2. Nedeľa po Veľkej noci, Ev. Jána 20, 24 – 31
Milí bratia a milé sestry!
V istej rodine sa pred jedlom vždy modlili. Raz sa nahlas modlil otec, druhýkrát matka, inokedy boli vyzvané deti. Jedného dňa sa malý synček opýtal: „Ocko a prečo sa stále pred jedením modlíme?“ Otec odpovedal: „No, modlíme sa, lebo, lebo, lebo sme sa vždy modlili a už sa nevypytuj a jedz, pretože ti vychladne polievka!“
Boli časy, keď všetko, čo sa v cirkvi dialo, o čom sa tam hovorilo, bolo „sväté“ – tabu. Jednoducho: nediskutovalo sa o tom. No vždy jestvovali aj „Tomášovia“ – ľudia, ktorí mali „chrobáka“ v hlave – mali svoje otázky a nik im na ne nepomáhal nájsť odpoveď. Množstvo nedotknutých otázok, nevyriešených problémov a často i necitlivý prístup k týmto ľuďom, sa stali živnou pôdou pre rast extrémov. Veľa ľudí kvôli tomu zanevrelo na Pána Boha, opustilo cirkev – aj tú jej časť, ktorou je naša evanjelická cirkev.
Nie, nechceme obhajovať nemožné – t. j. úsilie úplne pochopiť Pána Boha ľudským rozumom. Príbeh z Jánovho evanjelia nepojednáva totiž o náboženských špekulantoch, o ľuďoch, ktorí sa chcú zmocniť Pána Boha vlastným poznaním. Tento oddiel Písma svätého patrí ľuďom úprimne hľadajúcim, tým, ktorí sa snažia byť čestní sami pred sebou. Tým, ktorí dokážu priznať: ...toto je pre mňa priťažké, tomu nerozumiem, tamtomu nedokážem veriť.
Neraz bývajú takíto ľudia považovaní za rúhajúcich sa, za prílišných zvedavcov, za hlásateľov bludov a tmárov. Tmárstvom však môže byť práve falošné vydávanie sa za jednoduchého a pod týmto rúškom prostoty skrytá pohodlnosť a povrchnosť v hľadaní pravdy. Myslím, že tí, ktorí nevedia deťom vysvetliť, prečo sa modlíme, tí, ktorí nie sú schopní iným objasniť, prečo chodia do kostola, prečo sa modlia (a pod.), sa nachádzajú vo väčších tmách ako ľudia hľadajúci pravdu s úprimným srdcom.
Zvykne sa hovoriť: Ten a ten je „neveriaci Tomáš“. Apoštol Tomáš však nebol zatvrdilcom. V J 11, 8 – 16 o ňom čítame, že keď chceli Židia Jeho Majstra kameňovať, bol ochotný zomrieť s Ježišom. Teda: láska až po hrob – nie zatvrdilosť. Aj priamosť patrila k Tomášovým vlastnostiam. Iba on mal odvahu priznať, že nepozná cestu, po ktorej má Pán Ježiš kráčať. Ostatní sa zrejme hanbili prejaviť vlastnú nechápavosť. Vtedy mu povedal Pán známe slová: „Ja som cesta i pravda i život“ (J 14, 4 – 6). A tento Pán je teraz mŕtvy. Ťažko Ho zbičovali, ukrižovali – klincami pribili na drevo. Mal by Tomáš veriť učeníkom, že Ho videli (J 20, 25)? Veď keď im o Zmŕtvychvstalom svedčila Mária Magdaléna, ani učeníci jej neverili (Mk 16, 9 – 11). Prečo by mal veriť on? Nie je to len naivná netriezva úvaha?
