2. nedeľa po Sv. Trojici, téma nedele: Vážne pozvanie, Lukáš 14, 16 – 24
Milí bratia a milé sestry!
Máme radikálne iné spôsoby, ako hostiteľ z podobenstva. On nepošle pozvánku mesiac či aspoň dva týždne vopred, ako sa bežne deje dnes. Ani nežiada návratku – potvrdenie, že sa hostia večere zúčastnia, aby pripravil jedlo pre toľkých, ktorí Mu na pozvanie dajú kladnú odpoveď. Nie. – On najprv prichystá jedlo a keď je hotové, pozýva ľudí, aby prišli. Ihneď. Jemne povedané, neberie ohľad na plány svojich hostí. Očakáva, že keď On pozýva, nechajú všetko tak a pôjdu okamžite na Jeho hostinu.
Pri takomto postupe sa z pohľadu súčasníka nieto čo čudovať, že niektorí účasť odrieknu, lebo už dávnejšie mali čosi naplánované.
Reakciou pozývajúceho na odmietnutie hostí je hnev. Aj my sme mrzutí, hneváme sa, keď sa pokúšame konať dobro, ale iní to neocenia, odignorujú. Tá namrzenosť či hnev sú pochopiteľné. Avšak pozývať bezdomovcov, mrzákov, chudobných a chromých, je minimálne neobvyklé. Jedlo je však pripravené a hostiteľ nechce, aby vyšlo navnivoč. Preto pozýva tých, ktorí nie sú zamestnaní len svojimi vecami. Pozýva tých, ktorí sa potešia slávnostnej večeri. Nebudú ju brať ako mrzutú povinnosť. Pozývajúci nechce, aby čosi z jedla zostalo a pokazilo sa.
Čo nám mieni Ježiš povedať týmto podobenstvom o veľkej večeri?
Podobenstvom podáva obraz o Bohu. Boh je v ňom predstavený ako štedrý hostiteľ, ktorý pripravil slávnosť a pozýva nás na ňu.
Mnohí povedia: nechcem s Bohom a cirkvou nič mať. To je nuda. Podobenstvo podáva celkom iný obraz Boha. Boha predovšetkým pozývajúceho. Boha s otvorenou náručou. Boha, ktorý nie je nudným, ale pozýva nás na veľkolepú, oslavu. Na „párty“ či „bál“ s hojnosťou všetkého dobrého. Na slávnosť, kde môžeme pustiť z hlavy starosti, stretnúť milých ľudí, prežívať radosť.
Náš Pán – pozývajúci Boh – nie je taký, obraz akého nosia mnohí v mysli: krutý, ustavične striehnuci na naše chyby, dvíhajúci ukazovák. On je Hostiteľ, ktorý nám pripravil plnosť a hojnosť všetkého dobrého.
Pozvanie platí bez podmienok. Pre všetkých. Aj pre nás, hoci máme aj svoje temné stránky. Dnes ich smieme vyznať v spovedi a prosiť o zmenu srdca. Pozvaní sú všetci. No nie všetci na pozvanie rovnako odpovedajú.
Počujeme o výhovorkách – o ich stupňovaní: mŕtva pôda, nemé zviera, človek (v 18 – 20) .
Aké sú dôvody a príčiny našich výhovoriek? Koľko krát sme pre svoje veci opovrhli Božími vecami, Božím pozvaním?
Iste, mnohé je v našom žití dôležité, ale s výhovorkami je to ako keď rozbijeme (obyčajný) horčicový pohár alebo vázu zo vzácneho brúseného skla. Sú to rôzne veci, avšak oboje je rozbitím.
Aj my neraz radi prijímame Božie dary, ale na Darcu nemáme čas, možno zdvorilo, no predsa Ho odmietame. Aj zdvorilé výhovorky sú výhovorky. Tak ako sa pádom rozbije vzácna váza aj obyčajný horčicový pohár.
Evanjelium vraví, že Pán pozná odmietanie, naše ľudské výhovorky, no neupadá do pomykova, keď niekto odmietne Jeho pozvanie. Boží dom sa naplní (por. L 14, 23b) – hoci inými ľuďmi, ako by sme si predtým mysleli.
Dnešná nedeľa má tému: Vážne pozvanie. Každá zvesť Božieho slova, každé prisluhovanie Večere Pánovej je vážnym Božím pozvaním. Pozvaním, ktoré nám chce dať istotu: Nie si/nie som u Boha len trpený. On chce teba i mňa mať u seba. Chce, aby sme Mu verili, žili s Ním. Navždy! Ako domáci Boží! Nikoho nevylučuje zo svojej Večere. Praje nám radosť, chce, aby náš život bol slávnosťou. – Bol ako večera, pri ktorej môžeme zanechať starosti, stretnúť milých ľudí, zhovárať sa, tancovať – chce, aby sme zažili niečo pekné, radostné.
Kto chce z večere okúsiť, musí prísť. Môže prísť, aj keby bol pred Bohom zmrzačený, slepý, bez domova. Vari sa tomu ťažko verí. No podstatné je prísť.
Ako môže prísť mrzák a chromý? Vo v. 21. Pán sluhovi hovorí, že má tlmočiť Pánovo pozvanie aj tým ľuďom a na Večeru priviesť aj takých, s účasťou ktorých by na Večeri sotva kto rátal. Je úlohou nás – cirkvi šíriť pozvanie a hľadať ľudí, aby sa naplnil „Pánov dom“. Nemá zmysel špekulovať, že sme unavení, smutní, že sa cítime nesúci či nehodní. Potrebné je prísť – prijať vážne pozvanie na hostinu a priviesť tam aj ďalších.
Boh chce mať s nami spoločenstvo. Je nezmysel, aby sme ho odsúvali na neskôr. Nejeden sa v detstve či mladosti domnieva: keď vyrastiem, potom začnem žiť. Nemálo dospelých sa nazdáva: Keď budem na dôchodku, potom budem mať konečne čas na to, čo teraz odsúvam. Avšak potom už kĺby často nechcú spolupracovať.
Čas milosti možno prepásť, preto Hostiteľovo pozvanie neradno ignorovať.
Na Večeru sme Pánom pozvaní teraz. On nás pozýva, prichádza za nami. A všade tam, kam Pán prichádza, smieme prežívať kus neba na zemi.
Dnes prichádza k nám vo svojom slove aj v daroch svätej Večere. – V nich nám je celkom blízko, pretože nás má rád, lebo si želá, aby sme neboli iba nejakými turistami, prišelcami, cudzincami, hosťami, ktorí raz musia odísť, ale domácimi Božími. – Tými, ktorí v spoločenstve s Ním zostanú navždy.
Vďaka za Božie pozvanie, za novú možnosť prísť k Pánovi – vierou odpovedať na Božiu milosť. Amen.
S použitím myšlienok Elke Burkholz
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
