Veľkonočná nedeľa, Prvý list Korintským 15, 20
Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých. (Prvý list Korintským 15, 20)
Na Kvetnú nedeľu, Zelený štvrtok a Veľký piatok sme si opätovne pripomínali deje Pánovho utrpenia. Že sa tieto spomienky opakujú každoročne už takmer cez dve tisícročia, má svoj dobrý dôvod. Utrpenia na svete je síce veľmi mnoho, ale utrpenie Pána Ježiša Krista je celkom jedinečné. Je vykupiteľskou smrťou na záchranu ľudstva, ktoré sa tragickým hriechom dostalo do veľkého nešťastia. Do nešťastia, z ktorého si ani jednotlivec sám, ani ľudstvo ako celok nedokáže pomôcť. Udalosť na Golgote nie je náhodný dejinný príbeh. Za touto udalosťou je rozhodnutie Hospodina, nášho nebeského Otca. Táto udalosť prezrádza Božiu prekvapivú, paradoxnú lásku k nám. Tá sa vymyká z našich bežných ľudských zvyklostí. Jedinečná interpretácia golgotskej udalosti bola napísaná storočia pred touto udalosťou, a to v 53. kapitola prorockej knihy Izaiáš. Každý rok by sme si ju mali prečítať a meditovať o nej. Tam je okrem iných vyjadrená myšlienka, že Ježiš Kristus zomrel, by sme mohli získať nový vzťah k Pánu Bohu, vzťah pokoja, status pokoja. Obeť bola prinesená na Golgote. Bude táto obeť zmierenia prijatá, potvrdená? Keby Kristus bol ostal v smrti, keby nebol vstal z mŕtvych, všetko by bolo zbytočné, ešte vždy by sme boli vo svojich hriechoch, viera by bola sebaklamom, život by bol nezmyselný. Do týchto temných predstáv vnáša veľkonočná udalosť Pánovho vzkriesenia jedno víťazné, triumfálne ALE. O tomto ALE chceme dnes uvažovať.
Celá 15. kapitola Prvého listu Korintským je veľká kapitola o vzkriesení, o vzkriesení Ježiša Krista, o vzkriesení nás ľudí. Pavel ju napísal preto, lebo v Korinte sa objavila skupina kresťanov, ktorí tvrdili, že vzkriesenie nejestvuje. Apoštol bol zhrozený týmto tvrdením, lebo vzkriesenie Ježiša Krista a očakávanie vzkriesenia nás ľudí bolo pre neho základným kameňom kresťanskej viery. Okrem toho uvažuje, čo by to znamenalo, keby nebolo vzkriesenie a keby Kristus nebol vstal z mŕtvych. Uvádza celý rad bezútešných dôsledkov. Ale po nich nasleduje to, čo sme čítali ako kázňový text: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých.“ Podobným spôsobom chceme teraz uvažovať aj my.
Strach a zmätok v dušiach učeníkov a ďalších Ježišových priateľov bol po udalostiach Veľkého piatku väčší, ako si dokážeme predstaviť. Peter zo strachu zapiera Ježiša. Ukrižovanie Ježiša vnímali Ježišovi priatelia ako stroskotanie všetkých nádejí, ktoré spájali s Ježišom. Ženy idú v nedeľu ránu už iba dokončiť pohreb Pána Ježiša trocha dôstojnejším spôsobom, keďže v piatok pred začiatkom sabatu nebolo na to dosť času. Učeníci sa zo strachu skrývajú a zamykajú, lebo sa boja, že sa rozvinie pohon aj proti nim. Ale aj potom, keď prichádzajú prvé správy o prázdnom hrobe a o prvých stretnutiach so vzkrieseným Pánom, pochybnosti pretrvávajú a Vzkriesený ich vie len pomaly prekonávať. Keď im vzkriesený Ježiš pomôže prekonať pochybnosti, nasleduje v ich mysliach to veľké ALE: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých.“ Keď ich naplní istota, že Kristus žije, mení sa všetko. Ženy šli dokončiť pohreb, ALE vracajú sa s posolstvom, že hrob je prázdny. Učeníci sa od strachu zamykajú, ALE vzkriesený Pán prichádza k nim napriek zatvoreným dverám a jeho pozdrav pokoja im naraz napĺňa srdcia. Emauzskí učeníci utekajú z nebezpečného Jeruzalema, ALE po stretnutí so Vzkrieseným sa okamžite vracajú do Jeruzalema. Skeptický Tomáš rázne odmieta prijať posolstvo o vzkriesení, ALE keď mu Pán Ježiš daruje osobné stretnutie, zahanbený Tomáš hovorí vrcholné vyznanie: Pán môj a Boh môj. Peter zaprel Pána, ALE keď si je istý jeho vzkriesením a prijme odpustenie a nové poverenie, vystupuje spolu s Jánom neohrozene a smelo pred verejnosťou aj pred židovskou radou. Saul bol zarytým nepriateľom posolstva o vzkriesení, ALE, keď sa vzkriesený Pán stretne s ním pri Damasku, stáva sa veľkým apoštolom posolstva o jeho vzkriesení.
