5. nedeľa po Veľkej noci, Matúš 7, 7 – 11
Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami človek, ktorý by dal synovi kameň, keď si prosí chleba? A keď si prosí rybu, či mu podá hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia! (Matúš 7, 7 – 11)
I keď je v ľudských srdciach mnoho zla, Pán Ježiš vedel v nich nájsť aj dobré stránky. Medzi svetlé body ľudskej povahy patrí rodičovská láska. Rodičovská láska o deti nie je vynález človeka, ale je to múdre opatrenie Stvoriteľa. Bez rodičovskej lásky by dieťa, ktoré príde na svet, bezmocne zahynulo. Sú aj prípady, keď sa rodičovská láska neprejaví, alebo sa prejaví jej pravý opak. Vtedy ide o veľmi hriešne zanedbanie Božieho daru a o ťažkých hriech proti posvätnosti života. Ale v prečítaných slovách má Pán Ježiš na mysli normálny stav, keď sa otcovia a matky vo svojom vzťahu k deťom dajú viesť vrodenou rodičovskou láskou. Pán Ježiš v našom texte vyjadruje túto lásku stručnými slovami: Ak si syn prosí od otca chleba, otec mu nepodá kameň. Ak si prosí rybu, nepodá mu hada. Povedali sme už, že sú síce aj takí rodičia, ktorí sa správajú nanajvýš nezodpovedne, ktorí zabúdajú na svoje povinnosti voči deťom. Ale omnoho viac je tých, ktorí sa starajú o zdarný vývoj svojich detí. K citovaným Ježišovým slovám by sme mohli doložiť: Ak si syn prosí od otca kameň, dobrý otec mu nedá kameň a ak si prosí hada, dobrý otec mu nedá hada. Aj takáto negatívna reakcia je prejavom múdrej, zodpovednej rodičovskej lásky.
Rodičovská láska je medzi ľuďmi svetlým bodom uprostred mnohých tmavých bodov ľudského správania. U Pána Boha však skutočná láska nie je výnimkou, ale pravidlom. Preto po uvedení príkladu o otcovi hovorí Pán Ježiš o Pánu Bohu: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo ho prosia!“ O Pánu Bohu platí teda vo zvrchovanej miere: Ak si jeho dieťa prosí od neho rybu, nedá mu hada.
Je veľmi pravdepodobné, že my všetci by sme mohli uviesť viac príkladov vypočutia našich prosieb. Keď môžeme konštatovať, že naše modlitby boli vypočuté, napĺňa nás to bázňou, úctou a vďačnosťou voči Pánu Bohu.
Ale sú aj také prosby, o ktorých máme dojem, že neboli vypočuté. To môže mať viac príčin. Jednou z nich je, že „nevieme, o čo prosíme“, neuvážime, alebo nepoznáme, alebo pre obmedzenosť svojho pohľadu nemôžeme poznať dôsledky svojich prosieb. Ak je Božie dieťa také nerozumné alebo nevedomé, že si prosí hada, nebeský Otec mu nedá hada. Na rozdiel od nášho zlomkovitého, obmedzeného poznania má Pán Boh úplné a presné poznanie. Vo svojom dokonalom poznaní vie aj posúdiť, čo nám je na osoh a čo na škodu. Je k nám taký láskavý, že naše prosby, ktoré by škodili nám alebo iným, jednoducho nevypočuje.
Ale stáva sa aj to, že zdanlivo nevypočuje ani také prosby, o ktorých sme presvedčení, že v nich nie je nič zlé. Aj to môže mať rozličné príčiny. Okrem iných aj takúto príčinu: Ak sa vo svojich prosbách priveľmi sústreďujeme na časné, pominuteľné veci, chce nás Pán Boh, tým, že nás nevypočuje, upozorniť, že existujú aj iné veci, ktoré by sa rozhodne mali dostať do našich modlitieb. Keď teda Pán Ježiš hovorí: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené“, nedáva nám tým povolenie a odporúčanie, aby sme do svojich modlitieb vkladali prosby o hocičo, ale núti nás najprv premýšľať, akými prosbami by sme mali svoje modlitby naplniť.
Jednou z odpovedí na túto otázku je Modlitba Pánova, ktorá pochádza od Pána Ježiša. Všimnime si pomer prosieb v tejto modlitbe. Pán Ježiš nezabúda ani na naše časné, hmotné potreby. Zahrnul ich do prosby „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Ale ostatné prosby tejto modlitby sú orientované na vyššie ciele. Takýto pomer má byť aj medzi prosbami v modlitbách, ktoré sami formulujeme.
