V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

7. nedeľa po Svätej Trojici, Skutky apoštolov 9, 6

„Čo chceš, Pane, aby som činil?“ (Skutky apoštolov 9, 6)

Milí bratia a milé sestry!
Pri stretnutiach s ľuďmi z necirkevného prostredia sa stáva, že niektoré otázky sú kladené znova a znova. Napríklad: Aký je rozdiel medzi evanjelikmi a katolíkmi? Alebo: Ak Boh existuje, prečo dopustí, že je na svete toľko utrpenia? Častými sú otázky: Keď kresťania tvrdia, že cirkev je iba jedna, ako to, že existuje toľko rozličných vierovyznaní? – Ktorá cirkev je pravá?
Na posledné dve z otázok, sa dá odpovedať použitím pojmov viditeľná cirkev a neviditeľná cirkev. Do viditeľnej cirkvi patrí to, čo vidíme navonok – ľudia rôznych vierovyznaní (katolíckeho, pravoslávneho, reformovaného, baptistického, evanjelického – mohli ich dlho vymenovávať), ktorí sa zúčastňujú bohoslužieb, sú evidovaní v cirkevných kartotékach. Do viditeľnej cirkvi patria všetci, ktorí sa k cirkvi viditeľne hlásia – ľudia so svojimi chybami aj dobrými stránkami, úprimní aj formálni príslušníci rôznych kresťanských vierovyznaní. Kto je a kto nie je opravdivým kresťanom, však my, ľudia, s konečnou platnosťou nevieme rozsúdiť. Nikomu nevidíme do srdca, Boh však vidí. Pozná vnútro, myšlienky aj motívy činov každého človeka. Vie rozlíšiť, kto sa na kresťana iba hrá, a čí vzťah k Bohu aj ľuďom je rýdzi, úprimný. Nie každého, kto patrí do viditeľnej cirkvi, Boh počíta za svojho. Členstvo vo viditeľnej, pozemskej cirkvi, nemusí automaticky znamenať, že Boh ma počíta za svojho. Pretože nedokážeme s konečnou platnosťou posúdiť, čo je v srdci toho-ktorého človeka – nikomu nevidíme do srdca, niekedy sa na označenie tých, ktorých Pán Boh počíta za svojich, používa termín neviditeľná cirkev. Aj medzi tými, ktorí k nej patria, sú ľudia rozličných vierovyznaní (evanjelici a. v., reformovaní, pravoslávni, baptisti, husiti, anglikáni, letniční, katolíci atď., aj niektorí ľudia bez vonkajšej príslušnosti k cirkvi). Neviditeľná cirkev nie je šťastné označenie. Síce vystihuje že, kto je pravý veriaci a kto ním je iba „akože“, to nevidí človek, iba Boh. Na druhej stane výraz neviditeľná cirkev sťa by naznačoval, že kresťana nemusí byť vidieť. No podľa Mt 5, 14 – 16 je cirkev svetlom či mestom na vrchu – nie čosi neviditeľné, práve naopak.
Je zásadným omylom rozumieť pojmu neviditeľná cirkev v zmysle anonymného kresťanstva – teda, že človek môže byť kresťanom a nie je potrebné, aby o tom, ďalší vedeli. Taká mienka protirečí Biblii. V nej čítame, že ku kresťanstvu patrí aj vyznávanie viery v Boha pred ľuďmi (porovnaj: Mk 5, 30, 23 a 34; R 10, 9 – 10; R 1,16; J 20, 28 – 29). Pojmom neviditeľná cirkev sa chce naznačiť, že jedine Pán Boh s konečnou platnosťou rozsúdi, kto je/nie je kresťan. Ak hovoríme o neviditeľnej cirkvi, nemienime tým povedať, že na viditeľnom spoločenstve bratov a sestier nezáleží. – Záleží! Biblia nepozná anonymnú prí­slušnosť k cirkvi, aká sa v percentách vykazuje pri štátnom sčítaní obyvateľov.
Oveľa presnejší ako pojem neviditeľná cirkev, je pre označenie pravej cirkvi termín Kristova cirkev. Patrí do nej každý, kto žije v pokání a prijal osobne milosť Pána Ježiša. Iba táto cirkev je pravou – cirkvou s veľkým „C“. Iba na túto – Kristovu cirkev sa vzťahujú biblické zasľúbenia: Je Kristovým telom utváraným zo spoločenstva s Bohom a ľuďmi navzájom (R 12, 5). Je ratolesťou, ktorá prináša ovocie Ducha Svätého (Ján 15, 5). Ako Kristova nevesta je účastníčkou budúcej slávy (Zjav 19, 7). To, že niekto je evidovaný vo viditeľnej, pozemskej cirkvi, ešte nemusí znamenať, že patrí do pravej – Kristovej cirkvi. Mnohí, ktorí sa viditeľne hlásili k viditeľnej cirkvi, k niektorému z kresťanských vierovyznaní, budú v Kristovej cirkvi chýbať, lebo sa iba tvárili, že sú kresťanmi.
Výstižný je výrok, že  kto príde do neba, zažije tri prekvapenia. Prvé: budú tam mnohí, ktorých by tam nikdy nečakal. Druhé: nebude tam viacero tých, ktorých by v nebi naisto očakával. Tretím prekvapením bude, že tam bude on sám.
Znakom pravého kresťanstva je vedomie vlastnej nehodnosti, vedomie že ak sa dostanem do Božieho kráľovstva, tak iba pre milosť – a lásku Pána Ježiša Krista. Nemôžem si to nárokovať.

