8. nedeľa po Sv. Trojici, Prvý list Korintským 13, 13
Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska. (Prvý list Korintským 13, 13)
Žijeme v mori pominuteľnosti. Veci, ktoré máme, máme len na určitý, obmedzený čas, kratší alebo dlhší. Platí to nielen o málo významných veciach, ale aj o tom, čo nám je vzácne a čo nám prirástlo k srdcu. Opotrebuje sa to, pokazí sa to, zničí sa to, ukradnú nám to, a my sa musíme vyrovnávať s konštatovaním, že to, čo nás za určitý čas tešilo, už viac nemáme, že je to pre nás minulosťou. Potom si namiesto toho, čo sa takto minulo, zadovážime ďalšie veci, ale tie čaká taký istý údel. Zákonitosť pominuteľnosti sa vzťahuje nielen na veci, ale aj na ľudí. Bolí nás predovšetkým, keď sa musíme rozlúčiť s ľuďmi, ktorí nám boli za dlhý čas blízki. Kým život tečie pokojne a nič mimoriadne sa nedeje, na pominuteľnosť zabúdame, ale keď nás to postihne, citlivo si ju uvedomujeme. A keď pominuteľnosť zakusujeme, prežívame, vnáša to do nášho života určitý smútok, melanchóliu. O pominuteľnosti hovorí Písmo sväté na viacerých miestach; veľmi dôrazne v starozmluvnej knihe Kazateľ.
Na tomto pozadí vynikne radostné posolstvo Božieho slova o tom, že existujú aj trvalé hodnoty, ktoré nepodliehajú pominuteľnosti. Medzi biblické výroky tohto typu patria citované slová apoštolovej Hymny lásky, ktoré hovoria o tom, že viera, láska, nádej sú hodnoty, ktoré si za všetkých okolností zachovávajú trvalú platnosť To je veľká a dôležitá pravda. Ale keď to povieme len týmto spôsobom, vyznieva to akosi abstraktne. No keď sa tieto hodnoty uplatnia v konkrétnom živote človeka, získava táto pravda viditeľnú tvár. Život formovaný, určovaný, charakterizovaný vierou, láskou, nádejou má celkom vyhranenú, pevne kontúrovanú, jasne profilovanú koncepciu.
Život, ako vieme, sa dá chápať a formovať rozličným spôsobom. Jeden veľmi rozšírený typ života sa obmedzuje iba alebo hlavne na tie pominuteľné hodnoty. Pre večné, trvalé hodnoty nieto v ňom miesta. Tento typ života si volia dnes veľmi mnohí ľudia. Mnohí sa snažia získať z týchto hodnôt, lákavých, príťažlivých, predsa však pominuteľných, čím viac. Majú dojem, že čím viac si z nich zadovážia, tým plnší, hodnotnejší, kvalitnejší bude ich život. Dokonca si navzájom závidia, predbiehajú sa, komu sa z týchto pominuteľných hodnôt podarí získať čím viac. A podľa toho potom aj hodnotia kvalitu, úroveň svojho života a kvalitu života druhých ľudí. Zo stanoviska Pána Ježiša je toto meradlo hodnotenia prejavom nevedomosti a primitívnosti.
Na druhej strane život určovaný večnými hodnotami, vierou, láskou, nádejou, je dnes popoluškou. Ľudia, ktorí chcú mať čím viac, a v tom vidia skutočný obsah života, sa neraz pozerajú nechápavo na ľudí, ktorí majú skromnejšie nároky na pominuteľné hodnoty a ktorí kladú hlavný dôraz na večné hodnoty, napríklad na tie, o ktorých hovorí náš text: na vieru, lásku, nádej. Takýchto ľudí pokladajú často za naivných, keďže duchovným hodnotám dávajú prednosť pred tými hmotnými.
Týmto nechápavým a tak trocha posmešným pohľadom by sme sa nemali dať pomýliť. Kto sa dal pozvať Pánu Ježišovi Kristovi do jeho nového spoločenstva, mal by si v plnej miere osvojiť jeho hodnotenie všetkých vecí. Ježiš Kristus vedel a veľmi jasne povedal, že skutočný zisk, skutočná životná hodnota nie je v tom, že niekto nahromadí obrovské množstvo hmotných pominuteľných vecí, i keby získal hoci i celý svet. Povedal, že život človeka, teda jeho skutočný, autentický, ľudskej podstate určeniu zodpovedajúci zmysel, nespočíva v rozhojňovaní jeho majetku, ale v tom, aby si zachoval dušu čistou a obohacoval ju, aby človek sám bol vnútorne čistou a vnútorne bohatou bytosťou. Pán Ježiš nám ponúka tento model života. A dáva najavo, že ak sa takto rozhodneme, nebudeme ani najmenej ukrátení, ale práve naopak. Zdôraznil, že tie duchovné hodnoty vedú k pravému, plnému životu, ktorý má omnoho vyššiu, neporovnateľne vyššiu cenu ako život, ktorý je plný povrchných, plytkých, pominuteľných pôžitkov a rozkoší.
