Veľký piatok, Ján 19, 19 – 22
Pilát napísal aj nápis a dal vyvesiť na kríž. A napísané bolo: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Tento nápis čítalo mnoho Židov, pretože miesto, kde ukrižovali Ježiša, bolo blízko mesta; a nápis bol hebrejský, latinský a grécky. I povedali veľkňazi Pilátovi: Nepíš: Kráľ židovský, ale že On povedal: Kráľ židovský som! Ale Pilát odpovedal: Čo som napísal, napísal som. (Ján 19, 19 – 22)
Tento text z Evanjelia podľa Jána je vysvetlením nápisu, s ktorým sa stretáme na zobrazeniach kríža Pána Ježiša. I.N.R.I. sú skratky latinského znenia nápisu: Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum, Ježiš Nazaretský kráľ Židov. Tento trojrečový titul – ako označenie viny odsúdeného – bol na kríž pripevnený na Pilátov príkaz. Židovskí veľkňazi síce proti tomuto zneniu protestovali, ale Pilát zostal pri svojom rozhodnutí.
My sa teraz chceme sústrediť na Ježišov titul „Kráľ“, ktorý je v tomto nápise. Ježiš bol kráľ a je kráľ – tak o ňom hovorí nielen ironický Pilátov nápis, ale s trvalou, večnou platnosťou to hovorí napríklad také Zjavenie Jána, keď ho označuje titulom: Kráľ kráľov a Pán pánov.
Ježiš bol kráľ a je kráľ – ale kráľ celkom iného typu než na akých sme zvyknutí z dejín a súčasnosti nášho sveta. Svoju odlišnosť a jedinečnosť zdôraznil Pán Ježiš v rozhovore s Pilátom, keď na Pilátovu otázku: „Si ty kráľ židovský?“ odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto.“
Táto odpoveď vyvoláva v nás otázky: Odkiaľ je teda jeho kráľovstvo? Aký je on kráľ? Kto je tento kráľ? Najprv treba ešte raz zdôrazniť: On je celkom, celkom iný. On sa na celej čiare odlišuje od zemských kráľov, pánov, vládcov. To, čo on robí, ako sa správa a ako vykonáva svoju vládu, je také prekvapivé, že ho nemožno zaradiť do žiadneho známeho pojmu kráľ, pán, vladár.
On je kráľ bez armády, teda bez vonkajšej donucovacej moci. Vedome to vyjadruje v odpovedi Pilátovi: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom.“ To isté povedal Petrovi v Getsemanskej záhrade, keď sa Peter chcel postaviť na jeho obranu: „Či sa nazdáš, že by som nemohol prosiť Otca, a postavil by mi hneď viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom naplnili Písma, že sa to musí tak stať?“ Je teda kráľom bez armády, ale nie preto, že by ju nemohol mať k dispozícii, ale preto, že zásadne odmieta metódu násilného donucovania.
Tak sa rozhodol už na začiatku svojho verejného účinkovania. Pri pokúšaní na púšti mu diabol ponúkol politickú vládu nad svetom, ak sa jemu, diablovi, pokloní, teda ak si osvojí jeho, diabolské metódy. Ježiš to kategoricky odmietol a povedal, že sa bude klaňať výlučne Pánu Bohu, svojmu nebeskému Otcovi. A keď po zázračnom nasýtení zástupov ho ľudia chceli vyhlásiť za kráľa, za kráľa zemského typu, odmietol to a odišiel, či priamo utiekol od nich. Kráľ bez armády? Kráľ bez vonkajšej donucovacej moci? Čo je to za kráľ? Kríž je symbolom toho, že on je celkom iným kráľom.
Pilátovi vojaci sa vysmievajú z neho ako z kráľa. Namiesto kráľovskej koruny vtlačia mu na hlavu veniec z tŕnia. Namiesto kráľovského plášťa ho zahalia do vojenského plášťa. Namiesto žezla mu dajú do ruky palicu. Padajú pred ním na kolená a posmešne ho pozdravujú: Buď pozdravený, kráľ Židov. Berú mu palicu z ruky a bijú ho. Pľujú na neho. Nemilosrdne ho bičujú. Mohol by sa brániť, veď disponuje osobitnou mocou, ale on nepoužije svoju moc na sebaobranu. Ktorý kráľ by sa správal týmto spôsobom? Ježiš je iný, je celkom iný. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Každý pohľad na kríž by nám to mal pripomínať.
