V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Ku Dňu otcov, Matúš 6, 9a a Marek 14, 36

„Vy sa teda takto modlite: Otče náš“ (Matúš 6, 9a)
„A hovoril: Abba, Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Marek 14, 36)

Milí bratia a milé sestry!
Keď píšeme list nejakej vysokopostavenej osobe alebo sa s ňou máme stretnúť, zrejme premýšľame, ako ju osloviť. Správne, vhodné oslovenie je dôležité. – Nielen vo vzťahu k ľuďom, ale aj k Bohu.
V nedeľu bol Deň otcov, no prednosť mal, samozrejme, sviatok Sv. Trojice, ktorý pripadol na rovnaký termín. Téme otcovstvo sa teda budeme venovať dnes. Chceme spoločne myslieť predovšetkým na Toho, ktorého nás Pán Ježiš naučil oslovovať „Otče“. „Otče“ – s týmto oslovením nás Pán Ježiš naučil prichádzať k Bohu, menovať Ho tak v modlitbe. Má to zásadný význam. Do kratučkého slova „Otče“ Ježiš zhutnil celé svoje učenie o Bohu, to, čo o Bohu máme aj my vedieť.
Výraz „Otče“ je oslovenie vrúcne. Oveľa dôvernejšie ako chladné: „Vážený pane!“ Boh, ktorého nám Biblia predstavuje, nie je iba nejaký princíp určujúci poriadok sveta, hoci iste aj to. Nie je len prvým hýbateľom sveta, ktorý svet a jeho dejiny uviedol do pohybu, hoci tým je nepochybne tiež. Oslovenie „Otče“ prezrádza, že Bohu sa smieme prihovárať s dôverou; vyjadruje spolupatričnosť, dôvernosť a lásku. Bengt Plejel, autor príručky, z ktorej sa učia naši konfirmandi, hovorí, že keď kresťan verí v Boha Otca, znamená to, že za všetkým je srdce. A – ak sa stíšiš – môžeš počuť tlkot, pulz Božieho otcovského srdca.
Možnosť oslovovať Boha „Otče“, nás pozýva k dôvere. Ak Bohu hovoríme „Otče“, vyznávame tým tak mnoho, že si to azda sami ani dobre neuvedomujeme. Aspoň čosi si z toho všimnime:
Ak Bohu hovoríme „Otče“, vyznávame: Bez Teba, Bože, by sme nemohli žiť. Nemali by sme život. Nie sme na svete len preto, že nás tu chceli mať naši rodičia. Mnohí bezdetní manželia túžia po dieťatku, prežívajú vnútornú bolesť, že ho nemajú. I takéto situácie sú potvrdením, že Boh je autorom nášho života; rodičia sú prostriedkami, ktorými nám nebeský Otec daroval žitie. Nazývať Boha Otcom teda značí vyznanie: Bez Teba, Bože, by sme nemohli žiť. Nemali by sme život.
Oslovením „Otče“ si pripomíname aj Božiu lásku, s ktorou sa o nás nebeský Otec stará.
Pripomíname si aj Božiu autoritu, ktorej sa často vzpierame. Biblia vznikala v dobách, keď otec bol pánom rodiny. Pánom nie v zmysle absolútneho despotického vládcu, ktorý rozhodoval o živote – bytí či nebytí svojich otrokov a porazených nepriateľov. Otec rodiny mal duchovnú autoritu. Sebe škodil ten, kto sa tejto autorite vzpieral. Keď Boha oslovujeme „Otče“, pripomína nám to, že škodíme najmä sami sebe, ale aj iným, keď sa vzpierame autorite nebeského Otca. Oslovenie „Otče“ nám pripomína aj Božiu múdrosť, ktorá nám pomáha žiť.
Tiež Božie otcovské odpustenie, ktoré nás zbavuje ťarchy našich previnení. Vie o tom už Stará zmluva. U proroka Izaiáša čítame: „Oddávna sme Ti boli neverní. Všetci sme boli podobní nečistému a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho. ... A predsa, Hospodine, Ty si Otec náš, my sme hlina a Ty si náš Tvorca ... nehnevaj sa priveľmi“ (Iz 64, 4c – 5 . 7 . 8a). Človek – hlina, prach zo zeme, sa hlási k svojmu Tvorcovi s prosbou: Ty si Otec náš, pamätaj na to!
