4. nedeľa po Sv. Trojici, Ján 13, 7
Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš. (Ján 13, 7)
Pri poslednej večeri umýval Pán Ježiš učeníkom nohy. Keď prišiel k Šimonovi Petrovi, Peter najprv vyjadril svoj údiv otázkou: „Pane, ty mi umývaš nohy?“ a potom priamo protestoval: „Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy.“ Chápeme ho a v podobnej situácii by sme sa asi zachovali rovnako. Pán Ježiš na to reagoval slovami: „Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš.“
Chcel tým zrejme povedať, že celý obsah tohto symbolického činu Peter zatiaľ nechápe, ba ani nemôže pochopiť, a že ho – on, Peter, ako aj ostatní učeníci – pochopí až po Ježišovom ukrižovaní a vzkriesení. Až potom pochopí, že Ježišovo umývanie nôh bolo symbolickým vyjadrením Ježišovej nekonečnej lásky a zároveň Ježišovho extrémneho sebaponíženia, sebaobetovania, keď On, Pán a Majster, prijal najpotupnejšiu smrť, smrť ukrižovaním. Umývanie nôh bolo vyjadrením, výkladom zmyslu Ježišovej smrti, že sa ona deje na prospech učeníkov, nielen Dvanástich, ale všetkých ostatných, aj nás. Až potom sa Petrovi otvoria oči, aby pochopil, čo Pán Ježiš chcel vyjadriť umývaním nôh učeníkov pri poslednej večeri.
Podobne ako učeníci, aj my sa len postupne dostávame k plnšiemu pochopeniu toho, čo Pán Ježiš hovoril a robil. Sme vďační za všetko, čo nám už bolo dané pochopiť a osvojiť si pre náš život. Treba nám však vedieť, že sú veci v Ježišovom evanjeliu a živote, ktoré zatiaľ plne nechápeme. Preto sa nám treba k nim častejšie vracať, uvažovať o nich a v modlitbe prosiť, aby sme ich čím lepšie pochopili.
„Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš“ – to platí nielen o umývaní nôh, ale o mnohých ďalších veciach. V Biblii sa stretávame s viacerými situáciami, v ktorých sa uplatňuje toto poznanie. Uvedieme niektoré z nich.
Ukrižovanie Pána Ježiša bolo pre jeho učeníkov a ostatných blízkych priateľov veľkým šokom. Nechápali, prečo ich Pán a Majster, čistý, dobrý, svätý, musí zomrieť, a to násilnou, potupnou smrťou. Vo svojom nepochopení boli úplne bezradní, nevedeli, čo si majú o tom všetkom myslieť, nevedeli, čo si majú počať. Nechápali, ale potom pochopili. Pochopili, keď Pán Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a keď ich stretnutiami, ktoré im daroval, presvedčil, že žije, a keď si uvedomili, že jeho smrť a vzkriesenie má pre ľudstvo zachraňujúci význam.
Aj my môžeme a máme kráčať od nepochopenia k plnému pochopeniu zmyslu Ježišovej smrti. Pri živom vnímaní pašiového príbehu o utrpení a smrti Pána Ježiša si aj my môžeme klásť otázku, prečo to všetko musel pretrpieť. Odpoveď a plné pochopenie by sme – podobne ako učeníci – našli až vtedy, keby sme sa na celú túto udalosť pozreli z hľadiska Ježišovho vzkriesenia. Ak berieme do úvahy Ježišovo vzkriesenie, ak sa v našom srdci pevne zakotví nádej nášho vzkriesenia a nového života, začneme na mnoho zdanlivo nepochopiteľných vecí pozerať s novým pochopením.
Názorným príkladom prechodu od nesprávneho chápania k správnemu pochopeniu je životný príbeh Saula-Pavla. Tento človek najprv kruto prenasledoval všetkých a všetko, čo pochádzalo od Ježiša Krista. Bol prítomný pri ukameňovaní Štefana a schvaľoval usmrtenie tohto svedka-martýra. Myslel si, že robí tú najsprávnejšiu činnosť, konal ju iniciatívne a veľmi intenzívne. Nechápal, že robí úplne nesprávne veci a že pravda je na Ježišovej strane. Ale potom pochopil. Pochopil v dôsledku toho, že sa mu vzkriesený Pán postavil do cesty a dal jeho životu a pôsobeniu celkom nový smer. Doložíme: Ježišov zásah pochopil veľmi dobre, čo vidno z toho, že do misijnej činnosti vložil všetko, čím bol a čo mal, a že evanjelium o kráľovstve Božom a o jedinečnom význame Pána Ježiša Krista priniesol do mnohých častí vtedajšieho Rímskeho impéria.