Králi všetkých čias využívajú svoje postavenie na vlastný luxusný život vysokého štýlu. Platí to o orientálnych panovníkoch Ježišovej doby, ako napríklad o takom Herodesovi Antipasovi, slávenie narodenín ktorého sa spomína aj v evanjeliu. Ale platí to ale aj o ľuďoch v akomkoľvek mocenskom postavení, vysokom aj nižšom, a to vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Okrem čestných výnimiek ľudia, ktorí sú pri moci v najrozličnejších oblastiach, zneužívajú svoje postavenie na vlastné obohacovanie. Niečo z toho prenikne na verejnosť ako tunelovanie, podvody, krádeže veľkých rozmerov, organizovaný zločin a podobne, mnoho z toho zostane skryté a neznáme. U kráľa Ježiša by sme márne hľadali stopy takýchto primitívnych snáh. Človeka, ktorý sa mu núkal za učeníka, varoval slovami: „Líšky majú dúpätá, vtáci nebeskí hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu“, to znamená: ak sa pridáš ku mne, nečakaj nijaké vonkajšie výhody. Čo je to za kráľ, ktorý si nedovolí nič z takéhoto pohodlia a aj svojich nasledovníkov vedie na tú istú cestu skromnosti, na takzvanú úzku cestu. Každý pohľad na kríž by nám ho mal pripomínať ako takéhoto, teda celkom iného kráľa.
Zemskí králi sa dajú obsluhovať množstvom služobníkov. Možno to vidieť vo filmoch, ktoré znázorňujú kráľovské dvory, orientálne i európske. Na každý, aj drobný druh obsluhy iný služobník. Niekedy nám to pripadá až groteskné, smiešne. Ale v skutočnosti ide o obrovský rozdiel medzi panujúcim a slúžiacimi. Podobne je to v tých prípadoch, keď mocní tohto sveta vykorisťovali a vykorisťujú veľké zástupy otrokov, poddaných. Otrokárstvo, a to aj v moderných dobách, je hanbou západnej civilizácie. Naproti tomu kráľ Ježiš síce prijímal spontánne prejavy pomáhajúcej lásky, ale nikdy sa nedal obsluhovať spôsobom, ktorý by ponižoval tých, ktorí slúžia. A keď hovoril o očakávanom kráľovstve, povedal svojim učeníkom slová, ktoré znamenajú pravý opak toho, ako sa správajú zemskí králi a páni. Povedal: „Viete, že vladári národov panujú nad nimi a mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to tak nebude, ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom, a kto by sa medzi vami chcel stať prvým, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ Pri poslednej večeri toto svoje stanovisko symbolicky znázornil tým, že svojim učeníkom umyl nohy – to bola služba, ktorú konali otroci. Vyvrcholením jeho služby je, že obetoval svoj život na kríži. Na kríži zomiera kráľ – kráľ celkom iného typu. Človek nad tým zastáva v nemom úžase a nechápavosti. Pri pohľade na symbol kríža nám treba myslieť aj na toto.
Táto starostlivosť a obetavosť kráľa Ježiša sa prejavila mnohorakým spôsobom za jeho života. Neprechádzal nevšímavo popri trpiacich, chorých, ale pomáhal im. Zľutoval sa nad vdovou, ktorej zomrel syn, jediná opora jej života, a vrátil jej ho k životu. O trpiacom chudobnom Lazárovi povedal, že po smrti sa dostane do lona Abrahámovho, do raja. Vysoko vyzdvihol malý milodar chudobnej vdovy, ktorú popri bohatých milodaroch všetci ignorovali. Prichádzal k ľuďom, ktorí si ľahkovážne pokazili svoj život a pomáhal im dostať sa na novú cestu. Kajúcemu lotrovi, ktorého mŕtvolu po ukrižovaní spálili na smetisku, povedal, že ešte v ten istý deň bude s nim, s Ježišom, v raji. Stotožnil sa s hladnými, nahými, chorými, s ľuďmi bez domova a povedal, že čo človek urobí alebo neurobí pre týchto ľudí, to robí alebo neurobí pre neho, Ježiša. Tento záujem kráľa Ježiša o tých najmenších, zdanlivo bezvýznamných ľudí nie je náhodný, ale pochádza z jeho poznania, že oni všetci sú Božie deti. Všetko toto je typické, charakteristické pre kráľa Ježiša. Každý pohľad na symbol kríža nám to pripomína.
