V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

2. Nedeľa po Veľkej noci, Marek 14, 8 a 1. Korintským 3, 6 – 8

„Čo mohla, urobila“. (Marek 14, 8)

„Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast. Kto sadí a kto polieva sú jedno, ale každý dostane vlastnú odplatu podľa vlastnej práce.“ (1. Korintským 3, 6 – 8)

Milí bratia a milé sestry!

Dnes máme viacero tém, ktorých je hodné sa dotknúť.
I. Pripomíname si koniec 2. svetovej vojny – víťazstvo nad fašizmom.
II. Zároveň je i deň matiek a kresťanskej výchovy.
III. A svätíme aj nedeľu Dobrého pastiera.
Všetky tri tému majú čosi spoločné: Volajú nás
pozdvihnúť svoj pohľad od točenia sa okolo osobných záujmov a dať prednosť potrebám spoločenstva – národa, rodiny, cirkvi. Spomenutými témami sa prelína otázka: Čo pre nás znamená odriekanie sa, obetavosť, premáhanie seba samého, sebadisciplína?
Bez odriekania sa, obrovskej, obetavosti, nasadenia síl i života by bolo víťazstvo nad fašizmom nemysliteľné. Minulé, ale aj súčasné ozbrojené konflikty vo viacerých častiach sveta nás popri myšlienkach na trpiacich smerujú k vďačnosti za to, čo nie je samozrejmé, totiž že u nás môžeme žiť v mieri a slobode. Nabádajú nás aj k úcte k všetkým, ktorí preto, aby skončila 2. svetová vojna a bol porazený fašizmus, neváhali riskovať a obetovať sa. Spomedzi evanjelikov spomeňme aspoň osobnosti ako ev. farár Jozef Bučko († na infekciu v noci zo 6. na 7. mája 1945 – krátko po tom, ako americké vojsko oslobodilo koncentrák v Ebensee, kde bol väznený), Peter Zaťko (pripravovateľ SNP, odsúdený na trest smrti, ktorý však nebol vykonaný), Ľudovít Šenšel (organizátor povstania proti fašizmu v Liptove). Ďakujeme za nich – a im podobných statočných ľudí Bohu. Ďakujeme, že čo mohli, urobili a že zo sejby ich odvahy, nasadenia pre iných a viery, že Božia spravodlivosť napokon zvíťazí,  dal Hospodin vzísť slobode.
Výročie skončenia vojny je aj výzvou, aby sme sa stávali šíriteľmi pokoja v prostredí, v ktorom žijeme.

V týchto dňoch, keď u nás prebiehajú majstrovstvá sveta, j je povzbudzujúce vidieť, ako vie hokej spojiť ľudí. Na druhej strane, ak by sa naše vlastenectvo prejavovalo iba v tom, že držíme prsty našim hokejistom, bolo by to málo.
Premýšľajme: Do akej miery v nás v našom myslení a konaní prevládol sebecký individualizmus – naše „ja“ so svojimi záujmami, nárokmi a požiadavkami? Nakoľko sme prešli od Kristovej požiadavky lásky k blížnemu k egoizmu? Od hľadania dobra pre celok k snahe o osobný prospech? Pán Boh nechce potláčať našu osobnosť, našu individualitu. Nie sme pre Neho iba časťou masy. Zaobchádza s nami ako s osobnosťami. Biblia na viacerých miestach dosvedčuje, že Pán Boh nás pozná po mene (Iz 43, 1b; J 10, 14). Keď však dnes v našom štáte, rodinách i v cirkvi mnohé nefunguje, je to aj pre prílišný dôraz na to osobné, sebastredne individualistické na úkor spoločného. Riešením, cestou nápravy je nachádzať pozitívne vzory, ktoré majú na zreteli viac prospech iných, ako len svoj vlastný. O takom vzore sme počuli z dnešnej epištoly: „Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje“ (1Pt 2, 21) – aby sme išli v Jeho stopách. – Usilovali sa žiť kristovským spôsobom života (por. 1Pt 2, 22 – 23), lebo to je kresťanské: čo najviac sa približovať ku Kristovmu spôsobu života, teda k tomu ako On zmýšľal, hovoril, konal a žil. Preto je potrebné čítať Bibliu – najmä evanjeliá, aby sme sa nechať inšpirovať Ježišovým príkladom, nasledovali sme Jeho šľapaje. Pozdvihli svoj pohľad k Ježišovi, ktorý nám dal dobrý príklad života, ktorého život a najmä ktorého vzkriesenie potvrdzuje, že Pán Boh sa nakoniec prizná práve k tomu, kto nie je do seba zahľadený, kto nehľadá vlastný prospech.