Životný príbeh Saula-Pavle je typickým príkladom mnohých iných ľudí, u ktorých sa odohral podobný životný zvrat. Zároveň je vyjadrením nádeje, že aj mnohým z tých, ktorí zatiaľ zotrvávajú v nepochopení tohto typu, bude dané nové pochopenie a nový smer ich životnej cesty.
Príklady nechápania a následného pochopenia nachádzame aj v Starej zmluve. Osobitnú pozornosť si zaslúži žalm 73. Autor tohto žalmu priznáva, že spočiatku nechápal, ako je možné, že Pán Boh dovolí, aby sa zlým vodilo tak dobre a dobrým často tak zle. Dlho sa trápil touto otázkou, ako sám priznáva, keď hovorí: „Keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením.“ Trápením to bolo pre neho dovtedy, kým – ako sám hovorí – nevošiel do Božích svätýň, kým sa na celú vec nepozrel z Božieho hľadiska. Sprvoti teda nechápal, ale potom pochopil. Pochopil, keď sa na celú vec pozrel v modlitbe, uvedomiac si Božiu blízkosť a Božie hodnotenie všetkého. Pochopil, že tým takzvaným šťastným nemá čo závidieť, že ich Boh stavia na klzké, neisté miesto, že vyjdú navnivoč a s hrôzou zahynú. Priznáva, že v dobe svojej nechápavosti, keď sa rozhorčoval a protestoval, bol hlúpy a nevedomý. On sám pre seba našiel pokoj a šťastie v bezhraničnej dôvere v Pána Boha. Vyznáva: „Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.“ To bolo po dobe nepochopenia jeho nové pochopenie. Najprv nechápal, ale potom pochopil.
Aj v našej mysli sa môžu objaviť také isté otázky ako u autora tohto žalmu. Žalm je cenný jednak tým, že otvorene formuluje nechápavé otázky, ktoré sú aj našimi otázkami, ale jeho cena je zároveň v tom, že ukazuje myšlienkový proces človeka, ktorý sa vďaka Božiemu svetlu dopracoval k novému pochopeniu. Tak môže tento žalm aj nám pomôcť, aby sme – vo svetle Božieho slova – prešli od pôvodného nechápania k pochopeniu tejto záhady.
Iný príklad myšlienkovej cesty od nechápania k pochopeniu je opísaný v starozmluvnej knihe Jób. Biblického Jóba postihlo veľké utrpenie: stratil majetok, zahynuli mu deti, sám upadol do ťažkej choroby. V dlhých rozhovoroch s priateľmi sa opakovane vracia k otázke, prečo to Boh na neho dopustil, čím si to zaslúžil. Racionálnu odpoveď síce nenachádza, ale Pán Boh sa mu predstavil vo svojej nekonečnej veľkosti a moci, a Jób si uvedomil svoju malosť, nepatrnosť, ale zároveň aj to, že za všetkých okolností je pod Božou ochranou. Za dlhý čas nechápal, ale nakoniec pochopil. Potom kriticky pozrel na obdobie svojej nechápavosti a doslova hovorí Hospodinovi: „Uznávam, že ty všetko môžeš a nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. ... Hovoril som o tom, čomu som nerozumel. ... Len z chýru som počul o tebe, ale teraz ťa moje oko videlo. Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ Cez veľké a dlhé utrpenie sa dopracoval k novému poznaniu, pochopeniu.
Aj pre nás je jednou z ťažkých záhad, ktoré teraz nechápeme, tajomstvo utrpenia. Táto záhada je každodenne vyslovovaná v nespočetných otázkach trpiacich: Prečo? Prečo, Pane Bože? Raz aj na túto záhadu – tak veríme – dostaneme odpoveď. Dôležité je, že nielen odpoveď, ale aj riešenie, ako hovorí apoštol: „Utrpenia tejto doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“ Rovnako v Zjavení Jána je uistenie: „Boh im zotrie každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude.“ Potom pochopíme, čo teraz nechápeme.
