Matúš 7, 13 – 14
Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. (Matúš 7, 13 – 14)
----------------
Z týchto slov vidíme, že Pán Ježiš zatrieďoval ľudí, s ktorými sa stretal, do dvoch skupín. Triedil ich na ľudí, ktorí kráčajú po širokej životnej ceste, a k cieľu života sa usilujú vstúpiť širokou bránou, a na ľudí, ktorí kráčajú po úzkej ceste, a k cieľu života vstupujú tesnou bránou.
Čo to znamená kráčať po širokej ceste? Znamená to chcieť získať čo najviac povrchne príjemných vecí, vyhýbať sa všemožne odriekaniu, obetiam, krížu; nerešpektovať Božiu vôľu ani nijaké iné mravné zásady. Pre takýchto ľudí je najvyššou zásadou konania ich vlastný povrchne chápaný prospech a rozkoš.
Čo to znamená kráčať po úzkej ceste? Znamená to mať prísne vyhranené mravné zásady, zásady odvodené z Božej vôle, a vo všetkom svojom konaní sa riadiť podľa nich, a to bez ohľadu na to, či rešpektovanie týchto zásad prinesie príjemné veci, alebo či to bude mať nepríjemné následky0
Do týchto dvoch skupín zadeľoval Ježiš Kristus ľudí, s ktorými sa stretával. A keď teraz ako oslávený Pán pozerá na náš život, vie aj o každom z nás, do ktorej z týchto dvoch skupín my patríme.
Prv ako sa na celú vec pozrieme podrobnejšie, treba si nám uvedomiť ešte toto: V živote jedného a toho istého človeka nemusia existovať iba postoje jednej z oboch ciest. Môžu sa objaviť postoje aj tej jednej aj tej druhej životnej cesty. Pravda, jedna z týchto ciest je v živote určitého človeka hlavná, a prejavy tej druhej sa vyskytujú len ako zriedkavé výnimky. Ježiš Kristus, ktorý dokonale pozná naše srdcia, môže podľa hlavnej životnej cesty zaradiť jednotlivých ľudí do jednej alebo druhej skupiny.
Ktorí ľudia v evanjeliách patria k širokej ceste a ktoré životné postoje sú jej súčasťou? Kráčať po širokej ceste znamená byť ľahostajný voči utrpeniu blížnych. Kňaz a levíta v podobenstve nepomohli ranenému, a tak patria medzi ľudí, ktorí kráčajú po širokej ceste. Boháč v podobenstve bol celkom ľahostajný voči chudobnému a chorému Lazarovi, a tak patrí medzi ľudí, ktorí kráčajú po širokej ceste. Vo svojej reči o poslednom súde spomína Pán Ježiš ľudí, ktorí nedali pokrm hladnému, nedali vodu smädnému, neprijali nešťastného cudzinca, nenavštívili väzneného, nenavštívili chorého. To všetko sú ľudia, ktorí kráčali po širokej ceste a ich široká cesta sa nazýva „ľahostajnosť“. Koľkých kresťanov aj dnes vidí Pán Ježiš na tejto širokej ceste ľahostajnosti!
Iný typ širokej cesty spočíva v tom, že si človek prispôsobuje Boží zákon a vôbec náboženstvo tak, aby náboženstvo pre neho samého bolo čo najpohodlnejšie, aby vyžadovalo od neho čím menej skutočných obetí. Tak napríklad spomína Pán Ježiš farizejov, ktorí starostlivo odovzdávali desiatky ešte aj zo semienok rasce, ale zato zanedbávali závažnejšie ustanovenia Božieho zákona, ako je spravodlivosť, vernosť, láska. Inokedy citoval kritické slová proroka: „Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa.“ Upozornil aj na to, že zbožnosť nesmie záležať iba v slovách: „Čo mi hovoríte Pane, Pane, a nekonáte, čo vám prikazujem?“ Všetky tieto postoje patria k širokej ceste, lebo pri nich si človek z náboženstva vyberá len to, čo je ľahké, čo dobre vidno navonok, ale celkom zanedbáva to, čo si vyžaduje obete a nasadenie celej bytosti. Koľkých kresťanov aj dnes vidí Pán Ježiš na tejto ceste povrchnej zbožnosti!
