4. nedeľa po Veľkej noci – Cantate, Matúš 14, 23; 6, 6
Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám. (Mt 14, 23)
Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. (Mt 6, 6)
Oba tieto texty hovoria o modlitbe, takže by sa skôr hodili na budúcu nedeľu Rogate – Modlite sa – než na dnešnú nedeľu Cantate – Spievajte. Ale spev orientovaný na Pána Boha a modlitba orientovaná tým istým smerom sa nedajú od seba odlúčiť, ich zámery sú si navzájom veľmi blízke. Okrem toho sa chceme týmto dvom textom dať viesť pri úvahách o tom, aké myšlienkové, duchovné bohatstvo sa skrýva v našich nábožných piesňach, konkrétne v jednej z nich. A to je už téma, ktorá sa jednoznačne hodí na dnešnú nedeľu. Predtým však venujme pozornosť prečítaným textom.
Najprv ten prvý text o modlitebnom živote Pána Ježiša. Po namáhavom dni, v ktorom uzdravoval chorých, sýtil zástupy chlebom slova a chlebom každodenným, odchádza Pán Ježiš na vrch do samoty modliť sa. „Bol tam sám“ – čítame v evanjeliu. Sám iba pre ľudské oči. V skutočnosti bol tam sám so svojím nebeským Otcom. Samota na vrchu bola jeho modlitebnou komôrkou. Nič sa nehovorí o tom, čo tam prežíval. Z pochopiteľných dôvodov. Modlitba v samote patrila k najintímnejším, najosobnejším, najskrytejším zážitkom jeho života. Tam čerpal svetlo a silu pre celú svoju činnosť. Aj jeho modlitebnému životu vďačíme za to, že vniesol do dejín prevratné pozitívne zmeny, ktoré jasne vidíme aj po dvoch tisícročiach.
Keďže vedel, čo modlitba v intimite samoty znamená pre človeka, odporúčal aj nám takú modlitbu v samote. „Keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ Tá „odplata“ nie je odmena za to, že sa modlíme. Tou „odplatou“ je požehnanie, ktorým sme obohatení v modlitbe, ktoré si odnesieme z modlitby v intimite.
Keďže je dnes nedeľa Cantate, chceme si všimnúť, čo v svojej piesni hovorí o význame spevu a modlitby jeden tvorivý, požehnaný autor nábožných piesní, Karol Kuzmány. Máme na mysli jeho pieseň zo starého Zpěvníka, číslo 285: „Proč, když ti zpívám, když se modlím, když o tobě přemyšlují...“
Prvé tri verše sú plné otázok tohto typu: Ako je to možné, čím je to spôsobené, že pri speve, modlitbe, čítaní Božieho slova dostáva človek toľko duchovného úžitku, toľko požehnania? Autor vyratúva, čím všetkým je v takých chvíľach obohacovaný. Uvedomuje si, že v takých chvíľach sa jeho bytosť celkom mení. Pociťuje blízkosť samého Boha, ktorá mu uprostred všedných starostí a radostí predsa len uniká. Uvedomuje si, že na svojich životných cestách nekráča sám, ale že ho riadi nebeský Otec. Práve v modlitebnom sústredení, v prežívanej blízkosti Pána Boha, objavuje a uvedomuje si jednotlivé akty Božieho usmerňovania. Prežíva istotu, že cesta jeho života nejde do prázdnoty, ale vedie ho k cieľu, k cieľu, na ktorom sa dostane do bezprostrednej blízkosti Ježiša Krista a kde sa stretne aj s drahými blízkymi ľuďmi, ktorí ho predišli.
V modlitbe sa s ostrou kritikou pozerá na svoj vlastný život. Poznáva nebezpečenstvo a nezmyselnosť svojich hriechov a robí rozhodnutie zmeniť vo svojom živote všetko, čo zmeniť treba. Je naplnený myslením tvorivej lásky, ktorá mu ukazuje, čo všetko dobré má ešte urobiť. V dôsledku tejto vnútornej očisty sa cíti ako znovuzrodený. Prežíva to ako vyslobodenie z hriešnych pokušení a vstup do slávnej slobody Božích detí. Takže sa z modlitby nevracia do každodennosti taký, aký do nej vstúpil, ale ako zmenený, nový človek.
Takéto tvorivé, očisťujúce, obohacujúce účinky piesne, modlitby a Božieho slova pozoruje na sebe. A kladie si otázku: Kde sa to berie? Prečo je to tak? Vie si to vysvetliť jedine tým, že v modlitbe otvára svoje srdce, aby do neho prúdili Ježišove nebeské sily. Pravda, sila, potešenie – to do neho prúdi z neba. Nejde o modlitebnú samoobsluhu, nejde o psychologické ovplyvňovanie seba samého, ale ide o dar, ktorý človek dostáva v modlitbe. To je Božia odpoveď na naše modlitby, to je tá Božie odmena.
Po tejto odpovedi nasleduje ďalšia otázka; tento raz ju človek adresuje sebe. Keďže modlitba znamená prijímanie takého ohromného duchovného bohatstva, pýta sa: Prečo to nevyužívam omnoho viac? Prečo ma pri všetkých túžbach, pri všetkom konaní, pri každom utrpení – prečo ma vždy nesprevádza myšlienka na Pána Boha, na Pána Ježiša Krista? Veď by som tým získal nesmierne šťastie. Tak by som nie iba z cirkevného učenia, ale aj z vlastnej skúsenosti poznal, že som na ceste k spaseniu.
Potom nasleduje aj pevné rozhodnutie: Chce sa rozísť so všetkým, odmietnuť všetko, čo ho odvádza od tejto životnej orientácie. Toto sú tie prekážky: túžba po hriešnej rozkoši, ktorá vedie k nerestiam a hriechom, hriešna túžba po mamone a všetko ostatné zlo. Toto všetko chce odstrániť zo svojho života, aby ho stále sprevádzala, aby v ňom bola vždy prítomná myšlienka na Pána Ježiša. S touto myšlienkou chce žiť a raz aj zomierať.
Život, ktorý je takto preniknutý modlitbou, modlitebným myslením, je život šťastný už v tejto časnosti a nakoniec privedie človeka k vyvrcholeniu vo večnom spasení, vo večnom spoločenstve so Spasiteľom Pánom Ježišom Kristom.
Toto je myšlienkový obsah uvedenej Kuzmányho piesne. Tento krátky rozbor ukazuje, aké veľké duchovné bohatstvo sa skrýva v našich nábožných piesňach, nielen nových, ale aj tých starých. Niektorí ľudia nevedia, čo si počať so starými spevníkmi, ako sa ich dôstojným spôsobom zbaviť. Čiastočná rada je toto: Aspoň po jednom exemplári aj z tých starších spevníkov – Zpěvníka evangelického a Tranovského kancionála – by sme si mali nechať, a to nielen ako ozdobu knižnice, ale ako živé knihy. Kto ich otvorí a zahĺbi sa do nich, nikdy neodíde naprázdno. Nedeľa Cantate nás chce povzbudiť k takýmto objavom. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
