžeme si čítať príbehy o tom, ako stretnutie so vzkrieseným Pánom zapôsobilo na ľudí v Novej zmluve, a tak pripravovať vo svojom srdci pôdu pre podobné pôsobenie Božieho Ducha. Ježišovo vzkriesenie tvorivo premenilo myslenie a charakter ľudí, ktorí získali o ňom istotu. Darovalo im nové nadšenie a novú odvahu. Otvorilo im pohľad do budúcnosti. Darovalo im istotu: Oddá sa žiť, je prečo žiť. Vštepilo im hlboké presvedčenie, že i keď žijú vo svete zla, nakoniec zvíťazí dobro, láska, spravodlivosť. Štefan, súc si istý Ježišovým vzkriesením a oslávením, berie na seba násilnú smrť s úžasným pokojom a ochotou odpustiť. Na koho zapôsobí Ježišovo vzkriesenie podobne účinne, tomu je darovaný dôležitý krok k tomu, aby sa stával vždy v plnšom zmysle dobrým stromom.
Ovocie, ktoré bude takýto strom prinášať, si zachová trvalú platnosť. Pán Ježiš chce, aby ovocie, ktoré budeme prinášať ako jeho učeníci, zostávalo, teda aby malo trvalú platnosť. Tak hovorí v našom texte. „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo.“ Povolaní sme do celoživotnej školy, v ktorej je naším Majstrom, Učiteľom Pán Ježiš Kristus. Ak ovocie, ktoré budeme pod jeho vedením prinášať, bude mať trvalú platnosť, získame istotu, že nežijeme nadarmo. Budeme mať pocit, že pekným obsahom je naplnená naša časnosť. Budeme mať nádej, že z Božej milosti bude pekným obsahom naplnená naša večnosť. Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.