Dosiaľ povedané nemienilo byť akademickým poučením o cirkvi, ale vyplývajú z toho dôsledky. Našou povinnosťou je skúmať rôzne duchovné učenia a hodnotiť ich kritériom Božieho Slova. Keďže iba Boh vidí do srdca, nebuďme rýchli k odsudzovaniu kresťanov, ktorí zmýšľajú inak ako my. V nebi predsa budú mnohí, ktorých by sme tam nikdy nečakali. Vážme si dejiny aj spoločenstvo našej evanjelickej cirkvi, ale nepovyšujme sa nad ostatných. Veď v nebi nebude viacero tých, ktorých by sme tam naisto očakávali. Porozumejme, že každá z viditeľných kresťanských cirkví sa má obnovovať evanjeliom, má byť cirkvou neustále sa obnovujúcou (reformujúcou).
V skúmaní, ktorá cirkev je pravá, kto je pravý/nepravý kresťan treba počuť, čo o tom hovorí Písmo. To vraví niečo, čo pôvodne zaznelo do situácie cirkevného zboru v Smyrne, avšak z čoho si aj všetci súčasní kresťania bez rozdielu vierovyznania máme zobrať ponaučenie: „Poznám... rúhanie (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú Židia“ (rozumejme: že sú pravou cirkvou), a nie sú, ale sú satanovou synagógou“ (čiže zhromaždením tých, ktorí sú proti Bohu). ... „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“ (Zjav 2,9b.10b) – Toto, vernosť Bohu, nás má zaujímať, má byť pre nás horúcou témou.
O tom, ktorá cirkev je pravou, kto je pravým kresťanom, sa smieme z  2. listu Timoteovi (2, 19), naučiť toto: „Pevný základ Boží predsa stojí a má túto pečať: Poznal Pán svojich! a: Odstúp od neprávosti každý, kto vyznávaš meno Pánovo.“ Keď Kristus, ktorý je Hlavou cirkvi (Ef 4, 15; Kol 2, 19), pozná svojich, sú to slová plné útechy. Otázka, kto je/nie je pravým kresťanom, nie je pre nás pálčivou. Veď Pán svojich pozná. Našou úlohou je úsilie o vernosť, o to, aby sme sa správali – mysleli, hovorili a počínali si tak, aby sme sa najviac podobali Kristovi.
Do neba sa nejde masovo, kolektívne, podľa konfesie – v zástupe za svojím biskupom. Do neba sa vchádza jednotlivo – obrazne povedané cez turniket. – Cez ono otáčavé vstupné zariadenie, ktoré poznáme napr. z predajní niektorých supermarketov. Dverami do neba – do života je Kristus (J 10, 9). On ich otvára každému, kto osobné prijal Pánovu milosť, a zostáva Mu verný.
Tým naliehavým pre nás má teda byť vernosť Bohu až do smrti a odstúpenie od neprávosti. Znamená to, že nesmieme zostávať ľahostajní. Mnohá neprávosť vo svete je dôsledkom ľahostajnosti. Odstúpiť od neprávosti znamená, že nebudeme ľahostajní, sebeckí, zameraní hlavne na vlastné ambície, ale podľa Kristovho príkladu nám bude záležať na trpiacich aj na tých, ktorí žijú bez Boha na svete.
Ježiš opustil nebeský príbytok – slávu a bohatstvo, ktoré Mu právom patrili. Sklonil sa k nám, aby nám pomohol dostať sa z hriechu a žiť v dôstojnosti Božích detí. Nešlo to bez toho, aby priniesol mnohé obete. Ježiš pre nás z lásky obetoval svoj čistý život.