Možno máme aj my podobné „Tomášovské“ otázky, hoci nemusia súvisieť so vzkriesením. Azda v Biblii nerozumieme iným veciam: ako je to s krstom, ako s darmi Ducha Svätého, ako s koncom sveta, ako rozumieť starozmluvným prorokom... atď. Možno ťa v živote stretá jeden nezdar za druhým. Tu ti treba počuť: Ježiš ťa miluje takého, aký si – aj s tvojimi pochybnosťami, s tvojimi nejasnosťami, v tvojich nezdaroch. Milšia Mu je viera s pochybnosťami ako pochybná viera zostávajúca na povrchu.
Čomu sa môžeme od Tomáša učiť? – NEÍSŤ VO SVOJICH POCHYBNOSTIACH PREČ ZO SPOLOČENSTVA. Neujsť do iného spoločenstva, ktoré práve „letí“ – je populárne. TOMÁŠ ZOSTÁVA V KRUHU UČENÍKOV. A to napriek tomu, že ho ich svedectvo nepresvedčilo.
Napriek tomu, že oni mali v srdciach radosť a on skepsu. Navzdory tomu, že ich napĺňalo nadšenie zo stretnutia s Pánom Ježišom a Tomáš ostal v zajatí svojich pochybností (J 20, 20 a 25).
Stáva sa, že sa pokúšame hrať na silných – neochvejne zbožných kresťanov. Vzbudzovať dojem, že všetko je v poriadku. Pritom za našou „fasádou“ nezriedka skrývame srdce, ktoré nechápe, pochybuje, je zranené. Často nie sme ochotní hovoriť o našich problémoch s niektorým z bratov či sestier – len aby nezistil/a, že ich máme, že tomu a onomu nerozumieme – len aby nás nepovažoval/a za slabochov. Nie je neobvyklé, že človek v takomto rozpoložení zo spoločenstva zuteká alebo žije v pretvárke.
TOMÁŠ JE PRE NÁS VÝZVOU K ČESTNOSTI. Výzvou otvorene si priznať: neviem, nerozumiem, nedokážem veriť. No najmä VÝZVOU ZOSTAŤ, NEOPÚŠŤAŤ SPOLOČENSTVO. Práve do tohto spoločenstva za Tomášom prichádza Pán Ježiš. Ide za ním tam, kde s Ním Tomáš už nepočítal. Je tu s ním a pre neho osobne, aby s ním hovoril, aby porazil jeho neveru.
Spomína sa, ako k istému starému mníchovi – predstavenému kláštora – prišiel jeho rádový brat a žaloval sa mu: „Nedokážem sa viac modliť, nemám síl veriť.“ Prosil ho, aby nemusel viac chodiť na pobožnosti, lebo jeho modlitby by boli iba lžou. Starý mních mu však povedal: „Predsa tam choď a dívaj sa, ako sa modlia tvoji bratia.“ Predstavený ho nenútil k tomu, čoho nebol schopný. Ale neponechal ho ani napospas jeho neschopnosti. Nedovolil, aby sa pocity neschopnosti a slabosti stali centrálnou pravdou jeho života.
Tomáš sa nepretvaroval, ale ani neoddelil od ostatných. Zostal v spoločenstve, hoci vnútorne stál mimo neho. Bol čestný. A Pán Ježiš to videl. Nič mu nevyčítal. Nekarhal ho, že si dovolil pochybovať. Práve V SPOLOČENSTVE MAJÚ ČESTNÉ POCHYBNOSTI A ÚPRIMNÉ OTÁZKY SVOJE MIESTO. Aj keď sa to tým druhým – „silným“ vo viere – nemusí tak zdať.
