V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

1. nedeľa po Veľkej noci, Skutky 4, 9 – 11

Keďže nás vyšetrujete dnes pre dobrý skutok na nemocnom človeku, ako bol uzdravený, vedzte teda vy všetci, aj všetok ľud izraelský, že tento človek stojí pred vami zdravý v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh Ho vzkriesil z mŕtvych. Toto je ten kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, ale ktorý sa stal uholným kameňom. (Skutky 4, 9 – 11)

V 3. kapitole Skutkov apoštolov sa hovorí o tom, ako Peter a Ján uzdravili chromého človeka, ktorý každý deň sedel pri dverách jeruzalemského chrámu a prosil o almužnu. Od prichádzajúcich apoštolov čakal tiež finančnú pomoc, ale dostalo sa mu niečo omnoho cennejšie: zázračným spôsobom bol uzdravený, takže mohol používať vlastné nohy. Od radosti začal poskakovať po nádvorí chrámu. Pozornosť množstva prítomných sa obrátila na neho, lebo ho poznali ako chromého, imobilného človeka. Peter využil túto príležitosť a povedal reč, v ktorej zdôraznil že tento čin uzdravenia sa stal nie mocou ich, apoštolov, ale v dôsledku toho, že ten chromý uveril v Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný a ktorý na prekvapenie všetkých bol vzkriesený.
Vedúcim predstaviteľom židovského spoločenstva bola Petrova reč veľmi nepríjemná, keďže práve na nátlak židovskej rady vyniesol Pilát rozsudok smrti nad Ježišom. Z Petrovej reči vychádzal záver, že sa Pán Boh priznal k Ukrižovanému, čo bolo vidno z toho, že ho vzkriesil z mŕtvych. Veď jedine mocou Najvyššieho sa mohla uskutočniť neslýchaná udalosť Ježišovho vzkriesenia. Uzdravenie chromého znamenalo, že pôsobenie Ježiša, odsúdeného, ukrižovaného a vzkrieseného, naďalej očividne pokračuje. Ani taký drastický zásah, ako je ukrižovanie, nemohol zastaviť Ježiša v jeho zachraňujúcom pôsobení. Takéto Petrove slová – najmä keď sa uzdravený stále pohyboval v blízkosti apoštolov – si podľa mienky vedúcich činiteľov vyžadovali okamžitý zákrok. A tak veliteľ chrámovej stráže a sadukaji uväznili Petra a Jána, aby ich na druhý deň mohli predviesť pred židovskú radu. Na druhý deň ich židovská rada vyšetrovala.
Nejdeme opisovať celý priebeh tohto vypočúvania, ale sústredíme sa len na Petrove slová, ktoré sme prečítali ako kázňový text. Vo svojej odpovedi na otázku, akou mocou a v menej koho urobili ten čin uzdravenia, Peter povedal to isté, čo zdôraznil predošlý deň, že to zázračné uzdravenie sa udialo v mene a mocou Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný a ktorého Boh vzkriesil.
Ukrižovanie a vzkriesenie Pána Ježiša postavil do svetla slov zo 118. žalmu, vztiahol ich na tieto udalosti a povedal: „Toto je ten kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, ale ktorý sa stal uholným kameňom.“ Chceli by sme sa zamyslieť nad týmito slovami.
Najprv si všimnime doslovné znenie tohto citátu. Stavitelia, ktorí idú stavať dom, si dajú navoziť kamene, mnoho kameňov. Potom ich prehliadajú a skúmajú, ktorý sa hodí na stavbu domu a ktorý nie. Kameň, o ktorom si myslia, že nie je vhodný, odhodia. Ale môže sa stať, že ich hodnotenie je zlé, nesprávne. Môže sa stať, že práve ten odhodený, zavrhnutý kameň by bol mohol byť najdôležitejším kameňom celej stavby a že bez neho stavbu čaká katastrofa. No v stavebníctve sa takýto omyl sotva stáva – i keď ani to nie je vylúčené. Ale v tom, čo tento obraz zo stavby domu chce zobraziť, sa taká osudná chyba stala. Ježiš bol zavrhnutý, hoci sa mal stať základným, najdôležitejším kameňom celej budovy nového spoločenstva.