Drahí bratia, drahé sestry,
v dnešný sviatok – Deň matiek a kresťanskej výchovy – s vďakou myslíme aj na naše mamičky, staré a krstné mamy – na ich obetavú službu, spomeniem tri citáty: (1) „Naša mládež miluje luxus, má zlé spôsoby, pohŕda autoritou a nemá žiadnu úctu pred starobou. Dnešné deti sú tyrani. Nevstanú, keď do miestnosti vstúpi starší muž. Odvrávajú rodičom. Tárajú v spoločnosti, chlípu pri jedle a tyranizujú svojich učiteľov.“
(2) „Nemám už žiadnu nádej pre budúcnosť nášho národa, ak by mala závisieť na dnešnej ľahkomyseľnej mládeži, lebo táto mládež je bezpochyby neznesiteľná, bezohľadná a premúdrelá. Keď som bol ešte mladý, učili nás dobrému správaniu a rešpektu voči rodičom, ale dnešná mládež chce všetko vedieť lepšie a je vždy prostoreká.“
(3) „Naša krajina v posledných rokoch schátrala. Deti už neposlúchajú svojich rodičov, koniec sveta je blízko.“
Uvedené citáty, zdá sa, akoby vyslovil niektorý z našich súčasníkov. Nie je to však tak. Prvý citát pochádza od Sokrata (500 rokov pred Kristom), autorom druhého je Hesiodos (700 rokov pred Kristom) a tretí povedal egyptský kňaz 2000 rokov pred Kristom. Je teda zrejmé, že problémy s  výchovou tu boli vždy, nie sú nijakou novotou. Vzhľadom na spomínané problémy sú rodičia, zvlášť mamičky, veľmi často zneisťované, či to, čo robia, má nejaký zmysel. Výsledky svojej námahy, my, ktorým Pán Boh zveril do výchovy deti, neraz nevidíme a stále sa musíme vierou chopiť toho, že Hospodin požehná naše úsilie, dá, aby z neho vyšlo niečo dobré.
Biblia o tom hovorí: My sadíme, polievame – čo platí aj o výchovnej práci – ale iba Pán Boh môže dať vzrast. Úspech, výchovy – to je Božie dielo, a predsa nás evanjelium nabáda, urobiť, čo môžeme.
V zbore, kde som predtým pracoval, sa hneď v blízkosti kostola nachádzala väznica. Z práce s odsúdenými, ktorých som chodieval navštevovať, mám zásadný poznatok: pri týchto ľuďoch, ktorí sa dostali na šikmú plochu, na nejaký spôsob zlyhala rodina, rodičia. Pravdu mal, kto povedal: „Dajte mi dobré matky, inak nechcem nič“ – a mnohé sa zmení k lepšiemu.
Z detí nevychováme kresťanov, ak im my sami neukážeme cestu viery. Všetko, čo s deťmi robíme, ako a o čom sa s nimi rozprávame, ako s nimi zaobchádzame, ako sa otec rozpráva s mamou a mama s otcom, to všetko je výchova. Bolo by omylom, keby sme sa – rodičia, starí a krstní rodičia, všetci, ktorým sú deti zverené domnievali, že vykonávame výchovnú prácu iba vtedy, keď na deti dohliadame, keď ich poučujeme, napomíname, alebo trestáme. Všetko, čo deti na nás vidia, určuje ich život, teda vychováva ich. Naše postoje, spôsoby aj nespôsoby, obsah a tón našej reči i naše mlčanie v niektorých veciach,  naše činy, ale aj nečinnosť – to všetko deti vychováva.
Z Biblie počujeme výzvu: Urobiť, čo môžeme. „Čo mohla, urobila“ – tak hodnotí Písmo ženu, ktorá vopred pomazala Ježišovo telo na pohreb. Pravidlo: „Čo mohla, urobila“ – čo môžeme, urobme, má platiť aj v našej výchovnej práci. Žiaľ, u nás evanjelikov, prevláda nezriedka iná mentalita. Nie: čo môžem, urobím, ale: „mentalita aspoň.“ Dieťa dáme „aspoň pokrstiť“, pošleme ho „aspoň na konfirmačnú prípravu“. Krst detí je biblicky legitímny – zachovajme ho i konfirmačná príprava je užitočná, dobrá a potrebná. Nesprávne je však zostať pri „aspoň“. Nie: aspoň to či ono; ale: čo môžeme, urobme. Veď celý náš spôsob života je výchovou. A hoci úspech výchovy je Božím dielom, predsa „saďme, polievajme“ – urobme, čo môžeme.
Otázkou je: Ako? V cirkvi predsa máme množstvo rodičov, ktorí sú „deťmi minulej éry“, doby neslobody, v ktorej veľmi veľa ľudí nechodilo na náboženstvo, sledovali ich, keď prichádzali do kostola a tak sa služieb Božích radšej nezúčastňovali. Mnohí majú podnes vo veciach viery enormné medzery, sú si vo viere sami neistí či prakticky neveriaci. Ako majú viesť k viere svoje deti? Ako majú urobiť všetko, čo môžu?