O farizejoch a zákonníkoch povedal Pán Ježiš, že všetky svoje skutky robia, aby ich ľudia videli a obdivovali. Vypočítal aj konkrétne, čo mal na mysli: modlia sa pred verejnosťou, almužny dávajú pred verejnosťou, pôst konajú pred verejnosťou, dávajú si rúcho upraviť tak, aby svedčilo o ich osobitnej zbožnosti. Za tým všetkým je skrytý motív, skrytá pohnútka: votrieť sa do pozornosti ľudí a získať od nich pochvalu. Kto svoje konanie, či v náboženskej alebo mimonáboženskej oblasti, koná z týchto pohnútok, kráča po širokej ceste. Koľko týchto nesprávnych pohnútok je aj u dnešných ľudí, u dnešných kresťanov, u nás!
Prvky širokej cesty sa môžu vyskytnúť aj u Ježišovho učeníka. Učeníci sa škriepili medzi sebou, kto z nich je väčší, kto z nich má väčší význam. Keďže táto hádka bola celkom v protiklade s duchom Ježišovho evanjelia, stáli v tejto chvíli na širokej ceste. Ani dnes si ani ten najlepší kresťan nemôže myslieť, že je dokonalý, lebo ani nevie, kedy sa do jeho života môžu vkradnúť prvky tej širokej životnej cesty.
Všimneme si aj príklady úzkej cesty. Samaritán, ktorý nebol ľahostajný voči ranenému, ale obetoval na jeho záchranu aj svoj čas aj peniaze, kráčal po úzkej ceste. Ján Krstiteľ, ktorý sa zriekol všetkých povrchných radostí a rozkoší tohto sveta, len aby mohol verne vykonať svoje poslanie, kráčal po úzkej ceste. Vzal na seba veľké riziko, keď povedal Herodesovi kritickú pravdu, z čoho tiež vidno, že kráčal po úzkej ceste. Ježišovi učeníci, ktorí všetko opustili, aby sa mohli stať jeho nasledovníkmi, kráčali po úzkej ceste. Všetci tí, ktorí sa postavili do služby čistej ľudskosti a vzali preto na seba aj rozličné obete a strádania, kráčali po úzkej ceste. Je ich mnoho, a ďakujeme Pánu Bohuj za každého takého človeka, lebo títo ľudia sú svetlom, ktoré svieti v temnotách rozličných ľudských nízkostí.
Ale najvyšším vzorom bytosti, ktorá kráčala po úzkej este, je Ježiš Kristus. Láska k Bohu a láska k ľuďom bola jeho vznešeným životným pravidlom, podľa ktorého sa neprestajne riadil. Odmietol všetko zvádzanie na širokú cestu. Jeho pokúšanie na púšti znamenalo, že ho diabol chcel priviesť na širokú cestu užívania rozkoší, na širokú cestu totálnej politickej vlády a moci, na širokú cestu zháňania sa za popularitou a ľudskou slávou. Pán Ježiš to všetko veľmi rozhodne odmietol, a tak si spomedzi dvoch možných životných ciest vybral úzku cestu. Betlehemská maštaľ a jasle nie sú milou idylou, ale symbolom jeho úzkej životnej cesty. Keď povedal o sebe, že zatiaľ čo líšky majú dúpätá a vtáci nebeskí hniezda, Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu, potvrdil tým, že kráča po úzkej ceste, že napriek svojmu vznešenému poslaniu nenachádza medzi ľuďmi dosť pochopenia. Keď učeníkom povedal, že ho čaká kríž, začal ho Peter odhovárať od tejto cesty. Ježiš rozhodne odmietol toto odhováranie, a tak dal najavo, že sa rozhodol zotrvať aj na tom najťažšom úseku svojej úzkej cesty. Jeho kríž je vrcholný symbol úzkej cesty, po ktorej kráčal celý svoj život.
Na túto úzku cestu viackrát pozýval ľudí. Už celý jeho životný príklad je sám osebe veľké pozvanie na úzku cestu. Pozýva nás na ňu aj prečítaným textom o úzkej a širokej ceste. Pozýva aj inými slovami: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, berie svoj kríž na seba a tak ma nasleduje.“
Ale málo je ľudí, ktorí kráčajú po úzkej ceste. Väčšina ľudí, aj väčšina kresťanov vyberá si širokú cestu. Široká cesta je pohodlná. Ale jedna veta z nášho textu núti nás ešte z iného hľadiska zamyslieť sa nad otázkou, prečo je na úzkej ceste tak málo ľudí. Pán Ježiš hovorí: „Málo je tých, ktorí úzku cestu nachádzajú.“ Podľa týchto slov tú úzku cestu treba hľadať. To znamená: treba objavovať životný štýl, ktorý zodpovedá úzkej ceste. Ten nie je každému samozrejmý. Len po dlhšom pobyte v Ježišovej blízkosti začína si človek uvedomovať, čo to znamená kráčať po úzkej ceste, a ako táto cesta v podrobnostiach vyzerá. Preto by sme sa mali stať študentmi v Ježišovej škole, aby sme odhalili čím viac tajomstiev úzkej cesty. Všetky objavené poznatky mali by sme hneď odovzdať ďalej, predovšetkým svojim deťom a iným ľuďom, za ktorých sme zodpovední. Ale i keď toto vieme, ostáva skutočnosťou, že po úzkej ceste kráča málo ľudí.