Dom, na stavbu ktorého majú slúžiť kamene, je obrazom budovy v duchovnom zmysle. Obrazom budovy spoločenstva, spoločenstva cirkvi, ale aj spoločenstva v širších rozmeroch. Dom môže byť aj obrazom bytosti jednotlivého človeka. V známom podobenstve o dvoch staviteľoch, múdrom a nerozumnom, a o dvoch domoch, o dome na pevnom základe a o dome na piesku – sú dom a jeho staviteľ obrazom jednotlivca, ktorý buduje dom svojej bytosti, osobnosti. I pri budovaní spoločenstva, i pri budovaní osobnosti jednotlivého človeka má Ježiš Kristus ako uholný kameň rozhodujúcu dôležitosť.
Ako existujú architekti veľkých budov, tak existujú architekti spoločenstiev. Vedúci židovského spoločenstva v Ježišovej dobe mali byť architektmi novej fázy tohto spoločenstva. V novej fáze izraelského spoločenstva mal hrať dôležitú rolu očakávaný mesiáš. Vedúci židovskí predstavitelia si kládli otázku, či by Ján Krstiteľ, ktorý dokázal prebudiť záujem mnohých ľudí, nemohol byť mesiášom. Krstiteľ to rozhodne odmietol a poukázal na Toho, ktorý prichádzal po ňom, na Ježiša Krista. Prijmú architekti novej fázy izraelského, ale zároveň omnoho širšieho spoločenstva, prijmú za uholný kameň, za rozhodujúcu, kľúčovú osobnosť Ježiša Krista?
Najprv ho pozorovali, sledovali jeho činnosť, nastrojili mu otázky, neraz aj zákerné – aby zistili, či sa hodí na to, aby bol uholným kameňom celého spoločenstva. Ale ich reakcie na jeho učenie a správanie boli čím ďalej tým odmietavejšie. Nepasoval do ich predstáv a plánov. On svojím učením prinášal nové zásady a spôsoby správania, ale oni by najradšej boli chceli zostať pri starom. On chcel podľa svojich zásad stanoviť, čo je najdôležitejšie, stanoviť priority, ale oni by si boli chceli jeho prispôsobiť svojim predstavám. On priniesol celkom novú stupnicu hodnôt, oni chceli zostať pri starom, zaužívanom rebríčku hodnôt. On priniesol mnoho kritiky; kritiku namierenú proti pokrytectvu, povrchnosti, egoizmu a egocentrizmu, kritiku proti formálnemu zdôrazňovaniu vedľajších, ceremoniálnych predpisov a proti zanedbávaniu toho, čo je najdôležitejšie. Ale oni sa nemienili dať reformovať. Chcel vniesť zásadu lásky, milosrdnej, tvorivej, pozerajúcej dopredu, ale oni pre svoje často skostnatené nástojenie na zásadách kultovej čistoty nedovideli na človeka. Chcel priniesť nový, svieži pohľad a prístup k životu, ale oni sa báli nového. Evanjeliá nám poskytujú mnoho látky na sledovanie rozporu medzi Ježišovými novými pohľadmi a na druhej strane ich starými pohľadmi a prístupmi ku všetkému a všetkým. Tak sa nakoniec stalo to, čo je vyjadrené slovami žalmu: stavitelia zavrhli tento kameň ako nevhodný na stavbu. Zavrhli ho tým najdrastickejším spôsobom: odsúdením, ukrižovaním, osobným likvidovaním.
Ale tento zavrhnutý kameň sa stal hlavným, uholným kameňom. Napriek drastickému zavrhnutiu na kríži bol Ježiš Kristus vzkriesený k novému životu. Napriek zavrhnutiu stal sa hlavným, uholným kameňom kresťanskej cirkvi. Cirkev je vybudovaná na viere v neho ako Mesiáša, ako Božieho Syna. Krátko po jeho vzkriesení a vstúpení na nebo, v deň zoslania Ducha Svätého, tvorí sa kresťanská cirkev.
