V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

1. nedeľa po Sv. Trojici, 2Kor 4,16

Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. (2Kor 4,16)
------------------
Tento text hovorí o vonkajšom človeku a o vnútornom človeku. Pod pojmom „vonkajší človek“ nám treba rozumieť najprv telo človeka, jeho zdravie, silu, krásu. Telo, telesná sila, zdravie, krása – to všetko sú dary od Pána Boha; treba byť za ne vďačný, treba sa usilovať, aby sme si tieto dary čím dlhšie zachovali.
Ale súčasne vieme, že sú to dary časovo obmedzené, že majú svoj začiatok a majú aj koniec. Je určité obdobie, keď sú tieto vonkajšie stránky ľudskej bytosti na výške, ale potom, po určitom čase začína sa prirodzený proces starnutia, prichádzajú choroby, alebo príde nejaký nepríjemný úraz, alebo druhí ľudia človeka telesne zrania, a človek si uvedomuje, že telesné zdravie, telesná sila, telesná krása sa míňa. Niekedy je tento proces pomalý, postupný, inokedy je to veľmi rapídny proces. Nakoniec prichádza smrť, keď sa definitívne míňa telesný život, telesná sila, telesná krása. Taká je realita a nemá zmyslu zatvárať si pred ňou oči.
Ale i keď vieme že skutočnosť musíme prijímať takú, aká je, tak predsa skúsenosť pominuteľnosti a myšlienka na ňu nás znepokojuje. Je to problém, ktorý trápi ľudí od pradávna. Elixír mladosti je vrúcna túžba ľudí, ale bezúspešná. Kozmetika trocha zakrýva proces pominuteľnosti, ale ho nerieši. A tak ostáva otázka, či sa možno nejako dôstojne ľudsky vyrovnať s týmto problémom.
Biblia na jednej strane jasne hovorí o pominuteľnosti. V našom kázňovom texte poukazuje apoštol na to, že náš vonkajší človek hynie, míňa sa. V 12. kapitole starozmluvnej knihy Kazateľ je v obrazoch, a to veľmi pôsobivo, opísaný proces starnutia a stav staroby. Na druhej strane Biblia ukazuje, že problém pominuteľnosti, hynutia sa dá vnútorne zvládnuť.
Prvým predpokladom riešenia je uvedomiť si, že okrem vonkajšieho človeka, jeho tela, zdravia, sily, krásy, existuje vnútorný človek. Keď apoštol hovorí o vnútornom človeku, má na mysli kresťanského vnútorného človeka, celý jeho myšlienkový svet. Aspoň heslovito uvedieme niektoré veci, ktoré tvoria obsah vnútorného človeka. Viera v Pána Boha. Istota, že sme za všetkých okolností vedení a chránení Pánom Bohom. Presvedčenie, že Pán Boh je pôvodcom a cieľom nášho života. Istota, že Pán Boh má cieľavedomú kontrolu nad vesmírom, svetom, nad nekonečne veľkými, i nad malými i celkom nepatrnými oblasťami jestvoty. Vedomie neuniknuteľnej zodpovednosti za to, ako formujeme svoj život a čím napĺňame čas svojho života. Presvedčenie, že dielo Ježiša Krista sa týka osobne aj každého z nás. Istota, že smrť nie je definitívny koniec, ale len koniec jedného dejstva.
Toto je niekoľko dôležitých bodov myšlienkového sveta vnútorného človeka. Každý môže tento zoznam dopĺňať, aby bol čím väčší. Tak by sme získavali vždy bohatšiu predstavu o tom, čo je „vnútorný človek“.
Existencia vonkajšieho človeka je každému jasná, netreba na ňu osobitne upozorňovať, netreba ju osobitne dokazovať. Ale to, že existuje niečo také ako vnútorný človek, si ani zďaleka neuvedomuje každý. Dnešný človek sa väčšinou pohybuje v oblasti vonkajšieho človeka, a to, že existuje vnútorný človek, buď vôbec nevie, alebo to ignoruje, alebo túto myšlienku od seba odháňa. Ale k normálnemu ľudskému bytiu patrí, aby sme brali do úvahy nielen vonkajšiu, pominuteľnú stránku svojej existencie, ale aby sme veľkú pozornosť venovali sebe ako vnútornému človeku. Pán Ježiš hovorí, že, pokiaľ ide o tie vonkajšie veci, môže človek získať aj nesmierne veľa, ale že súčasne môže svojej duši uškodiť alebo ju aj stratiť.
Normálne by malo byť, žeby sa ten vnútorný človek mal ustavične rozmáhať a rásť. Náš vnútorný človek by sa mal rozmáhať a rásť prijímaním stále nového duchovného poznania, upevňovaním a rozvíjaním nášho vzťahu k Pánu Bohu, upevňovaním a rozvíjaním spoločenstva s Pánom Ježišom Kristom. Rozmáhať sa a rásť by mal tým, že dovolíme, aby Duch Svätý neprestajne konal na nás dielo obnovy. Mal by sa rozmáhať a rásť stálymi činmi lásky. Je mnoho ďalších vecí, ktorými vnútorný človek rastie, a v Biblii nájdeme o tom dostatočné množstvo informácií. Každý z nás je nielen vonkajší človek, ale aj vnútorný človek Vnútorný človek je najdôležitejšia stránka alebo dimenzia našej bytosti.
