V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

7. nedeľa po sv.Trojici, Ján 6,1-15

Milí bratia, milé sestry,
správy ostatných dní priniesli informácie o tom, že vo viacerých krajinách Afriky zomierajú na následky hladu a podvýživy tisíce ľudí. V 21. storočí.
Obrazy podvyživených, vyhladovaných a dehydratovaných detí, ktoré sa musia týždne pripravovať, aby vôbec nejakú potravu mohli prijať, stavajú nepríjemné zrkadlo.
Táto podoba reality v nás, presýtených Európanoch musí podnecovať nástojčivé otázky.
Tušíme, že mnohí ľudia na svete hladujú aj preto, že sa my staráme len sami o seba a túžime mať stále viac. //Tušíme, že by sme si práve tento príbeh o nasýtení mali čítať pozornejšie a pamätať si, k čomu nás chce viesť
Je zaujímavé, že evanjelista Ján v úvode aj závere textu pomenováva zázrak znamením.
Znamenia majú čosi naznačiť, vyjadriť.
Nezáleží na nich samých, ale na význame, ktorý chcú sprostredkovať, na zvesti, ktorú chcú odovzdať.
Bratia a sestry,
máme šťastie, že sme sa narodili v časti sveta, kde o jedlo a pitie nie je núdza. Skôr naopak – máme dostatok, my v Bratislave často nadbytok. No s ním prichádza aj riziko – že prestaneme rozumieť, čo je to skromnosť- miernosť, riziko, že nás dary, ktoré vnímame ako samozrejmosť, na ktorú máme nárok, oslepia voči núdznym. Zavrú nám oči voči potrebám iných a my ich budeme prehliadať.
Aj my, tak ako ľudia v príbehu dnes tvoríme zástup ľudí, ktorí prichádzajú k Ježišovi s očakávaním, že nám porozumie, že nás dokáže akceptovať. Sme však občas aj tými, ktorí v jeho blízkosti stonajú ako učeník Ondrej a tvrdia: „To, čo máme, je málo. To pre nasýtenie toľkých potrieb / nestačí.“
Ježiš sa venuje každej núdzi. Vidí ľudí v ich nedostatku, ich únave. Nikoho neprehliadne.
Prijíma nás aj tam, kde nás ľudia ignorujú, lebo sa našej biedy boja: v našom nedostatku, s naším hladom. S hladom po porozumení, uznaní, hladom po úprimnom, radostnom spoločenstve, po zmysluplnom živote. Tento hlad chce Ježiš tíšiť – s tým, že nás pri nasycovaní bude potrebovať. S tým, čo máme. S naším málom. S našimi obmedzeniami.
Podľa príbehu sú pre nasýtenie k dispozícii len 5 malých chlebov a dve rybičky. Preto sa hneď ozýva to pochybovačné, skeptické: „Čo je to pre toľkých?“
Aj táto otázka je prototypom našich tendencií pred výzvou radšej utiecť. Tak je to pohodlné, tak nás to / nič nestojí.
Ak sa pýtame: Čo je to pár aktívnych spolupracovníkov v zbore? Kde sú tí, ktorí by chceli svoj čas, svoje dary, svoje peniaze venovať pre rast a prospech spoločenstva?
Čo je to niekoľko účastníkov Službieb Božích v kostole? Čo je to euro do ofery? ....Ak sa takto pýtame a zastaneme pritom, presvedčíme najprv samých seba, ale znechutíme aj mnohých okolo, že sa veľkých vízií a plánov do budúcnosti treba vzdať.
„Čo je to málo pre toľkých?“ pýta sa učeník za všetkých. Akoby hovoril: „To nechajme tak. S tým sa nič nedá – ani začať. To nemá zmysel. To sa / neoplatí.“
Aj unavení Izraelci každú chvíľu hundrali. Zabudli na neslobodu, na tvrdú drinu v Egypte, opúšťali nádeje na skutočný domov, na zasľúbenú zem. // Pri každej prekážke, núdzi opakovali: Všetko je nanič. Ľutujeme, že sme veľkým plánom uverili. Nevládzeme. Ďalej sa už nedá. Tieto postoje Boha hnevali. Sklamali. Bolo Mu ľúto, že Jeho ľud má takú krátku pamäť, že sa jeho nadšenie ľahko a rýchlo mení na horkosť a strach.
Evanjelista Ján v príbehu prízvukuje, že prvý dojem, viditeľne nepatrné množstvo netvorí žiadny predpoklad preto, aby sa situácia riešila k spokojnosti očakávajúcich.
No práve v tom je milosť, zázrak, že Ježiš nie je odkázaný na množstvá, na kvantitu. Stačí Mu vôľa dať k dispozícii to, čo je. On už vie, čo s tým.