Chceli by sme sa podrobnejšie zamyslieť nad tým, čo je život vedený vierou, láskou, nádejou. Treba o tom uvažovať, lebo slová: viera, láska, nádej sú síce veľmi dobre známe, ale už nie je také isté, či rovnako dobre vieme, čo je v skutočnosti viera, láska nádej.
Náš život má byť životom vo viere. Veriť neznamená iba uznávať, že je pravdou to, čo hovorí Biblia, čo hovorí vierovyznanie. Toto síce patrí k viere, a bez toho by viera nemohla byť. Ale vety viery hovoria nielen o Pánu Bohu, ale tie isté vety hovoria zároveň o nás ľuďoch, o mne, o tebe. Vo vierovyznaní uznávame nielen to, že Pán Boh stvoril svet, ale zároveň hovoríme o nás samých, že on stvoril mňa, teba. Vyznávame nielen, že Pán Ježiš Kristus je Vykupiteľ sveta, ale zároveň, že on je mojím, tvojím Vykupiteľom. Vyznávame nielen, že Duch Svätý je Posvätiteľ, ale zároveň, že on chce mne, tebe stvoriť a darovať nové srdce. Veriť znamená, že človek takto osobne vztiahne na seba tieto uvedené, ako aj všetky ostatné vety vierovyznania a výroky Biblie. Viera nie je iba presvedčenie, že Boh je, ale viera je pre veriaceho človeka zároveň formou, štýlom jeho života.
Túto dôležitú skutočnosť, že viera hovorí nielen o Pánu Bohu, ale aj o človeku, ktorý tú vieru vyznáva, geniálnym spôsobom vyjadril doktor Martin Luther v Malom katechizme. Prvý článok Všeobecnej viery kresťanskej začína vysvetľovať slovami: „Verím, že Pán Boh ma – teda mňa – ako aj všetky ostatné stvorenia, ráčil stvoriť, a dal mi – teda mne – telo i dušu, oči uši i všetky údy, rozum i všetky zmysly a ich doteraz zachováva.“ Aj pokračovanie vysvetlenia prvého, potom druhého a tretieho článku viery je formulované týmto štýlom. Vyznanie viery je teda plne vztiahnuté na vyznávajúceho človeka. Tým je jasne vyjadrená dôležitá skutočnosť, že žiť vo viere znamená žiť v niečom, čo sa človeka bezprostredne, bezpodmienečne týka. Veriť – to neznamená iba povedať občas, na službách Božích alebo pri inej príležitosti, slová vierovyznania. Veriť – to nie je iba sviatočná záležitosť, ale to je každodenný štýl života, ktorý dáva pečať všetkému, čo robíme a hovoríme. Do tohto životného štýlu máme byť neprestajne ponorení, ním preniknutí, impregnovaní, určovaní, stvárňovaní. Obsah vierovyznania tvorí obsahový rámec, obsahovú štruktúru, do ktorej veriaci človek zasadzuje svoj život aj ako celok aj všetky jeho jednotlivé obsahy. V tomto rámci má jeho život svoje pevné miesto. Mimo tohto rámca, mimo rámca vierovyznania si svoj život nevie predstaviť.