Čo robí Ježiš – vzkriesený Pán, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi? (Mt 28,18) Znižuje sa na Tomášovu úroveň. „Daj sem prst a viď moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku.“ (J 20, 27). Pán zopakoval presne to, čo predtým Tomáš čestne povedal učeníkom. I z toho je zrejmé: Ježiš pozná moje pochybnosti, aj keď Mu o nich priamo nepoviem. On vidí, či som čestný, úprimný. Miluje túto úprimnosť. Zaiste, nemá rád pochybnosti, ale miluje pochybujúcich. „A nebuď neveriaci, ale veriaci.“ (v. 27). Pán Ježiš nenecháva Tomáša naďalej v pochybnostiach. Ježišove slová tvoria v Tomášovi vieru. Niektorí významní teológovia tvrdili, že vzkrieseného Pána zrodila len viera učeníkov, že Ježišove vzkriesenie sa neudialo skutočne. Ak Tomáš uveril navzdory svojim pochybnostiam, je jasné, že nie viera učeníkov vzkriesila Ježiša, ale že Ježiš vzkriesil ich vieru. Svojou prítomnosťou – svojím slovom Pán Ježiš aj v nás tvorí a posilňuje vieru. Pre nás je radostné, že sa tak deje práve v cirkvi.
Azda si to zažil/a na niektorom zo stretnutí v cirkvi, na službách Božích, pri prijímaní Večere Pánovej. Cirkev, spoločenstvo bratov a sestier má Božie zasľúbenie. Pán bude prítomný tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v Jeho mene (Mt 18, 20). Cirkev je podnes miestom, kde sa s nami stretáva vzkriesený Pán.
„Odpovedajúc Mu Tomáš povedal: Pán môj a Boh môj“ (v. 28). Tomášove čestné pochybnosti ho teda viedli k hlbokej viere, k vyznaniu Pán môj a Boh môj! K vyznaniu, ktoré dnes smie byť aj mojím, naším krédom. Pán Ježiš zároveň zdôrazňuje, že (Tomášovým a aj) naším cieľom má byť viera, ktorá sa neopiera o predchádzajúce videnie. Aj od nás takúto vieru čaká, na jej blahoslavenstve smieme mať i my svoj podiel.
Vari si povieme: „Tomášovi bolo hej, keď k nemu prišiel Kristus osobne.“ Mal výhodu. Čo ja? Mne sa Boh takto nezjaví. Veď aj ja by som veril, keby som mohol žiť pred 2000 rokmi a vidieť Ježiša zoči-voči.“ Nehľadajme výhovorky. Neutiekajme sa k onomu známemu: Keby, keby, keby! Chopme sa radšej toho, čo tu je. Pán Ježiš nás nemiluje menej ako Tomáša! Aj našu situáciu, naše pochybnosti a nejasnosti berie vážne. Jeho pomoc k nám prichádza v záverečných slovách 20. kap. Ev. Jána: „Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a, veriac, aby ste mali život v Jeho mene.“ Ako povedal cirkevný otec Augustín: „Tomáš pochyboval, aby sme my nemuseli pochybovať.“ Máme Bibliu, ktorú Tomáš nemal. Evanjelium nám svedčí o živom – vzkriesenom Kristovi. Pre nás kresťanov, žijúcich po Kristovom vzkriesení, je dôležité uveriť skôr, ako Ježiša uzrieme aj svojimi očami. Príbeh Tomáša, človeka s čestnými pochybnosťami, nás k tomu povzbudzuje. Povzbudzuje nezúfať, keď naša viera nie je perfektná. Povzbudzuje byť čestnými a v rozčarovaniach a sklamaniach neopúšťať spoločenstvo. Do tohto spoločenstva – do našich zborov – Pán Ježiš za nami prichádza. V ňom nás nanovo stretáva a oslovuje. Nech Mu vtedy aj v okamihoch, keď sa práve nenachádzame v spoločenstve bratov a sestier, z nášho života znie: Pán môj a Boh môj!
Literatúra:
Werner de Boor: Evangelium podle Jana II. díl (vydali Křesťanské sbory v ČSSR 1985),
Luděk Rejchrt: Věřím (nakladatelství Svítání, Praha 1994),
Johannes Rosemann: Pochybnosti kvôli pravde (z časopisu Punkt č. 6/92).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