Oslovením „Otče“ si pripomíname aj náš krst, v ktorom nás Pán Boh prijal za svojich synov a dcéry. Ako kresťania sa smieme pokladať za Božie deti, pretože sme spojení vierou s Ježišom Kristom (por. 1, 12 – 13). V liste Galatským (4, 4 – 7) čítame, že Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a prijali sme synovstvo.
Ako pozemského Otca, tak ani Otca nebeského sme si nevybrali sami. Boh je naším Otcom zo svojho rozhodnutia. A my môžeme byť Jeho povedomými deťmi, ktoré sa k Nemu vďačne hlásia, alebo vzdorovitými deťmi, ktoré nevedia oceniť význam toho, že nad nami neustále bdie oko nebeského Otca.
Možnosť modliť sa k Bohu, nazývať Ho „Otče“, znamená, že On je svojim deťom nablízku, že im je blízko „na zavolanie“. Nebeský Otec je od nás vzdialený iba jednu modlitbu. Modlitba je najkratšou cestou rovno k Nemu. Význam toho môžeme oceniť najmä v skúškach a v utrpení. V Rímskym 8, 15 čítame: „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli“ – aby sme sa desili životných skúšok i našich slabostí – „ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!“ Abba je slovo v preklade znamenajúce nežný výraz ocko (či až otecko). S takouto dôverou sa môžeme približovať k Bohu – veriac, že nebeský Otec je i v najkomplikovanejších skúškach od nás vzdialený iba jednu modlitbu. Apoštol Pavel píše, že ako Božie dietky sme aj dedičia Boží a nič z terajšieho utrpenia sa nedá ani len porovnať so slávou dedičstva, ktoré nebeský Otec svojim deťom pripravil (por. R 8, 16 – 18).
Podobenstvo o márnotratnom synovi ukazuje, že dokonca aj keď sme premrhali Božie dary, vzácne dedičstvo nebeského Otca, keď sa ako odpadlíci v pokání vraciame k Otcovi, On nerobí zúčtovanie, nečaká, že Mu nahradíme stratu, ale beží nám naproti (por. L 15, 20). S deťmi na náboženstve sme si rozprávali, že to, aby otec v dávnych dobách utekal – v rúchu dĺžkou podobnom odevu dnešných farárov – bolo v oných časoch neslýchané. Nebeský Otec to však robí a vtláča nám nezaslúžený bozk odpustenia na našu hriechom zašpinenú tvár. Márnotratného syna objíma a toho, ktorý si myslel o sebe, že je spravodlivý, prehovára, aby sa prišiel radovať s ostatnými (L 15, 29). Otec sa doprosuje jeho vstupu na hostinu, čím sa ponižuje práve tak, ako keď, sťa malý chlapec, bežal v ústrety márnotratnému synovi, objal ho a vybozkával. – Má rád oboch svojich synov, pre každé zo svojich detí chce to najlepšie.
Ježišovo učenie o Bohu zhrnuté v slove „Otče“ vyjadruje, že nebeský Otec nie je chladná inteligencia, ale osoba plná súcitu, porozumenia, ústretovosti a lásky, bytosť, ktorá chce dať človeku to najlepšie a kvôli tomu sa dokáže i ponížiť. Pán Ježiš hovorí: „Vy sa teda takto modlite: Otče náš“ (Mt 6, 9a). Zámeno „náš“ je hrádzou proti predstavám, že modlitbou môžem získať osobné výhody. Kresťan sa k Bohu modlí ako jeden z mnohých bratov a sestier. Má nielen Otca v nebi, ale aj bratov a sestry na zemi. Modlí sa zástupne aj za tých, ktorí sa modliť prestali alebo sa modliť nechcú a nedokážu. Modlitba nie je spôsob získavania osobných výhod, ale zápas o to, aby Božia vôľa platila i v našom živote. Veď na príklade Ježišovho života vidíme, že oslovenie „Otče náš“ znamená aj to, že Božia vôľa platí. Pán Ježiš sa modlil: „Abba, Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich“ (Mk 14, 36). No, po vnútornom boji, ako Ten, kto rešpektoval vôľu nebeského Otca, doložil: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty“ (Mk 14, 36).