Žiť vo viere znamená zasadiť svoj život do biblického myšlienkového kontextu. Kto sa pokladá za veriaceho človeka, mal by si povedať: Na svet som sa narodil nie náhodou, ale preto, že to chcel Pán Boh. Svet, v ktorom žijem, nie je produkt náhody, ale dielo osobného Boha Stvoriteľa. Pán Boh má voči mne jednoznačne pozitívny postoj, miluje ma a chce ma viesť k cieľu, ktorý dá plný zmysel môjmu životu. Ani moja existencia tu na svete nie je nezmyselná, lebo Pán Boh aj mne dal určité poslanie. Aj ja patrím k ľudstvu, ktoré sa dopustilo hriešnej vzbury proti Pánu Bohu. On ani mňa, strateného syna, stratenú dcéru, nezavrhol, ale skrze Pána Ježiša Krista robí všetko, aby som sa mohol vrátiť do jeho domova, ktorý je mojím opravdivým domovom, a aby som mohol v ňom žiť. On mi nielen odpúšťa moje hriechy, ale svojím Duchom tvorí zo mňa nového človeka. Pán Boh na mňa neprestajne pozerá, hodnotí moje konanie a správanie. Ja som pred ním zodpovedný, a pred touto zodpovednosťou neexistuje únik. On dáva zmysel aj poslednej udalosti môjho života, mojej smrti, a robí z nej vstupnú bránu do večného sveta. Raz na svojom súde zhodnotí definitívne celý môj život a rozhodne o mojom ďalšom údele. Všetky tieto a mnohé ďalšie k nim patriace vety sú vety viery, a zároveň sú to veľmi dôležité, rozhodujúce vety o mojom, tvojom živote. Takže viera nie je azda iba sviatočná záležitosť, ale celý môj, tvoj život, bez jedinej výnimky, môže a má byť životom viery.
Život vo viere má byť spojený so životom v láske. Existujú rozličné druhy lásky, ale pre nás je smerodajná biblická láska, ktorá sa v biblickej gréčtine označuje slovom agapé. Hovorí sa o nej na viacerých biblických miestach. Medzi veľmi dôležité patrí Hymna lásky, z ktorej je vzatý dnešný kázňový text. Rovnako dôležitým zdrojom poznania toho, čo je láska v biblickom zmysle, je Prvý list Jánov.
Samý prvý, kto je určovaný touto láskou, je Pán Boh. Láska je jeho podstatou. „Boh náš je láska od večnosti“ – tak sa začína jedna pieseň Márie Royovej. Božia láska, Kristova láska je zdroj všetkej lásky. Božia láska, Kristova láska je hlavnou učebnicou lásky.
Čo je život v láske? Láskou má byť určované predovšetkým naše myslenie; až potom budú naše činy a celé správanie vykazovať charakteristické znaky lásky. Pán Ježiš povedal, že najprv sa strom musí stať dobrým stromom, až potom môže prinášať dobré ovocie. Protikladom lásky je sebectvo a egocentrizmus, keď sa človek neprestajne krúti okolo seba, a to je u nás ľudí veľmi rozšírený typ myslenia a správania. U niektorých ľudí sú sebectvo a egocentrizmus tak hlboko zakorenené, že ani o tom nevedia. Ale život v láske môže vzniknúť a rozvíjať sa len za predpokladu, že človek každý deň prekonáva tieto hriešne postoje. Život v láske je spojený s každodenným zápasom o čistotu srdca, čistotu od sebeckej sústredenosti na seba.
Láska ďalej znamená, že druhého človeka budeme brať vážne, že v ňom budeme vidieť Božie dieťa na tej istej rovine, ako sme my, a že sa v súlade s týmto poznaním budeme aj správať.
Existuje láska sebecká – tá hrabe k sebe. Láska agapé je láska tvorivá, dávajúca. Kto pocíti a prijíma od druhých ľudí lásku agapé, bude za ňu vďačný, no nie je možné vynucovať si ju. Dôležitým poznaním v tejto súvislosti je toto: šťastie môžeme nájsť len tak, že budeme konať dobre pre druhých. V kráľovstve Božom už nebude mať miesta sebectvo a jeho rozličné prejavy. Naproti tomu láska agapé je trvalou hodnotou už v tomto svete a normou života vo večnom Božom kráľovstve.
Kto žije vo viere a láske, žije aj v nádeji. Nádej sa vzťahuje aj na časný život v tom zmysle, že žijeme z istoty, že za všetkých okolností sme v Božích rukách a že nás od Božej lásky nemôže nič odlúčiť. Ale nádej v celkom jedinečnom zmysle sa týka konečného cieľa našej životnej cesty vo večnosti. Pánu Bohu sme vďační, že tých niekoľko desaťročí od narodenia po smrť nemusíme pokladať za jediný a konečný úsek svojho života. To najkrajšie nás ešte len čaká. Tak ako viera a láska, aj nádej by mala preniknúť do všetkých oblastí nášho života. Až potom by sme na základe vlastnej skúsenosti pochopili, že život vo viere, láske, nádeji svojou hodnotou a kvalitou nekonečne prevyšuje život, ktorý sa vyžíva iba v pominuteľných hodnotách. Lebo život vo viere, láske, nádeji je život bohatý na duchovné, trvalé hodnoty. Pretože, ako hovorí apoštol, viera, láska, nádej zostávajú navždy, nikdy sa nepominú, nikdy neprestanú.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