Aj my, bratia a sestry, žijeme z Božej štedrej, dávajúcej ruky – nie z vlastnej šikovnosti a výkonu!
Fakt je, že si mnohé veci musíme kúpiť a na to treba peniaze. Je jasné, že sa o svoje
živobytie musíme starať, že potrebujeme pracovať. Máme pravdu, ak tvrdíme, že v tomto svete nám nič nie je darované.
Ale vieme predsa aj to, že veľa ľudí na svete tiež pracuje - a dostatok, často ani potrebné veci nemá.
Je veľkým Božím darom, ak si smieme a vieme zarobiť na náš každodenný chlieb. Je Božím požehnaním, ak máme silu a chuť pracovať a slúžiť, ak sme zdraví a vieme byť spokojní.
Zázrakom, ktorý má moc dodnes najviac priťahovať pozornosť, nie je spôsob rozmnoženia chlebov a rybičiek v príbehu. To sa v ňom ani nedozvedáme.
Najväčším zázrakom je to, že ľudia, ktorí majú, hoci málo, sa chcú a vedia / deliť.
V ochote zdieľať, dať inému, čo mám / a prijať od neho, čo má on, / je ukrytá obrovská sila, potenciál k radosti a sýteniu duše aj ducha.
Fascinujúci príbeh nasýtenia tisícov ľudí nesie však aj veľmi prozaický odkaz. V závere sa Ježiš uťahuje do ústrania, nechce sa nechať urobiť kráľom.
Kým dával ľuďom to, čo chceli, kým plnil ich priania, uzdravoval ich a sýtil, oduševnene Mu dávali najavo podporu a obdiv, nasledovali Ho v húfoch.
Takáto vernosť pochádzajúca z uchvátenia, že je tu Ten, kto je to pre mňa a dáva mi, čo chcem, je „kúpenou“ vernosťou. Je závislá od výhod, darov. Aj v našich vzťahoch existujú takéto modely:“Mám ťa rád, kým ťa môžem potrebovať.“ To je však obchodný vzťah, egoistická priazeň, ktorá sa odvíja od toho, čo od iného dostanem, čo pre mňa môže urobiť.
Na tomto mieste sa aj my musíme pýtať: Kedy ja vyhľadávam Ježiša? Nie som aj ja vypočítavý, vypočítavá? Nechodím za Ním len v čase, keď potrebujem útechu a v smútku, keď tápam v ťažkostiach a hľadám silu, keď na mňa dolieha nepokoj, výčitky a očakávam úľavu? Vtedy pre mňa nikto nie je taký úžasný ako Ježiš.
Ale keď sa vyjadrí a žiada: „teraz aj ty vynalož úsilie, nájdi si pre iného čas, podpor ho, povzbuď a posilni – VEZMI NA SEBA môj kríž“ vtedy začíname váhať. Cúvať. Vtedy s Ním radšej nechceme mať nič spoločné. To nás zaťažuje, ved sme unavení, vyčerpaní povinnosťami v rodine, práci, spoločnosti.
Na výzvy takého Krista, ktorý aj znepokojuje a kladie požiadavky, nemáme síl.
Bratia a sestry,
Ježiš sa neskôr nechá urobiť kráľom, ale vôbec nie podľa ľudských predstáv.. Ide Mu o viac ako o nasýtenie tela, ide Mu o našu dušu – o odstránenie dôvodov našej nespokojnosti. Preto si nechá nasadiť tŕňovú korunu, nechá sa vysmiať, ukrižovať.
Rieši tým zásadnú otázku nášho bytia - problém našej viny, necitlivosti, zbabelosti a únikov pre tým, za čo sme mali byť zodpovední. Tento náš starý a stále sa obnovujúci problém odcudzenia od Boha, od iného, ale aj samého seba, sa iným spôsobom riešiť nedá. Len zázrakom - tým, že sa Boží Syn nevyhne krížu a nechá sa ponížiť, ignorovať a vysmievať, namiesto nás.
O takomto Kráľovi nepotrebujú ľudia iba počúvať. To nestačí. Ani Európe, Amerike, a už vôbec nie v Afrike. Každý núdzny na tele i na duši potrebuje uvidieť, zažiť, pocítiť, že tento
Kráľ má stále moc – a že existujú ľudia, ktorí s Ním počítajú, veria Mu //tak, že Ho poslúchajú a nasledujú. Aj v kríži. Aj v ťažkostiach, nedostatkoch, že sú ľudia, ktorí rozumejú potrebe a nutnosti dávať.
Len tak sa darovaná sila a láska môže stať svetlom a silou, ktorá bude dvíhať kriesiť a motivovať. To je cesta, akou medzi nás príde Božie požehnanie. Konkrétne a zrozumiteľné.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.