Toto ALE by sme si mali pevne vštepiť do hlavy a do srdca. „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých“ – táto istota by sa nám mala neprestajne vracať do mysle. Toto ALE by nám mohlo pomôcť v rozličných situáciách pokušenia, pochybností, neistoty, rezignácie. Niektoré z týchto tém si všimneme.
Keby Kristus nebol vstal z mŕtvych, nemali by sme nádej na vzkriesenie. Smrť by bola definitívnym koncom každej ľudskej bytosti, koncom, za ktorým už absolútne nič nenasleduje. Ľudia, ktorí neveria v Kristovo vzkriesenie, takto chápu smrť, ku ktorej sa sami blížia, a rovnako aj smrť svojich blízkych ľudí: ako definitívny koniec. Keby toto chápanie, táto koncepcia ľudskej existencie bola pravdivá, nemohli by sme objaviť celkový, globálny zmysel ľudského života. Čiastkové zmysluplné činnosti sa síce dajú vidieť v jednotlivých prácach a výkonoch, ktoré človek dosiahne, ako aj v radostiach, ktoré si môže dovoliť. Ale celkový zmysel ľudského bytia by v rámci tých niekoľkých desaťročí medzi narodením a smrťou nemohol nikto objaviť. Takéto bezcieľne, bezzmyslové chápanie ľudského života je pre mysliaceho človeka veľké bremeno, niečo, čo je priamo neznesiteľné. Niekto radšej takéto myšlienky odháňa od seba. Ale sú chvíle, v ktorých sa otázky o zmysle života nedajú odohnať a vracajú sa nám znova a znova. Do tejto bezútešnosti zaznieva veľkonočné triumfálne ALE: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých.“ Kristovo vzkriesenie je zárukou toho, že aj my budeme vzkriesení k novému životu. Tam, na druhej strane hranice, nás čaká cieľ, ktorý dáva zmysel aj terajšiemu, časnému úseku nášho života. Trvalý, dobrý zmysel môže mať potom aj všetko, v čom sa dáme ovplyvňovať a usmerňovať myšlienkou na očakávaný konečný cieľ.
Keby Kristus nebol vstal z mŕtvych, ťažko by nám bolo veriť Ježišovmu posolstvu, že nás Pán Boh miluje absolútnou láskou. Lebo v živote je mnoho utrpenia: choroby, prírodné katastrofy, sklamanie zo strany blízkych, zločinné ubližovanie a mnoho ďalšieho. Človek sa vtedy môže pýtať – a také otázky naozaj často odznievajú: A kde je Boh? Kde je jeho láska? Môžem veriť, že z Ježišových rúk ma nikto nevytrhne a od Božej lásky ma nič neodlúči? Mnohí ľudia, ktorí znášajú a pozorujú ťažké utrpenie, pozerajú s pochybnosťami a skepsou na posolstvo o Božej láske. Ak Kristus nevstal z mŕtvych, čo môžeme povedať, proti týmto pochybnostiam? Tie nám budú stále hlodať v duši. ALE Kristus bol vzkriesený z mŕtvych. To znamená, že Božia moc a láska sa víťazne prejavila vzkriesením Božieho Syna. Napriek zdanlivému stroskotaniu zvíťazila láska. Vzkriesený Ježiš je označený ako prvotina, to znamená, že víťazstvo Božej moci a lásky, ktoré sa stalo zjavným pri jeho vzkriesení, je sľúbené aj nám. V novom večnom živote po prekročení hraníc medzi naším časným a Božím večným svetom sa Božia láska prejaví naplno. Ale ten, kto prijíma túto nádej a žije z nej, naučí sa aj v tomto časnom živote objavovať prejavy Božej lásky – lebo je ich viac, ako si myslíme, a okrem toho Božia láska sa prejavuje neraz aj skrytým spôsobom vo veciach a udalostiach, ktoré sú na prvý pohľad nepríjemné. Takto sa naučil pozerať na veci apoštol Pavel, a toto poznanie vyjadril slovami: Milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro.