Nik sa kresťanom nestane – za sa kresťana „nevyučí“ raz navždy. Všetci sa potrebujeme duchovne vzdelávať; ak sa nám vzdelania vo veciach viery v minulosti nedostávalo, platí to ešte väčšmi. Spravidla sa stretneme s námietkami – výhovorkami: Na duchovné vzdelávanie nemám čas. Bezpočet členov cirkvi sa na pravidelné duchovné vzdelávanie díva ako na nadbytočnosť – ako na luxus, ktorý si môžu dopriať iba kazatelia, k povolaniu ktorých to patrí, prípadne ľudia poverení vyučovaním v cirkvi. Duchovné vzdelávanie však nie je bižutériou, ktorú môžem nosiť, alebo nemusím, nie je luxusom, nemá zostať výsadou niekoľkých jednotlivcov, farárov či skupiny starších ľudí, ktorí majú svoje časné starosti už za sebou. Rodičia bez duchovného vzdelania, ktorí majú vychovávať svoje deti, sa podobajú ľuďom, ktorí skočili do rieky, ale iba sa chcú učiť plávať. Nikdy sa nenaučia držať nad vodou a vždy zostanú odkázaní na to, aby sa prichytili niečoho, čo je v ich dosahu. Ich domov nebude miestom, kde je citeľný duchovný vplyv kresťanstva.
Jedného psychológa raz dostal otázku: Ako nebyť egoistom? On ocenil pýtajúceho sa, že je dobré, keď vníma, že je egoista a chce to zmeniť. Psychológ mu dal radu: Ak nechceš byť egoistom, správaj sa tak, ako by si ním nebol. Platí to aj o viere. Ak máš v záležitostiach viery medzery, ak tvoja viera kolíše, ak si ňou nie ste istí, ale chcete veriť, chcete svoje deti viesť k Pánu Bohu, potom čítajte Bibliu, skúste žiť podľa nej – ako by jej posolstvo priamo hovoril Boh, skúste žiť ako veriaci – žiť podľa Božieho slova. Viera je Božím darom, no keď sa usilujeme zachovávať to, k čomu nás volá Božie slovo, Pán Boh sa k takejto snahe iste prizná. Nájdeme orientáciu, k čomu viesť naše deti.
Popri uvedomení si, že celý náš život je výchovou, popri potrebe pravidelného duchovného vzdelávania, dôležitým momentom pri výchovnej práci je svätenie dňa Pánovho. I tu opusťme „aspoň mentalitu“, a urobme, čo môžeme. Veď je v čom pokúšať sa o nápravu. Iste aj tým, že budeme prichádzať do bohoslužobných zhromaždení (por. Žid. 10, 25). Predovšetkým však tým, že budeme skúmať ráz nášho kresťanstva, nášho kresťanského života. Skúmať, či sa nezúžil na príležitostnú účasť na nedeľných službách Božích, ako na nejakej zbožnej povinnosti. Služby Božie ňou však nechcú byť. Nechcú byť ani miestom, kam utečieme od toho, čo nás tlačí vo všedné dni. Naopak, služby Božie sú miestom, kde tieto problémy môžeme predložiť pred Pána Boha. Deň Pánov nezachováme ako zbožnú povinnosť, pobožný zvyk; má sa nám stať miestom kde spočinieme na pevnej pôde – výšinou, na ktorej sa môžeme dobre zorientovať v spletitosti našich všedných problémov a starostí – aj tých spojených s výchovou – a spoznať, nanovo sa uistiť, že Pán Boh vedie náš život. To smieme očakávať pri zvesti Božieho slova.
Príčinou, prečo sa súčasnému – najmä mladšiemu pokoleniu do kostola nechce, prečo preň kresťanstvo nie je príliš lákavé je, že na nás, ktorí do kostola chodíme, pričasto vidia, že služby Božie v nás nevyvolali odozvu. Bratia a sestry, diskreditujeme to, čomu veríme, robíme karikatúru zo všetkého, čomu veríme, keď naše počúvanie Božieho slova zostáva vo všednom živote bez odozvy. Skúmajme teda ráz nášho kresťanského života, nie len nedeľného, ale aj všedného. Naše deti, mládež, tí, ktorých vychovávame, ho pozorne sledujú. Bolo by predsa veľkým nebezpečenstvom, keby sme našim deťom predstavili vieru iba ako rozumové poučky bez vzťahu k bežnému životu. Výchova detí, ich orientovanie na nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista nie je jednou z mnohých materinských a rodičovských povinností, ktorú môžeme plniť, keď nám zvýši čas a príležitosť, ale našou najzákladnejšou kresťanskou službou. Nezabúdajme pri nej, že dobre vychované deti, úspech výchovy, je vždy Božím dielom, ale konajme ju s vedomím, že máme sadiť, polievať – máme urobiť, čo môžeme.
Ježiš – ako dobrý Pastier – nás chce múdro viesť, žehnať a vyzbrojiť odvahou a trpezlivosťou aj vo výchovnej práci. Učme sa od Neho dávať tým, ktorí sú nám zverení správnu orientáciu vlastným príkladom. Prosme Ho, aby chránil naše deti, mládež aj nás od zlého. Dovoľme Mu, aby nás viedol podľa svojej vôle, aby sme ochotne nasledovali Ježišov príklad a vstúpili do Jeho šľapají. Amen.

Pramene: Štěpán Šoltész: Kristus a rodina (Kalich, Praha 1970) a myšlienky Mariána Kuffu.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.