V tomto posolstve, že on je uholným kameňom cirkvi, bolo a je obsiahnuté toľko vnútornej sily, že za niekoľko málo desaťročí už v prvom storočí sa kresťanské cirkevné zbory nachádzajú v mnohých dôležitých mestách vtedajšej Rímskej ríše a ich okolí. Keď sa pozrieme na mapu rozšírenia kresťanstva už v prvom storočí, žasneme od údivu, že to v nepriateľskom prostredí bolo vôbec možné. Z malého kúta v palestínskej Galilei a z Jeruzalema sa posolstvo o Kristovi ako uholnom kameni šíri rýchlym tempom všetkými smermi. A rovnako aj v druhom a treťom storočí, napriek obdobiam krutého prenasledovania, cirkev žila a rástla. Ľudia boli ochotní pre vieru v Ježiša Krista šíriť jeho posolstvo a posolstvo o ňom, a keď bol nevyhnutné, znášať aj prenasledovanie. Naplno sa tu stávajú skutočnosťou slová žalmu: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach.“
Stačí azda, že iba raz, v deň Zoslania Ducha Svätého, bol Ježiš Kristus uznaný za hlavný, uholný kameň? Nie, to nestačí. Je potrebné, aby ho za hlavný, uholný kameň uznala každá nová generácia, každý nový cirkevný zbor, ba každý jednotlivec, ktorý sa stáva členom kresťanskej cirkvi. Lebo nestačí povedať: Ježiša Krista uznávam za uholný kameň kresťanskej cirkvi – i keď je to pekné vyznanie. Potrebné je osvojiť si všetko, čo je obsiahnuté v tejto vete. Je toho mnoho. Znamená to predovšetkým veriť v Pána Boha ako nášho všemohúceho a láskavého Otca. Ďalej to znamená: cítiť sa pred ním zodpovedný za celý svoj život a všetky jeho jednotlivé oblasti. Znamená to predovšetkým: prijať Ježiša ako Božieho Syna. Prijať s plným pochopením a vážnosťou Ježišovo etické poučovanie, jeho etické zásady. On sám ich napríklad zhrnul do vety: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia robili, robte im aj vy.“ Znamená to vždy podrobnejšie a dôkladnejšie sa oboznamovať s obsahom evanjelií, ktoré hovoria o Ježišovi Kristovi a o jeho slovách. Až keď človek všetko toto pozná a rozhodne sa to prijať a každodenne uskutočňovať vo svojom živote, stanú sa v živote spoločenstva a v živote jednotlivého kresťana skutočnosťou slová žalmu: „Kameň, ktorí zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným.“
Aj dnes býva tento kameň zavrhovaný? Áno, a to vo veľkej miere. Je predsa mnoho ľudí, ktorí výslovne alebo mlčky dajú najavo: Ježiš Kristus sa nehodí do môjho chápania života. Ja si život predstavujem a zariadim celkom inak. Tak sa to deje pred našimi očami. A nemyslime si, že tento uholný kameň zavrhujú iba ľudia, ktorí sa vedome dištancujú od Ježiša Krista. Bolo a je mnoho kresťanov, ktorí síce ústami vyznávajú Všeobecnú vieru kresťanskú, a tak ústami uznávajú centrálne miesto Ježiša Krista v živote cirkvi a v živote jednotlivca, ale v živote ktorých poznať málo z tohto vyznania. Je mnoho jednotlivcov a mnoho rodín, ktoré sa síce formálne označujú ako kresťanské, ale v ktorých by sme našli len veľmi málo stôp Ježišovho vplyvu. To je smutná skutočnosť a veľký dlh cirkvi voči svetu. Lebo cirkev a všetci jej členovia by mali svetu ukázať, a to príťažlivým spôsobom, čo to prakticky znamená, ak človek prijme Ježiša Krista za uholný kameň svojho života.
Slová každej kázne by mal poslucháč – počínajúc kazateľom – vnímať ako ostrý reflektor namierený na seba. Keby sme si mysleli, že sa slová kázne vzťahujú len na druhých, zmarili by sme ich účinok. Kritizovať druhých a objavovať smietky v ich očiach je ľahké – a neraz aj zaujímavé a zábavné, ale nevedie to k ničomu. Reflektor Božieho slova svieti na mňa a ja sa nemám pred ním kde schovať – jedine ísť s pravdou von, pred svojím svedomím a pred Pánom Bohom. A potom prosiť: Pane Ježiši, prosím o dar Ducha Svätého, aby som ťa cez poznanú pravdu skutočne prijal za uholný, základný kameň svojho života, a aby sa dôsledky tohto života stali viditeľnými na každom kroku môjho života. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.