Treba si nám všimnúť aj iné typy nechápania a následného pochopenia. Človek v nejednom prípade nechápe plný dosah svojho hriešneho činu. Je to tak, akoby vo chvíli hriešneho konania videl jasne len lákavé stránky toho, čo koná a akoby mu zlé následky hriechu boli zahalené, skryté. Kráľ Dávid, zneužijúc svoje mocenské postavenie, dopustil sa hriechu cudzoložstva a zorganizoval maskovanú smrť podvedeného manžela. Cudzoložstvo a vražda sa spojili v jednej udalosti. Dávid nepochopil, nechcel pochopiť hrôzu toho a hrozný dosah toho, čo urobil. Ale aj tu platia slová: Ty to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Prorok Nátan mu veľmi jasne vysvetlil, akého strašného hriechu sa dopustil. Pri Nátanovej návšteve aj Dávid pochopil, akého hrozného činu sa dopustil, hoci predtým nechcel pochopiť. Musel vziať na vedomie aj to, aké následky bude mať jeho hriech.
Aj dnes platí o všetkých hriešnych činoch, konkrétne aj o manželskej nevere a o poškodzovaní a ničení života: Ty teraz nechápeš alebo nechce pochopiť, čo robíš, čoho sa dopúšťaš proti Božiemu zákonu, ako zraňuješ svojich blízkych ľudí, ale potom pochopíš, potom sa ti možno otvoria oči. V takýchto prípadoch by človek ani nemusel čakať, kým mu bude nanútené pochopenie, pretože Božie slovo ho od samého začiatku varuje, kam to vedie, ak sa dopúšťa týchto zlých vecí.
Spomeňme nakoniec poslednú knihu Biblie, Zjavenie Jána. Je to kniha, ktorá do nepochopenia vnáša pochopenie, kniha, ktorá otvára oči. Koncom prvého storočia boli kresťania v Malej Ázii – to je územie dnešného Turecka – prenasledovaní. Rímsky cisár žiadal od ľudí vo svojej ríši, a tak aj od kresťanov, aby ho uctievali ako boha a pána. Tejto požiadavke kresťania nemohli vyhovieť, a to už preto, že rešpektovali prvé Božie prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ a zároveň preto, lebo za svojho Pána vo výlučnom zmysle uznávali jedine Ježiša Krista. Reakciou rímskych úradov na túto neposlušnosť bolo prenasledovanie. Kresťania sa mohli s nepochopením pýtať, prečo to Boh dopustí. Do týchto nechápavých otázok vnáša Zjavenie Jána svetlo pochopenia. Ukazuje, že cisár a jeho pomocníci sú napriek všetkej svojej moci obmedzení, obmedzení hranicami svojej moci, obmedzení hranicami času. Naproti tomu moc Božia je neobmedzená, Boží čas je neobmedzený, a definitívne víťazstvo pravdy, spravodlivosti, lásky patrí Pánu Bohu. Tým, ktorí spočiatku nechápali, prečo musia znášať cisárovo prenasledovanie bolo touto knihou darované nové pochopenie. Nešlo pritom len o myšlienkové objasnenie ich situácie, ale zároveň šlo o darovanie novej sily, aby mohli vytrvať pri pevnej viere a uctievaní Pána Boha a jeho Baránka Ježiša Krista.
Situácie podobné tej, do ktorej a pre ktorú bolo napísané Zjavenie Jána, sa v dejinách kresťanskej cirkvi opakovali mnohokrát, a, žiaľ, aj dnes sú skutočnosťou na viacerých miestach sveta. Vo všetkých takýchto situáciách cirkvi pomáhalo a pomáha Zjavenie Jána prejsť od nepochopenia k pochopeniu a daruje silu vytrvať.
Uviedli sme niekoľko biblických príkladov, v ktorých sa uplatňujú slová Pána Ježiša: Ty to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Uvedomili sme si, že nejeden z týchto príkladov môžeme vztiahnuť aj na svoj vlastný život. Tieto príklady nás nabádajú k ďalšiemu samostatnému mysleniu. Môžeme si klásť otázky: Ktoré ďalšie biblické príbehy sa dajú zaradiť pod nadpis, ktorým sú uvedené slová Pána Ježiša? Ktoré udalosti a javy môjho života sem patria? O ktorých záhadách ľudskej existencie platí, že ich teraz nechápeme a že môžeme mať nádej, že ich potom pochopíme? Čo všetko môžeme vo svetle Božieho slova chápať novým spôsobom už teraz? Ktoré biblické zasľúbenia o budúcom pochopení nám pomáhajú žiť aj s nezodpovedanými otázkami?
Celá táto situácia, že sú veci, ktoré teraz nechápeme, ale potom pochopíme, nám jasne dáva najavo, že nie my sme pánmi svojho života, ale že náš život je v rukách mocného, múdreho Pána, ktorý je naším milujúcim Otcom. Táto istota, ak si ju osvojíme, ak nám vojde do srdca, bude veľkou pomocou pre dôstojné, pokojné zvládnutie nášho života. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