Niekedy je užitočné porovnať, čo o jednej veci hovoria dvaja alebo traja evanjelisti. Náš prečítaný text sa v trocha inej podobe nachádza aj v Lukášovom evanjeliu. V našom texte z Matúša sme čítali vetu: „O čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo ho prosia.“ U Lukáša sa nachádza veta: „O čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, ktorí ho prosia.“ To je určité dôležité vysvetlenie toho, čo si máme predstaviť pod širokým pojmom „dobré veci“. S tou naliehavosťou a vytrvalosťou, ktorú Pán Ježiš vyjadruje slovami o hľadaní a klopaní, treba prosiť o dar Ducha Svätého a o všetko, čo tento Duch koná v ľudskom živote. V iných známych slovách povedal Pán Ježiš, čo má byť v prvom rade cieľom nášho hľadania: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko toto (totiž časné veci) bude vám pridané.
Hľadanie, klopanie, vytrvalé modlenie nesmie byť kŕčovité. Má vyplývať z našej duše, má byť prejavom našich mocných túžob. Ak teda máme v modlitbe vytrvalo zápasiť o to, aby sme dosiahli vnútorný duchovný prerod, aby sa z nás stali noví ľudia, musíme po tomto cieli najprv túžiť celou svojou bytosťou. Ak chceme po tomto cieli túžiť celou bytosťou, musíme najprv vedieť, cítiť, uvedomiť si, že v našom živote niečo nie v je poriadku. Len kto si uvedomí, že jeho bytosť je zaťažená a poznačená hriechom a že by mohla a mala vyzerať omnoho krajšie, bude túžiť po vnútornom prerode. Poznanie seba, poznanie vlastného hriechu je teda jedným z predpokladov skutočnej modlitby.
Druhým predpokladom je viera, že u Pána Boha nie je nič zabudnuté, že u neho nik nie je zabudnutý, že on aj nás, ktorí sme neraz len zlomkami alebo dakedy hádam aj pokazeným obrazom skutočného človeka, chce a dokáže viesť k cieľu: k plnému, peknému ľudskému bytiu.
Ako má teda vyzerať to naše klopanie a hľadanie, to naše vytrvalé modlenie? Veľmi často sú naše túžby – ako sme si už všimli – orientované len na zemské veci. Preto sa nám treba modliť, aby Pán Boh vzbudil v našich srdciach túžbu po ňom, našom nebeskom Otcovi, aby táto túžba po Bohu stála na prvom mieste v rebríčku našich túžob, aby sme po Pánu Bohu túžili tak, ako reve jeleň, ktorý hľadá čerstvú vodu, a aby táto túžba rozsudzovala a rozhodovala, aké iné túžby môžeme prijať do svojho srdca a ktoré musíme odmietnuť.
Neraz sme v situácii, keď sa musíme rozhodovať medzi viacerými možnosťami a stojíme pritom bezradní. Nevieme jednoznačne posúdiť, čo je dobré a čo zlé, nevieme sa jasne rozhodnúť, aké stanovisko by sme mali zaujať. Preto nám treba prosiť o Radcu, ktorý by osvietil náš rozum, pod vedením ktorého by sme ustavične stáli. Tento Radca a Vodca je Duch Svätý, o ktorého podľa slov v Lukášovom evanjeliu máme priamo prosiť.
Naše bytosti sú zaťažené sebectvom a pýchou. I ak sa nám silou vôle podarí jedného dňa sebectvo a pýchu potlačiť, na druhý deň sa môžu zase objaviť v novej sile. Človek odkázaný na svoje vlastné zdroje je proti vlastnému sebectvu a pýche bezmocný. Preto treba Pána Boha prosiť, aby nás oslobodil od nášho sebectva a našej pýchy. Treba sa o to modliť pravidelne a sústavne, lebo len pod pravidelnou clonou modlitby dokážeme tlmiť svoje vlastné sebectvo a pýchu.
Z Ježišových slov vieme, že k peknému ľudskému životu patrí ochota odpustiť druhým. Ale naše vnútro sa búri proti odpusteniu. Ak chceme tento odpor proti odpusteniu v sebe prekonať, ak sa chceme dopracovať k úprimnému odpusteniu, musíme si to vymodliť.