To, že sa nemodlíme: „Otče môj“, ale „Otče náš“ prezrádza, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí: mladých i starých, milých i protivných, bielych gádžov i snedých Rómov, je Otcom Slovákov i Maďarov, evanjelikov i katolíkov, prívržencov politickej pravice, stredu i ľudí ľavicovo orientovaných. Preto, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí, máme žiť v láske a porozumení ako bratia a sestry a svojím charakterom sa čo najviac podobať nebeskému Otcovi. Sme v tom ďaleko od dokonalosti, ale vedzme, že tak ako milujúceho otca tešia i detské kroky, tak sa teší náš Otec nebeský, keď sa Mu chceme podobať v láske – hoci v nej zatiaľ robíme iba detské kroky. Preto, že nás Ježiš učil sa modlíme „Otče náš“, je potrebné neopúšťať zhromaždenie (Žid 10, 25), prichádzať na služby Božie, oslavovať Božiu lásku a vernosť.
Hovorili sme o nebeskom Otcovi. Jeho láska, správanie, charakter sú vzorom pre pozemských otcov. Niekoľko slov teda i na ich adresu. Dva príklady: (I.) Pani učiteľka sa pýtala piatakov: Kto má dobrú mamičku? – Všetky ruky v triede vyleteli vysoko hore. Potom sa spýtala: Kto má dobrého ocka? – Prihlásilo sa 5 detí. (II.) Z rozhovoru dvoch dospievajúcich v prostriedku MHD: A čo foter? – Ále, dobré... Skoro ráno odíde a neskoro večer sa vráti... – Oba príklady čosi prezrádzajú: Otcov deti neraz poriadne ani nevidia. Iste, nie je ľahká doba. (Viem, o čom hovorím). Práca má svoje časové nároky. Mnohí otcovia a rodičia vôbec, sa musia riadne obracať, aby získali prostriedky na živobytie pre svoju rodinu. Výchova sťa by však zostala iba záležitosťou matky. Osobne sa mi zdá, že aj ja sa viac prehrešujem vo svojej úlohe otca ako v poslaní farára. Pán to posúdi. V cirkvi účasť a duchovný vplyv mužov, zdá sa, stráca na intenzite. Stačí sa pozrieť na naše bohoslužobné zhromaždenia. – Koľko je na nich žien a – v porovnaní s tým – koľko málo mužov. Na podujatiach cez týždeň je onen nepomer ešte markantnejší. Muži strácajú svoje poslanie byť duchovnou autoritou v rodine – pre deti i pre svoju manželku. Predsa, otec má na dieťa vplyv, či chce, či nechce. Pokiaľ neplní poslanie byť duchovnou autoritou, robí tým problémy deťom, ktoré keď dorastú, budú sa mu v tom podobať.
Hovorím to nám, ktorí sme tu, hoci azda ešte väčšmi to patrí tým, ktorí tu nie sú. My im to však môžeme zvestovať, vzájomne sa povzbudzovať i bratsky napomínať. Vďaka patrí všetkým ženám, ktoré sa modlia za to, aby ich manželia boli duchovnou autoritou v rodine, aby nás deti nevnímali iba ako fotrov, ktorí skoro ráno odídu a neskoro večer sa vrátia; ktorí úctu a lásku síce vyžadujú, ale nepreukazujú.
Pán Ježiš nás učí menovať Boha „Otče. Možnosť oslovovať Boha „Otče“, nás pozýva k dôvere. – I k dôvere prosiť a zápasiť o to, aby sme sa všetci stávali svojím charakterom čo najviac podobnými nášmu nebeskému Otcovi. Amen.

Pramene: Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992);
Jiří Gruber: Základy křesťanské víry /Evang. katechismus, sešit B/ (vyd. Kalich, Praha 2004);
Ján Grešo: Otče náš, ktorý si v nebesiach... (vyd. Tympanon, Bratislava 1996);
Jan Milíč Lochman: Otče náš (vyd. Kalich, Praha 1993);
Daniel Ženatý: Kázání na hoře (vyd. Mlýn, Třebenice 1996);
Juraj Bándy: Apoštolské vierovyznanie (vyd. EBF UK Bratislava 1998);
Petr Pokorný: Apoštolské vyznání (vyd. Mlýn, Třebenice 1994);
Luděk Rejchrt: Věřím /Výklad Apoštolského vyznání víry/ (naklad. SVÍTÁNÍ, Praha 1994);
Pavel Raus: Role otce (vyd. Návrat domů, Praha 1999 a spolupráci so Združ. SEN Bratislava).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.