Čo si máme počať, keď pozorujeme na sebe proces postupného hynutia svojho vonkajšieho človeka, míňanie sa zdravia, sily, krásy? Odpoveď v našom texte znie: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ Obnova, rast, rozvíjanie sa vnútorného človeka je podľa toho dostatočná protiváha proti míňaniu sa, proti hynutiu vonkajšieho človeka.
Toto je riešenie problému pominuteľnosti, ale k jeho prijatiu sa musí každý prepracovať. My ľudia všeobecne prikladáme väčšiu dôležitosť tej vonkajšej stránke svojho bytia, vonkajšiemu človeku. V tejto veci sa treba zásadne preorientovať. Najlepšie je preorientovať sa hneď, ale najneskoršie by sme sa mali začať preorientúvať vtedy, keď začneme pozorovať na sebe javy pominuteľnosti, či už tento proces postupuje pomalým alebo rýchlym alebo rapídnym tempom.
Preorientovať sa v tejto veci – to si vyžaduje mnoho myšlienkovej práce. Často by sme sa mali ponárať do meditácie o tejto záležitosti. Prosiť Pána Boha, aby sa v nás uskutočnila tá veľká zmena videnia. Preorientovanie je možné – dokladom toho je sám apoštol. Slová, ktoré sme prečítali z jedného jeho listu, sú podložené jeho osobnou skúsenosťou.
Kto sa sústreďuje iba na vonkajšiu stránku svojej bytosti, ale svojho vnútorného človeka zanedbáva alebo ignoruje, pre takého človeka je napríklad choroba, ktorá viditeľne postihne zdravie, silu, krásu, alebo nečakaný úraz, a podobne, veľmi ťažkým bremenom, lebo vtedy začína človek strácať to, na čo výhradne sústredil celé svoje srdce, a v dôsledku čoho zanedbal a neosvojil si hodnoty iného, trvalého rázu.
Situácie, v ktorých pociťujeme a pozorujeme na sebe proces rapídnej pominuteľnosti, nie sú ľahkým problémom ani pre toho, kto hodnoty vnútorného človeka nadraďuje nad hodnoty vonkajšieho človeka. Aj pre toho sú znaky pominuteľnosti šokom. Ale taký človek ani v takej ťažkej situácii neostáva s prázdnymi rukami, lebo vie, že on ako vnútorný človek má budúcnosť, vie, že aj vtedy, keď sa vonkajší človek celkom pominie, vnútorný človek sa z Božej milosti cez vzkriesenie dostane k novému životu.
Vonkajší človek sa míňa, niekedy bolestne rýchlo, ale uprostred tohto procesu vnútorný človek môže rásť, rozvíjať sa, napredovať, a to aj takým tempom, že tento proces rastu priamo cítime: „zo dňa na deň“, hovorí apoštol.
Protiváhou proti smútku z pominuteľnosti vonkajšieho človeka môže byť vnútorný človek, len ak ustavične rastie. Len ak ten rast budeme cítiť, vidieť, vnímať, len tak si môžeme povedať: mám predsa niečo, čo je orientované do budúcnosti, čo sa každodenne rozmáha.
Rast vnútorného človeka sa nedeje automaticky, ale treba tomu venovať systematické, pravidelné úsilie. Čiastočne sme už naznačili, ako sa to má diať, a každý by mal hľadať pre seba ďalšie spôsoby. Vonkajšiemu človeku sa venujeme každodenne, výživou, hygienou, zdravou životosprávou, posilňovaním fyzickej kondície, veľkou starostlivosťou o zaistenie hmotných a iných stránok vonkajšieho života. Proti tomu sa nedá nič povedať. Ale znepokojujúce je, že vnútorného človeka často zanedbávame, akoby šlo o vedľajšiu, nepodstatnú vec. Potrebné je sústrediť veľkú pozornosť aj na vnútorného človeka, a vedome, sústavne sledovať a pestovať jeho rast. Na konci dňa alebo týždňa alebo roku by sme si mali položiť otázku: v čom som podrástol ako vnútorný človek?
Aj v dobách pokojných, keď proces pominuteľnosti tak veľmi necítime, mali by sme sa pravidelne venovať pestovaniu vnútorného človeka, a to okrem iného aj preto, že nevieme, kedy do nášho života prídu horšie dni, keď budeme veľmi naliehavo potrebovať túto protiváhu.
Ale najmä keď príde šokujúce poznanie, že náš vonkajší človek sa začína rapídnym tempom míňať, mali by sme sa s osobitnou intenzitou venovať pestovaniu vnútorného človeka. Vonkajšie opatrenia, ako je lekárska pomoc a iné opatrenia, samozrejme nezanedbáme, ale pripravujeme sa aj vnútorne, aby sme aj ťažké dni dokázali zvládnuť dôstojným spôsobom.
Rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sú vnútorne pripravení a ďalej sa pripravujú, a medzi ľuďmi, ktorí svojho vnútorného človeka úplne zanedbávajú, je veľký. Tie ťažké situácie sú veľmi ostrou zaťažkávacou skúškou. Na nej pekne obstojí len ten, kto využije tú veľkú možnosť, ktorú nám poskytuje Pán Boh vo svojom slove. Mali by sme sa takto pripravovať, mali by sme túto možnosť využiť.
A keď sa stretneme s ľuďmi, ktorí si s pominuteľnosťou svojho vonkajšieho človeka nevedia rady, mali by sme ich vhodným spôsobom upozorniť, že aj pre nich existuje toto riešenie, a že by dobre urobili, keby ho vyskúšali. Tá krátka veta nášho textu upozorňuje na možnosť riešenia naliehavého problému: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.