Aj to, že po úzkej ceste kráča málo ľudí, robí túto cestu takou ťažkou. Človek sa totiž cíti bezpečnejší a istejší, keď vidí mnohých robiť to isté, čo robí on sám. Na úzkej ceste však človek tento druh opory nemá, alebo ho má len v malej miere. Úzka cesta nie je teda vhodná pre tých, ktorí majú v sebe iba ducha stádovitosti, ale je pre ľudí, ktorí sú vnútorne silní.
Keď nás Pán Ježiš pozýva na úzku cestu, nenecháva nás bez pomoci, ale dáva vnútornú pevnosť každému, kto po nej túži. Posilnenie tým, ktorých nie je mnoho, obsahujú jeho slová: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Posilnením a povzbudením su aj tieto jeho slová: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ K čomu nás chcú priviesť tieto Ježišove slová? K tomu, aby sme na úzkej ceste vytrvali, i keby nás na nej bolo málo, i keby sme na nej mali ostať sami. Aby sme pri viere v Pána Boha vytrvali, i keby okolo nás bolo málo tých, ktorí skutočne veria v neho. Aby sme pri kresťanskom mravnom postoji a pri láske vytrvali, i keby okolo nás boli ľudia, ktorí by na to reptali alebo sa nám vysmievali. V tomto všetkom nám môže pomôcť pevný postoj apoštola Pavla, ktorý – i keď sa mu mnohí z toho vysmievali – práve pri príprave na cestu do chýrneho mesta Ríma napísal: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému, kto verí.“
Široká cesta a úzka cesta majú svoje ciele, a Pán Ježiš o nich zreteľne hovorí: Široká cesta vedie do zahynutia, úzka cesta vedie do života. Prečo je to tak? Mohli by sme odpovedať jednoducho: Pretože to Pán Boh tak ustanovil. Ale Božie vedenie a konanie môžeme nielen konštatovať, ale niečo z neho môžeme aj pochopiť, a každú takú možnosť s radosťou prijímame. Keď sa človek dá Pánu Bohu viesť po úzkej ceste, vedie ho Pán Boh stále bližšie smerom k Božiemu kráľovstvu. Výrazom „kráľovstvo Božie“ je v biblickej reči označený jediný skutočný cieľ bytia, ktorý nášmu životu dá plný zmysel. Kto pod vedením Ježiša Krista kráča po úzkej ceste, ten každým takýmto činom, slovom, myšlienkou prispieva k pozitívnemu budovaniu svojej duchovnej bytosti. Kto však kráča po širokej ceste, koná na sebe dielo záhuby. Lebo i keď široká cesta priťahuje človeka všelijakými lákadlami, v skutočnosti je to cesta, na ktorej človek od jedného aktu sebaničenia postupuje k ďalšiemu takému zlému kroku. Preto je celkom pochopiteľná Ježišovo varovanie, že široká cesta vedie do zahynutia.
Všimli sme si už, že aj Ježišov učeník môže v slabej chvíli urobiť kroky, ktoré znamenajú kráčanie po širokej ceste. Preto kto si myslí, že kráča po úzkej ceste, musí sa mať ustavične na pozore, aby z tejto cesty nezišiel. Práve toto varovanie je obsiahnuté v slovách apoštola: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ Celý život trvá toto nebezpečenstvo, a preto celý život musíme prosiť Pána Boha, aby nás zachovával na úzkej ceste.
Citované slová Pána Ježiša sú aj pozvaním pre tých, ktorí sa momentálne nachádzajú na širokej ceste. I ak človek už dlhý čas kráča po širokej ceste, vždy má možnosť prejsť na cestu úzku. Toto je veľká šanca pre každého i dnešného človeka. Šťastný, kto túto možnosť čím skôr využije, kto prijme Ježišovo pozvanie na úzku životnú cestu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