Pán Ježiš povedal Pilátovi, že jeho, Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta. Na prvý pohľad je jasné, že modely svojho kraľovania si nemohol vziať z tohto sveta. Veď kde v tomto svete by ich bol mohol nájsť?! Chceli by sme vedieť, odkiaľ teda je jeho kráľovstvo, jeho spôsob kraľovania, kde je jeho pôvod. Pán Ježiš častejšie zdôrazňuje, že na svet neprišiel sám od seba, ale že ho s celým jeho poverením poslal nebeský Otec. Tam, pri Hospodinovi, pri Pánu Bohu, je pôvod Ježišovho spôsobu kraľovania. Božie kráľovstvo je taký stav vecí, v ktorom sa uskutočňuje Božia vôľa. Ježiš ako kráľ patrí do Božieho kráľovstva, je jeho zakladateľom a uskutočňovateľom.
Keďže sa Ježišov spôsob kraľovania tak veľmi odlišuje od zemských spôsobov kraľovania, panovania, vládnutia, napadne nám otázka: Prečo teda Ježiš dovolí používať a sám používa o sebe titul „kráľ“? Nemal si ako titul radšej zvoliť nejaké iné slovo, aby už tým bola vyjadrená jeho odlišnosť a jedinečnosť?
V tom, že si ponecháva titul „kráľ“, nám treba vidieť určitý zámer. Aký zámer? Svojím spôsobom kraľovania chcel zrejme ukázať, ako má vyzerať normálne kraľovanie, vládnutie, spravovanie vecí verejných. Kráľ, vládca, funkcionár, nadriadený na ktoromkoľvek stupni verejnej správy nemá nikdy zneužívať svoje postavenie na vlastný prospech, ale má ho využívať na to, aby priniesol čím viac dobra tým, za ktorých je zodpovedný.
Pán Ježiš sa nielen svojím správaním, kraľovaním, odlišuje od svetských panovníkov, ale aj svojimi slovami zaujíma voči nim ostrý odstup. Už sme citovali jeho slová, ktorými to vyjadril. Kto chce byť veľký, kto chce byť prvý, nech je sluhom všetkých. Výslovne poukázal na svoj príklad, že on ako kráľ sa správa takto prekvapivo. Len mimochodom podotýkame, že presný preklad latinského slova „minister“ je „služobník“.
Keby Pán Ježiš bol prišiel ako hrdina, ktorý s použitím veľkej moci, aj vojenskej moci, daruje Židom slobodu, boli by ho radi oslavovali ako mesiáša. Tak o sto rokov neskôr urobili s Bar Kochbom v druhom židovskom povstaní. Ale Ježiš prichádza ako pokorný kráľ, ktorý sa dá ukrižovať. Väčšina Židov odmietla prijať takého kráľa. Preto mohol Pavel napísať, že Kristov kríž, ktorý je symbolom pokorného kraľovania, je pre Židov pohoršenie, škandál. V gréckom texte Novej zmluvy je na príslušnom miesto naozaj slovo „skandalon“. Akoby mu títo pohoršení ľudia chceli povedať: Ježiš, kráľ, a si ty normálny? Kto kedy videl takého kráľa a takého panovníka?
Ale Ježiš prijatím utrpenia, martýria, kríža odpovedá: Zemskí králi a vládcovia, a ste vy normálni? Niekto je tu teda normálny a niekto nenormálny. Na rozhodnutí o tejto veci sa triedia duchovia. Ale posolstvo Veľkého piatku a Veľkonočného rána je jasné a jednoznačné: Normálnym kráľom je Ježiš Kristus. Lebo jeho kraľovanie zodpovedá Božej norme. Ježišovo kraľovanie je zároveň smerodajnou normou a kritériom pre každé kraľovanie a vládnutie. Každé vládnutie, ktoré je v protiklade s Ježišovou normou kraľovania, je nenormálne. Toto je posolstvo kríža!
Takto pochopený Kristov kríž je pre drvivú väčšinu dnešných ľudí pohoršením, škandálom. Pred nami je otázka: Je Ježiš Kristus, ukrižovaný kráľ, aj pre teba pohoršením, škandalóznou postavou? Alebo ho so všetkými dôsledkami prijímaš takého, aký je? Ako svojho záchrancu a záväzný vzor? Si ochotný podľa vzoru tohto kráľa zreorganizovať svoje myslenie, hodnotenie a celý svoj život? Ježiš Kristus, ukrižovaný kráľ, stavia dnes pred nás tieto otázky. Od každého sa čaká na ne osobná odpoveď. Treba však vedieť, že verné celoživotné nasledovanie tohto prekvapivého kráľa, ukrižovaného kráľa, vedie ku vzkrieseniu a novému životu. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