Radosť zo života nám kazí vedomý aj neuvedomený strach a nepokoj. Kvapká jed do všetkých radostí, ktoré nám Pán Boh v tomto živote dáva. Strach a nepokoj, ako dobre vieme z vlastných skúseností, patrí medzi veci, ktorých sa nedokážeme zbaviť vlastným úsilím, ani rozumovým uvažovaním, ani pevnou vôľou. Jedine vytrvalá modlitba, akú nám tu Pán Ježiš odporúča, môže nám v tejto veci pomôcť. Prostredníctvom nej môže sa nám namiesto strachu v srdciach rozhostiť pokoj.
Medzi kresťanmi je mnoho zakríknutých kresťanov, ktorí sa boja alebo hanbia priznať sa k svojmu kresťanskému presvedčeniu. Ale v Prvom Petrovom liste čítame napomenutie, že máme byť hotoví vydať počet zo svojej nádeje každému, kto by sa nás na to pýtal. Kto chce prekonať vlastnú zakríknutosť, musí o kresťanskej viere a nádeji mnoho uvažovať, ale rozhodne musí prosbu o smelosť zaradiť aj do svojich modlitieb. Len prostredníctvom vytrvalej modlitby dokáže človek prejsť od zakríknutosti ku kresťanskému zdravému plnému sebavedomiu a smelosti.
Keď sa nachádzame v utrpení alebo cítime, že sa utrpenie približuje, strácame odvahu. Vtedy nám treba naliehavo prosiť Pána Boha, aby nám dal vnútornú silu niesť bremeno, pred ktorým nemôžeme uniknúť.
Toto je len niekoľko príkladov prosieb, ktoré by sme mali pravidelne zaraďovať do svojich modlitieb, do svojich modlitieb za nás samých, do svojich modlitieb za druhých ľudí, pre ktorých prosíme o také isté duchovné napredovanie a pokojný život ako pre seba. Ak si zvykneme hodnotiť svoj život, ak budeme pozerať naň kriticky, ľahko zistíme, kde sú naše ďalšie slabiny a ktoré ďalšie veci treba vložiť do modlitby.
Vo všetkých týchto veciach je to Pán Boh, ktorý nás dvíha hore, ktorý dáva vzrast. Ak dosiahneme v oblasti duchovného a mravného rastu niečo pekné, je to Boží dar. Ale to neznamená, žeby sme my mali ostať pasívni, nečinní. Naše úsilie má okrem iného záležať práve v tej pravidelnej a naliehavej modlitbe, akú nám Pán Ježiš odporúča.
Nedá sa overiť teoretickou úvahou, či tieto Ježišove slová o klopaní a hľadaní sú pravdivé. To si môžeme overiť len skúsenosťou; nie jednorazovou, ale dlhšou skúsenosťou. Napríklad takouto skúsenosťou: Skúsme sa aspoň po dobu jedného mesiaca modliť každý deň, aby nás Pán Boh oslobodil od nášho sebectva a pýchy. Porovnajme potom po mesiaci, či sa v tejto veci na nás niečo zmenilo. Veľmi pravdepodobne zistíme, že Pán Boh svojím Duchom pracoval na nás. Už v priebehu jednotlivých modlitieb začína totiž človek odhaľovať svoje sebectvo, ktoré si predtým ako sebectvo ani neuvedomil, už v priebehu modlitieb začína človek voči svojmu sebectvu zaujímať kritický odstup. A ak pravidelnou modlitbou dovolíme Pánu Bohu, aby tento útok na naše sebectvo trval neprestajne, určite nastane blahodarná zmena.
Tak je to aj so všetkým ostatným, o čom sme hovorili: s túžbou po Pánu Bohu, s prosbou o vedenie Duchom Svätým, s prosbou, aby sme dokázali odpustiť, s prosbou, aby sme sa nebáli, aby sme boli smelí, ab sme sa za svoju vieru a kresťanský životný postoj nehanbili, s prosbou, aby sme vládali niesť naložený kríž. Len ten, kto niečo z týchto vecí skúsi, pochopí, že Ježišove slová o modlitbe nie sú prázdne zvuky, ale že vyjadrujú mohutnú skutočnosť, ktorá možno ešte len čaká na to, aby sme ju aj my osobne objavili. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