Väčšmi ako špekulovanie, kto patrí do pravej/nepravej cirkvi nás má zamestnávať, čo sme ochotní urobiť pre tých menej šťastlivých v našom svete ako sme my sami? Ako by sa zmenila naša cirkev, keby si čím viacerí ľudia v nej kládli otázku: Čo by robil Ježiš na mojom mieste? – a potom by podľa toho konali?! Ak je pálčivou témou: Odstúpenie od neprávosti a vernosť Pánu Bohu, potom je dobré pripomínať si, že ešte nikto na svete neprekonal ľahostajnosť či sebectvo tak úspešne, ako Ježiš. Keby sme Ho začali nasledovať, bez strachu z toho, že nás to bude stáť obete – a ináč to nejde, veď Ježišov život bol obetavý – keby sme bez strachu, s odvahou viery začali nasledovať Krista, potom by sa náš svet, prinajmenšom naša cirkev, zmenili v mnohom k lepšiemu.
Ak sa budeme každý vo svojom postavení, v práci i v rodine pýtať: Čo by robil na mojom mieste Ježiš? – Čo chce On, aby som robil? – Ak to bude naša inšpirácia v živote i v túžbach, potom sa mnohé okolo nás i v nás bude meniť k lepšiemu.
Prinášanie obetí je pre veľkú časť súčasných kresťanov zabudnutým umením. Na rozdiel od kresťanov v ranej cirkvi sme si zvykli žiť sami pre seba. Prestali sme byť soľou zeme, svetlom sveta, cirkvou, ktorá nie je uzavretá, ale je tu pre druhých. Pohodlie, zabezpečenie a kľud máme až príliš radi, než aby sme – slovami Písma: brali svoj kríž (na seba) deň po deň, a tak nasledovali Ježiša (L 9, 23).
Saul, neskorší apoštol Pavel sa pýtal: „Čo chceš, Pane, aby som činil?“(Sk 9, 6). A keď konal, čo mu Ježiš kázal, mohol vyznať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (G 2, 20a) a: „Veď ja som najmenší z apoštolov, ani nie hoden volať sa apoštolom... Ale z milosti Božej som čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou“ (1K 15, 9n). Keď sa Pavel sa pýtal: „Čo chceš, Pane, aby som činil?“, keď prestal byť zameraný na svoje ambície, vykonal nesmierne požehnané dielo. Od neho pochádza veľká časť spisov Novej zmluvy. Založil aj cirkevný zbor v meste Tesaloniky (Sk 17, 1nn) – Solúne, odkiaľ k nám neskôr prišli Cyril a Metod. No prv, ako vyznal, že sa viac napracoval ako ďalší apoštolovia, musel zmeniť vo svojou žití veľa vecí a radikálne prehodnotiť  zmysel svojho členstva v starozmluvnej cirkvi. Píše o tom v Liste Filipským (3, 4 – 11): „Ja by som mohol dúfať aj v telo. Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona. Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere, aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti – aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. To už nebolo o ambíciách, zbožnosti či slušnosti, na ktorej si Pavel zakladal, ale o pokornej a horlivej službe pre Krista, o ochote prinášať obete, trpieť pre vieru v Pána Ježiša. A v 1. kapitole listu Filipským (1, 20n) Pavel vyznáva: „Vrúcne čakám a dúfam, že v ničom nebudem zahanbený, ale že so všetkou otvorenosťou ako vždy, tak aj teraz, len Kristus bude oslávený na mojom tele, už či životom, a či smrťou. Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“
Keď veríme v Pána Ježiša Krista, ktorý opustil nebeskú slávu, aby nás obeťou svojho svätého života vytrhol z hriechu a preniesol do nového života; ak veríme, že nikto na svete neprekonal ľahostajnosť či sebectvo tak úspešne, ako Ježiš Kristus, nech potom, to, čo nás páli – zamestnáva je: Čo chce Ježiš, aby sme my robili? Nech to, čo nás páli, je nasledovať Baránka Božieho, kamkoľvek by šiel (por. Zjav. 14, 4). Amen.

Prameň:
Charles Sheldon (z knihy: v Jeho šľapajách, vyd. EvS Bratislava v r. 2007).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.