V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

1. ned. po Sv. Trojici, Izaiáš 40, 6 – 8

Čuj, ktosi vraví: Volaj! I povedal som: Čo mám volať? Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky. (Izaiáš 40, 6 – 8)

Keď sme plní zdravia, sily, keď máme úspechy, tvorí sa v nás dojem, že sme tu natrvalo, že náš pobyt na zemi sa nikdy neskončí. Do pokojného toku života prichádzajú neraz udalosti, ktoré spochybňujú náš pocit, že žijeme v definitívnom svete. Keď stratíme vec, na ktorej nám veľmi záležalo, keď stratíme blízkeho človeka, s ktorým sme dlho žili v peknom spoločenstve, keď je ohrozené zdravie a život nás samých, prežívame niečo ako zemetrasenie, v ktorom sa otriasa stabilita základov nášho bytia. Vtedy sme nútení korigovať svoj pohľad na život, uvedomiť si, že tu nie sme natrvalo, donekonečna. Cez takúto skúsenosť prešli už mnohí. Potrebné je nie ju pasívne, rezignovane vziať na seba, ale vedome ju premyslieť a odvodiť z nej závery pre život. Potrebné je to okrem iného preto, lebo keď po otriasajúcej udalosti opäť nasleduje dlhšie obdobie pokojného života, vracia sa zase ten známy klamlivý pocit definitívnosti.
Prorokove slová hovoria o tom, že každý ľudský život je ako tráva, ako poľný kvet. Keď prišli horúce palestínske vetry, dokázali za veľmi krátky čas premeniť pestrú lúku na cintorín kvetov. To, čo pred chvíľou kvitlo, hýrilo životom a krásou, naraz uvädlo a odumrelo. Pohľad na túto zmenu zrejme veľmi zapôsobil na proroka, keďže urobil z toho podobenstvo o ľudskom živote. Pominuteľnosť, prísna časová ohraničenosť, je dôležitý a univerzálny znak ľudského života. Každý pohľad na uvädnutý kvet, vo váze, v záhrade, na lúke, mal by nám pripomenúť pominuteľnosť nášho vlastného života.
Keď prídu otrasy do nášho života, prorokove slová pochopíme ľahko; budú sa nám javiť ako výstižné vykreslenie nášho položenia. Ale máme tieto slová počúvať aj vtedy a pominuteľnosť si uvedomovať aj vtedy, keď sme plní sily, zdravia, keď vo všetkom zaznamenávame úspechy? Silný, zdravý, úspešný človek povie, že na tieto veci nemá kedy myslieť, že by mu také myšlienky prekážali v plnej účasti na živote, že by mu kazili radosť. A tak je pred nami otázka: Máme na pominuteľnosť myslieť aj vtedy, keď sme na výslní, keď o pominuteľnosti ani nechyrovať? Prorokova odpoveď znie: Áno, aj vtedy.
To nás vedie k ďalšej otázke: Aký to má zmysel? Môže ma myšlienka na pominuteľnosť obohatiť aj vtedy, keď je život ku mne taký vľúdny, že javy pominuteľnosti, krehkosti života sú mi pod obzorom? Prorok by zrejme na túto otázku odpovedal kladne. Pohľad na zvädnutý kvet ma núti brať do úvahy pravdu o živote. A poznať pravdu o živote, to je vždy cenné, veľmi dôležité. Toto poznanie nás núti a umožňuje nám zaujať celkom nový postoj ku všetkým hodnotám, ktoré máme v živote.
V nás je tendencia niektorým hodnotám pripisovať absolútnu cenu. Tak vysoko si ich cením, že sme s nimi priamo bytostne zrastení, a keď ich v dôsledku nečakaných udalostí strácame, hrozí nám, že sa spolu s nimi zrútime aj my. To nie je teoretická špekulácia, ale skutočnosť odpozorovaná zo života. Každý rozumný človek, ktorý svoj život berie vážne, sa usiluje vyhnúť sa takému zrúteniu. Kvet, ktorý rýchlo zvädne, nám je poučením. I keď máme hodnoty, ktoré potrebujeme pre svoju prácu, ktoré potrebujeme pre život a pre zvýšenie jeho kvality, tak predsa netreba na ne neodlučiteľne pripútať svoje srdce. Vedieť ich používať, a predsa vedieť zaujať voči nim vnútorný odstup. To je presne to, čo radí apoštol Pavel v jednom svojom liste: „...kupujúci nech sú, akoby nič nemali, a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali, lebo spôsoby tohto sveta hynú.“ Je to veľký kus životného umenia: aj mať hodnoty, ale súčasne aj vedieť k nim zaujať vnútorný odstup a nedovoliť, aby nám prirástli k srdcu. Je vecou rozhodnutia každého, či si chce takýto postoj osvojiť. Pán Boh vo svojom slove nám k tomu ponúka aj poučenie aj silu.