Hlavnou témou Ježišovho posolstva bolo kráľovstvo Božie. Keď on oslobodzoval ľudí od démonskej posadnutosti, keď uzdravoval, odpúšťal, keď pomáhal ľuďom odpútať sa od krikľavých hriechov – to všetko chápal ako realizované ostrovčeky kráľovstva Božieho. Vyzval svojich nasledovníkov, aby sa aj oni usilovali svojím správaním tvoriť takéto ostrovčeky Božieho kráľovstva. To si však vyžaduje určitú zásadnú zmenu života. Zachovávať si čisté srdce, čisté myšlienky a úmysly, byť milosrdný, milovať, milovať a aktívne pomáhať, milovať aj nepriateľov a modliť sa za nich, odpúšťať, odpúšťať aj veľké krivdy, pracovať v záujme pokoja medzi ľuďmi, rešpektovať Božiu vôľu aj vtedy, keď je to spojené s nepríjemnými následkami a prenasledovaním. Toto sú aspoň niektoré zásady človeka, ktorý prijme Ježišovu výzvu: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť.“ Ale dokáže človek takýmto spôsobom formovať svoj život, ak nemá pred sebou perspektívu plne uskutočneného kráľovstva Božieho? Sotva. Každý si povie, že bude radšej využívať čas a život na svoj vlastný prospech a pôžitok. Tak radí známa zásada egoistických a ľahkomyseľných ľudí: „carpe diem“, využívaj deň, využívaj dnešok, a nemysli na zajtrajšok. Do tejto sebeckej ľahkomyseľnosti znie veľkonočné posolstvo: ALE Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, a to znamená, že sľub plne uskutočneného kráľovstva Božieho v budúcnosti má plné opodstatnenie. Ak Kristovo vzkriesenie vzbudí v nás túto istotu, získame dosť nadšenia, elánu a sily, aby sme už vo svojich časných dňoch tvorili čím viac ostrovčekov kráľovstva nebeského, i keď pritom budeme musieť neprestajne prekonávať svoje sebectvo, riskovať nepochopenie a nepriateľstvo.
O Pánu Ježišovi sa v dejinách ľudského myslenia objavilo veľké množstvo rozličných mienok. Albert Schweitzer napísal knihu, v ktorej uviedol veľmi bohatý prehľad kníh a stanovísk o Ježišovi. Aj v rozličných časopisoch sa stretáme s rozličnými mienkami ľudí o Pánu Ježišovi. Ale aj uprostred tejto mnohorakosti nám istota Ježišovho vzkriesenia pomáha zachovať si jasný postoj. Takže aj proti mnohým deformujúcim predstavám o Ježišovi môžeme postaviť pevné veľkonočné ALE. On, Vzkriesený, je dnes naším Pánom a najvyššou autoritou. Každú autoritu, ktorá sa nám chce natisnúť, by sme mali merať podľa autority, ktorou je vzkriesený Ježiš Kristus. Vzkriesením je potvrdené jeho učenie o Pánu Bohu, o človeku, o Božom zákone, ako aj o všetkom inom, čo sa týka ľudskej existencie. Vzkriesením je potvrdené všetko, čo nám o ňom hovoria evanjeliá. Preto ich môžeme a máme čítať nielen ako jednu mienku z dávnej minulosti, ale ako niečo čo nám hovorí Pán Ježiš Kristus, ktorý je dnes živý.
Existujú rozličné rozumové námietky, ktoré chcú spochybniť pravdivosť posolstva o Ježišovom vzkriesení. Musíme povedať, že podľa svedectva evanjelií učeníci neboli ľahkoverní, ale sami sa spočiatku stavali kriticky a pochybovačne k správam o Ježišovom vzkriesení. Sám Vzkriesený musel prekonávať ich pochybnosti. Ich cesta od pochybností k istote nám pomáha prekonávať rozličné námietky. K tomu však treba povedať ešte toto: Ak človek vo svojom každodennom živote odvodí čím viac dôsledkov z Pánovho vzkriesenia, tým veľmi vzrastie jeho istota: Pán vstal z mŕtvych. Lebo to bude živá, fungujúca viera, ktorej dôsledky človek s radosťou vidí a konštatuje vo svojom vlastnom živote. Potom si môže s pokojným úsmevom vypočuť hlasy pochybovačov a skeptikov, a na základe svojej vlastnej osobnej skúsenosti so Vzkrieseným bude môcť povedať, budeme môcť povedať svoje triumfálne veľkonočné ALE: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých.“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