Všimnime si bližšie prorokove slová: „Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň.“ Aj javy v prírode aj udalosti v ľudskom živote sa dajú síce vysvetliť bezprostrednými príčinami, ktoré môžeme priamo vidieť alebo sa dajú vyskúmať a objaviť. Ale prorokove slová naznačujú, že za týmito bezprostrednými príčinami je v zákulisí života vyššia príčina, najvyšší Pán života, najvyšší Pán sveta. Aj pri veciach, ktoré sa nám javia ako náhodné, si treba klásť otázku, aký vyšší zámer, aký vyšší zmysel sa za nimi skrýva. Nie vždy dokážeme na túto a podobné otázky nájsť odpoveď. Ale pri životných udalostiach, ktoré sa podobajú uvädnutiu kvetu, si nám treba celkom zásadne uvedomiť toto: My nie sme pánmi svojho života, nemáme svoj život v rukách tak, žeby sme ním mohli voľne disponovať. Náš život drží vo svojich rukách najvyšší, absolútny Pán sveta. Toto je zvrchovane dôležité poznanie. Len s predpokladom tohto poznania – Môj život nie je v mojich rukách, ale v Božích rukách – len s predpokladom tohto poznania dokáže človek správne pochopiť seba. Všetky ostatné sebakoncepcie človeka sú nesprávne, prevrátené. Nejde pritom len o vec teórie, ale naopak: o nanajvýš praktickú záležitosť. Len na základe správneho pochopenia seba môže človek robiť správne rozhodnutia. Takto nás prorok učí, ako sa od pohľadu na vädnúce kvety pod vedením Božieho slova môžeme a máme dopracovať k životnej múdrosti.
To, že človek dokáže k určitým veciam takpovediac neodlučiteľne pripútať svoje srdce, nám prezrádza dôležitú skutočnosť o štruktúre ľudskej bytosti: Človek pre svoj život, ak to má byť plný, zaistený život, potrebuje absolútnu hodnotu, na ktorú by mohol úplne, totálne pripútať celú svoju bytosť. Tragédia je, ak si do funkcie absolútnej hodnoty vyberie niečo, čo je relatívne, čo je pominuteľné, čo nikdy nedokáže uspokojiť tie skutočne najvyššie potreby ľudského života. Do takéhoto osudného, fatálneho sebaklamu upadajú mnohí. Podobenstvom o vädnúcom kvete nás prorok pred týmto rozšíreným nebezpečným sebaklamom varuje.
Ale potreba absolútnej hodnoty ostáva, a ak nie je uspokojená, človek cíti, že jeho životu chýba to najpodstatnejšie. Múdrosť prečítaných prorokových slov je okrem iného v tom, že ony prinášajú odpoveď aj na túto rozhodujúcu otázku: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ Slovo nášho Boha zostáva naveky. Čo zostáva naveky, to je to absolútne, to je to, čo hľadáme, po čom túžime, čo bezpodmienečne potrebujeme, to je tá najvyššia, bezpodmienečná záležitosť nášho života, popri ktorej všetky ostatné záležitosti a problémy majú len sekundárny, druhotný význam. Boh a jeho slovo, jeho slovo v Písme, predovšetkým jeho vtelené Slovo, Ježiš Kristus – to je to absolútne, bez čoho náš život nikdy nemôže byť plným životom, to je to absolútne, bez čoho náš život skôr alebo neskôr stroskotá. Pred stáročiami to krásne formuloval cirkevný otec Augustín: „Bože, ty si nás stvoril pre seba, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“
Ak sa v komplikovanom systéme pokazí najcentrálnejšie jadro, rozhodujúca súčiastka, všetko sa dostane do neporiadku. Darmo sa naprávajú okrajové, periférne zložky, darmo sa robia kozmetické úpravy. Pomôcť môže len jedno: dať do poriadku to, čo je najcentrálnejšie. Potom sa automaticky napraví aj všetko ostatné. Človek so svojou duchovnou dimenziou je nekonečne viac ako hoci aj tie najkomplikovanejšie technické systémy. Ale čo sme povedali o nich, platí aj o človeku, o každom z nás. Kým nie je v poriadku náš vzťah k Pánu Bohu, kým sa On nestane centrálnym bodom nášho života, dovtedy všetky drobné, vonkajšie úpravy nemajú veľkú cenu. Ale keď nastane zmena v tej centrálnej veci, zmení sa priamo zázračným spôsobom aj všetko ostatné v našom živote, v živote každého jedného z nás. Aby sa táto veľká zmena mohla uskutočniť, poslal nám Pán Boh svojho Syna Ježiša Krista, ktorý svojím vykupiteľským dielom umožňuje, aby sa normalizoval náš vzťah k Pánu Bohu. Tá veľká zmena, tá radikálna obnova nášho života sa nám tu ponúka, keď počúvame staré síce, ale i dnes vrcholne aktuálne prorokove slová: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.